DRUHÝ MLIEČNY ZUB ALEBO V ZAJATÍ UZAVRETOSTI

Réžia: Boris Kováč, Hrajú: Jana Dobijášová, Miroslav Zwiefelhofer, Miroslava Kánová, Juraj Kováč.
Premiéra: 9. apríla 2008 v Štúdiu 12 Bratislava
Na svetlo sveta sa prerezal druhý Mliečny zub v podobe inscenácie Uzavretí režiséra a ústrednej postavy tvorivého tímu Borisa Kováča. Inšpiráciou pre vznik projektu bola novela Slavomíra Kunza Muž a žena vo fľaši, ktorú Boris Kováč upravil a dramatizoval podľa potrieb budúcej inscenácie. Výborne sa mu pritom podarilo zachovať atmosféru a základný motív novely – izoláciu, odcudzenosť, samotu, chlad, nekonkrétnu prázdnotu, množstvo frustrácií a rán, ktoré sa navzájom reťazia a vytvárajú novú izoláciu, novú odcudzenosť, nový chlad… Nekonečná spleť spomínaných ťažkostí je v inscenácii tlmočená prostredníctvom štyroch hercov. Vďaka šikovnému využitiu tieňohry sa však počet stvárnených postáv znásobuje. Herci a herečky hrajú nielen svoje primárne postavy, ale aj postavy ožívajúce v spomienkach hlavných hrdinov príbehu. Tými sú mladý muž – Miroslav Zwiefelhofer žijúci v úplnej izolácii pred svetom i svojimi citmi a mladá žena – Jana Dobijášová uväznená v deštruktívnom manželstve. Postupne sa divákom predostierajú príčiny i následky ich súčasného rozpoloženia. Frustrujúce detstvo vedúce k logickej izolácii a strachu z ľudí. Fyzické a psychické týranie v manželstve zas ústia k túžbe ukončiť svoj život.
Ich životy najskôr spája iba podobný osud. Neskôr incident – Muž priamo z obchodu v ktorom Žena predáva ukradne figurínu. Táto figurína je pre neho spoločníčkou a objektom, ktorému sa nebojí prejaviť city a nehu. Kupuje jej vianočné darčeky, prejavuje obavy o jej zdravie a všemožne sa pokúša presvedčiť ju o jeho láske. Jedným z najbizarnejších pokusov je nočná sánkovačka. Tu sa jeho život naozaj pretne so Ženou, ktorá sa práve neúspešne pokúša o samovraždu. V tejto chvíli pre nich prichádza príležitosť ukončiť bludný kruh trápenia a izolácie. Raz a navždy rozbiť fľašu, ktorá ich izolovala pred citmi zo strachu pred ďalšími ranami. Sklo je však priveľmi hrubé. Pohyb v kruhu sa uzatvára a koniec je znovu začiatkom. Žiadny happy end, žiadne úsmevy ani bozky, len chladné náznaky nekonečného súboja.
Režisérovi Borisovi Kováčovi s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o čo najpôsobivejšie vytvorenie atmosféry prázdnoty a osamotenia, preto v inscenácii použil také výrazové prostriedky, ktoré hercom a herečkám čiastočne bránili prejaviť emócie. Režisér istotne chcel vytvoriť paralely medzi obsahovou a formálnou stránkou. Ak sa v obsahovej rovine odohráva príbeh o „fľašiach“, ktoré nám znemožňujú úplne sa otvoriť citom, potom je snaha o isté potlačenie spontánneho emocionálneho prejavu pochopiteľná. Inscenácia sa tento pocit snažila vytvoriť predovšetkým pohybovou štylizáciou a hlasmi z reproduktora. Realizácia tejto, inak veľmi dobre mienenej koncepcie, by však vyžadovala precíznejšiu a pravdepodobne aj dlhodobejšiu prípravu. Herci a herečky však nie celkom úspešne zvládli túto náročnú úlohu. Rezervy sa prejavovali v hereckom výkone Jany Dobijášovej – predstaviteľky Ženy, ktorá sa dosť zmätočne pohybovala na polceste medzi štylizovaným a realistickým herectvom. Tým sa žiaľ, dostávala do kŕčovitej polohy nezodpovedajúcej ani jednému ani druhému pólu. Naopak vydareným príkladom hereckej štylizácie bol Juraj Kováč ako Ženin manžel – figurína, napodobenina muža. Jeho strnulý prejav naozaj pripomínal výkladovú figurínu, čo tvorcovia ešte zvýraznili bielym líčidlom na tvári. Ako som už spomínala, inscenácia využívala aj hru s tieňom prostredníctvom ktorej sa realizovali dávno minulé, no o to dôležitejšie sekvencie zo života hlavných hrdinov. Práve vďaka nim mohol Kováč ukázať aj diametrálne odlišnú hereckú polohu agresívneho a despotického alkoholika. Miroslava Kánová stvárňovala v príbehu nehybnú figurínu, ktorú ukradne Muž zo ženinho obchodu a ku ktorej si vypestuje emocionálny vzťah. Kánová, ktorá je dovtedy úplne nehybná sa v prekvapivom strihu mení na Mužovu agresívnu matku. Samostatnú pozornosť treba venovať predstaviteľovi Muža Miroslavovi Zwiefelhoferovi. Jeho postava, podobne ako postava Ženy stvárňovaná Janou Dobijášovou, využívala realistické herectvo ale aj štylizované sekvencie. Zwiefelhofer sa tejto dvojpólovosti zhostil relatívne úspešne. V civilnom prejave jeho postave pomáhala aj jeho špecifická fyziognómia a skutočnosť, že Zwiefelhofer je nezameniteľný typ. Aj vďaka tomu sa na stvárnenie úlohy outsidera výborne hodil. Zwiefelhofer najčastejšie evokoval bezbranné dieťa, ktoré nikto nemá rád a ktoré túži po pozornosti.
Jednou z mála slabín inscenácie bol nahratý text – úvahy osamelého mladého Muža, ktorý sa v úvodnej časti inscenácie púšťal cez reproduktor. Tok myšlienok sprevádzal bežné a každodenné aktivity, čím chcel režisér s najväčšou pravdepodobnosťou deklarovať, že pocit prázdna a samoty je s hlavným hrdinom neustále. Žiaľ, tento postup použil režisér v úvode hneď dvakrát, čím sa rozbeh inscenácie značne spomaľoval. Navyše je dosť pravdepodobné, že aj výpovedná hodnota tejto časti sa minula divákovej percepcii. Režisér Boris Kováč však v priebehu inscenácie ukázal, že jeho silná stránka je vo vytváraní zaujímavých javiskových obrazov, v nečakaných zvratoch a v nezvyčajných vypointovaniach situácii. Hovorím predovšetkým o nečakanej premene figuríny do ktorej je Muž zaľúbený na jeho matku, ktorá mu v spomienkach oživuje kruté detstvo, na jednoduché a nanajvýš efektné využitie tieňohry pri nočnej sánkovačke, a tiež o prichádzajúcom vlaku pod kolesami ktorého chce žena ukončiť svoj život. Všetky spomínané scény režisér vytvoril pomocou jednoduchej práce s reflektorom a s využitím tieňa postavy na bielom pozadí. Tento prvok pôsobil mimoriadne divadelne, esteticky a funkčne. V neposlednom rade ide o prvky komunikatívnejšie a výstižnejšie ako ťažkopádne tlmočenie toku myšlienok.
Inscenácia Uzavretí realizovaná v rámci projektu Mliečne zuby vďaka jasne formulovanej myšlienke a predovšetkým vďaka pôsobivej atmosfére diváka istotne nenechá ľahostajným. Hoci obsahová stránka málinko predchádza stránku formálnu ide o pôsobivú inscenáciu s nanajvýš aktuálnym posolstvom.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.