Operná rarita v Banskej Bystrici

Hudobné naštudovanie: Marián Vach
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Scéna a kostýmy: Miriam Struhárová
Réžia: Andrea Hlinková
Premiéra: Štátna opera Banská Bystrica, 13. 3. 2009
Banskobystrická Štátna opera už prinajmenšom tri desaťročia kreuje svoj profil v zmysle najobjavnejšieho, dramaturgicky najnekonvenčnejšieho operného divadla na Slovensku. V pomyselnej štatistike vlajočiek vztýčených na bielych miestach slovenskej opernej mapy by ich najviac patrilo práve našej najmladšej a najmenšej opere. Málo uvádzané novinky vyvažujú najpopulárnejšími titulmi operného, operetného a muzikálového repertoáru.
Po renesancii predverdiovského belcanta (Donizettiho Favoritka, Puritáni, Belliniho Montekovci a Kapuletovci) či objavovaní mladého Verdiho (Aroldo, Ernani, Attila) nadviazala najnovšia operná premiéra – Mascagniho Silvano – na líniu odkrývania neznámych miest operného verizmu (doposiaľ napríklad Pucciniho Lastovička, Edgar, Leoncavallovi Cigáni). Iniciátorom uvedenia titulu a dramaturgom inscenácie je renomovaný slovenský teatrológ, divadelný historik Jaroslav Blaho.
Ľúbostná tragédia z prostredia chudobných rybárov čerpá z tradičného výrazového slovníka operného štýlu, ktorý si za cieľ vytýčil zobrazovať život v jeho nemilosrdnej pravdivosti, zbavený príkras a sentimentu. Ústredný hrdina príbehu Silvano sa pre pašeráctvo, ku ktorému ho dohnala bezútešná sociálna situácia, dostane do väzenia. Jeho snúbenicu Matildu zatiaľ zviedol bohatý Renzo. Ten sa však dievčiny nemieni vzdať ani po Silvanovom návrate, jej lásku si vynucuje pod hrozbou snúbencovej smrti. Vystrašená Matilda prijíma pozvanie na schôdzku s úmyslom ukončiť vzťah s Renzom. Na brehu mora ich však pristihne Silvano, Matildu i Renza zabije a sám spácha samovraždu.
K Silvanovi prizvalo vedenie divadla osvedčený inscenačný tím – režisérku Andreu Hlinkovú, spolupracujúcu s generačne spriaznenou výtvarníčkou Miriam Struhárovou. Podobne ako pri nedávnom veristickom dvojtitule Sestra Angelika (Puccini)/Cigáni (Leoncavallo) či októbrovej košickej Madama Butterfly, i pri Silvanovi Andrea Hlinková deklarovala, že jej cestou nie je experiment, ale pomerne konzervatívny režisérsky princíp. Hoci v jej poňatí si „pietu k skladateľovi“ netreba zamieňať s bezduchým aranžovaním príchodov a odchodov. Najzraniteľnejším miestom Hlinkovej režijnej práce je farebne predimenzované výtvarné cítenie a malá odolnosť voči gýču, ilustratívnej popisnosti či materiálovej kašírke.
V koncepcii Silvana je zjavná predchádzajúca analýza partitúry a libreta, s cieľom nájsť východiskový moment pre javiskové stvárnenie diela, ktoré nie je natoľko divadelné ako Cavaleria rusticana. Na rozdiel od skladateľovej najslávnejšej opery chýba Silvanovi dostatočne skĺbená dramaturgická výstavba. Opojne krásne hudobné čísla striedajú hluchšie miesta, meditácie Silvana na pozadí prítomného davu môžu pri javiskovej realizácii pôsobiť dramaturgicky i proporčne retardujúco (minutáž diela vrátane prestávky nedosahuje ani dve hodiny). Hlinková si s viacerými problematickými miestami invenčne poradila. Za najpodstatnejší vklad do interpretácie diela považujem kľúčový princíp výkladu – retrospektívne odvíjanie deja z pozície uväzneného Silvana a prelínanie časových rovín s prekvapujúcou pointou.
Prehistóriu svojho čítania diela uviedla režisérka v pantomimicky rozohranej predohre. Na móle stoja Matilda a Renzo pristihnutí Silvanom. Žiarlivý snúbenec vytiahne pištoľ a zastrelí najprv zvodcu, potom nevernicu. Jeho úmysel dovŕšiť popravu samovraždou prekazia rybári, privolaní výstrelom, a Silvana hodia do zníženého priestoru na pravej časti proscénia – do väzenia. Tu ho počas retrospektívneho odvíjania deja vystrieda dvojník (Jozef Dolinský ml.), aby sa spievajúci Silvano „uvoľnil“ pre scénickú akciu. V momentoch prelínania časových rovín a priameho vstupu do deja sedí vo väzení „pravý“ Silvano.
Po predohre sa ocitáme v príbehu pred vraždou. Na móle spieva nešťastná Matilda áriu o hriechu nevery, ktorý spáchala napriek tomu, že snúbenca Silvana miluje. Ten sa konečne vracia z väzenia, no ona nevie, ako sa vymaniť z moci svojho zvodcu, bohatého Renza. Prichádza Silvano, nasleduje duet stretávajúcich sa snúbencov. Silvanov dvojník prežíva dvojspev vo väzení, trpí, štylizovane kopíruje pohyby svojho „pravého“ ja. Na scénu vstupuje Renzo, oslavovaný mužmi, obletovaný ženami (nymfy vo fialových kostýmoch). Nasleduje eroticky poňatá, až orgiastická scéna jeho laškovania s nymfami, jedno z divadelne menej vydarených miest inscenácie. Stretnutie Renza a Silvana nedopadne dobre, Renzo nič netušiaceho muža hrubo urazí, dôjde k bitke. Strih, Silvano vo väzení spieva svoj príbeh. K pašeráctvu ho nedohnala náklonnosť k nečestnému životu, ale bieda a nutnosť živiť po smrti otca chudobnú matku. Tá prichádza navštíviť syna do väzenia. Na biednu ženičku pôsobí majestátna Alena Hodálová v elegantnom čiernom kostýmčeku príliš vznešene až aristokraticky. (Nedostatočný vzťah kostýmov k deju, ich „salónnosť“ idúca na úkor divadelnosti, je kontinuálne výraznou slabinou výtvarníčky Miriam Struhárovej.) Počas druhej návštevy prinesie synovi revolver zabalený v čiernej šatke. Zmysel jej činu pochopíme v závere.
Druhé dejstvo, nočný prístav, oblohu nad útesom posiali hviezdy, vyplávala veľká luna, rybári pripravujú siete. Scéna ofialovie, Silvana prichádzajú rozveseliť nymfy. Túto z reality deja sa vyčleňujúcu scénu poňala režisérka v atmosfére gýčovito farebného sna s vodopádom fúkaných bubliniek. Silvano spomína na krásny život pri mori.
Návrat do reálneho príbehu: Matilda, vydieraná Renzom, prišla na stretnutie. Renzo sa jej odmieta vzdať, Matilda mu vytrhne nôž a vyhráža sa samovraždou. Prichádza Silvano, Renzo sa ukryje pod mólom. Silvano však tuší, že prerušil snúbenicino stretnutie s cudzím mužom. Renzo vyjde z úkrytu. Silvano pochopí, že bol oklamaný a oboch vinníkov – presne kopírujúc akciu z inscenovanej predohry – zastrelí. Potom pištoľ obráti proti sebe. Tentokrát však akt samovraždy dokoná. Na scéne ostávajú tri mŕtve telá. Kruh sa uzavrel – druhá návšteva matky vo väzení sa teda odohrala počas synovho uväznenia za dvojnásobnú vraždu, prinesená pištoľ sa mala stať nástrojom synovho milosrdného vykúpenia.
Charaktery postáv vystavala režisérka pomerne čierno-bielo. Zrejme ju k tomu na jednej strane viedla podstata diela, ktoré nedáva priestor na širšie klenuté psychologické oblúky, čiastočne hendikep v podobe nedostatočnej hereckej dispozície či skúsenosti interpretov (najmä prvopremiérového Silvana v podaní rakúskeho hosťa Attilu Borosa). Matilda (na prvej premiére Anna Ryan, a.h.) je žena, trpiaca výčitkami svedomia, žiaľom za premárnenou láskou, nemožnosťou vymaniť sa z beznádejného rozpoloženia. Hosťujúca arménska sopranistka, banskobystrickým divákom známa ako Fleana z Leoncavallovych Cigánov či Mimi zo zámockého predstavenia Bohémy (ZHZ 2008?) disponuje expresívnym dramatickým sopránom, napĺňajúcim požiadavky veristického štýlu, hoci vo vysokej polohe by mu svedčila väčšia okrúhlosť tónu. Renzo (tradične spoľahlivý domáci sólista Zoltán Vongrey) je zvodca, ktorý si rád vychutnáva ženskú spoločnosť. Silvano Attilu Borosa zase bezhranične zamilovaný dobrák, neschopný prijať stratu milovanej ženy. Žiaľ, vokálne sa hosťujúci rakúsky tenorista stal najslabším článkom prvopremiérového obsadenia. Jeho barytonálny tenor má žiadúcu veristickú „drsnosť“ a nosnosť materiálu, je to však hlas technicky nedostatočne pripravený, forsírovaný. Spevákov boj s vyššou polohou sa často odohrával na hranici intonačnej čistoty (občas i za ňou).
Hudobné naštudovanie sa ocitlo v povolaných rukách umeleckého šéfa súboru Mariána Vacha. Jednotlivé čísla mali čitateľnú výstavbu, hoci ani jemu sa nepodarilo celkom preklenúť dramaturgickú „rozkúskovanosť“ opusu a dosiahnuť jednoliatejší ťah partitúry. Napriek tomu hral orchester bez rušivých kazov, krásne vyšli najmä sólové úseky a pôsobivé intermezzo. Farebnosti a kompaktnosti telesa zjavne prospela nedávna rekonštrukcia orchestrálnej jamy. V dobrom svetle sa ukázal aj zbor Štátnej opery, starostlivo pripravený zbormajsterkou Ivetou Popovičovou.
Uvedenie Mascagniho Silvana je z dramaturgického hľadiska raritou. Podľa databázy operného portálu www.operabase.com je v Banskej Bystrici jedinečná možnosť zoznámiť sa s dielom, ktoré v tejto ani v nasledujúcej sezóne nemá v repertoári žiadny z významnejších operných domov sveta.

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.