MUSÍ BYŤ PRAVDA NAHÁ?

Preklad: Ján Jankovič. Dramaturgia: Mirka Čibenková. Scéna: Ján Zavarský. Kostýmy: Jana Hurtigová. Hudba: Silvia Michalidesová. Réžia: Patrik Lančarič. Účinkujú: Vladimír Jedľovský, Mária Jedľovská, Gabriela Csínová a.h, Nina Kočanová, Stanislav Staško, Edita Borsová, Gregor Hološka / Jozef Bujdák, Ján Topľanský, Michal Monček.
Premiéra: 8. 3. 2008 v Divadle Jána Palárika v Trnave
Po zmenách v dramaturgickom pláne Divadla Jána Palárika v uplynulých mesiacoch sa v programe ustálilo meno slovinského dramatika Vinka Moderndorfera, hoci s inou hrou, ako sa pôvodne očakávalo. Jeho Truth story prišiel režírovať hosť Patrik Lančarič.
Truth story (podľa anglického truth = pravda) môžeme preložiť ako Pravdivý príbeh, resp. Príbeh Pravdy. Truth je totiž meno neočakávaného návštevníka, ktorý sa z ničoho nič objaví na víkendovej oslave Rudolfa Senčara. Senčar, prezývaný moderne Rudi oslavuje so svojou rodinou a najbližšími spolupracovníkmi svoju nomináciu na ministra pre malé prímorské hospodárstvo. Totiž – očakávanú nomináciu, ktorú majú vyhlásiť až v podelok. Ako sa hovorí, nevrav hop kým nepreskočíš. Senčarovu oslavu pokazí príchod „Strýčka Truth“.
Oslava začína prípitkom, na ktorom sa zúčastňuje Senčar, jeho žena, dcéra s priateľom a kamarátkou, Senčarova verná (nielen) sekretárka Violeta, dlhoročný poskok a pochlebovač Pucar a spolužiak zo školy Budnik. Osoba vystupujúca pod krycím menom Truth sa votrie na oslavu a vydiera Senčara, že naňho prezradí všetko, čo vie (že nemá vysokoškolský titul, že je neverný manželke, že klame vo všetkom, čo o sebe tvrdí). Ako službu za udržanie tajomstva chce zostať u Senčarových celý víkend, aby sa mohol prizerať oslave. Senčar teda Trutha predstaví rodine ako vzdialeného strýčka, ktorý okamžite všetkých zaujme svojou duchaplnosťou. Samozrejme, ako v správnej komédii, všetko sa zamotá a nakoniec sa všetci pravdu aj tak dozvedia. Všetci máme totiž svoje verejné tajomstvá, len predstierame, že o nich nevieme. Príchod Trutha zamotal rodinné vzťahy, odhalil skryté, no v konečnom dôsledku nezmenil nič.
Truth story je konverzačná hra i situačná komédia. Rozpráva sa v nej mnoho, ale nič by nemalo význam, ak by sa v nej aj nešpehovalo… Pod schodami, i polóniovsky za závesom. Načúvanie, špehovanie, a teda i vydieranie nemajú konca, až kým sa rodinka nerozhodne otravného „strýčka“ zavraždiť. Pravda sa však zabiť nedá, Truth zo všetkého vyviazne a na záver im ukáže holý zadok. Ergo, pravda im ukázala holý zadok.
Téma. Truth story je o podvádzaní a klamstve, ktoré sa dejú nielen v politike, ale aj v reálnom živote. Príbeh sa odohráva v Slovinsku, ale medzi Slovinskom a Slovenskom nenájdeme väčšie rozdiely ako to jedno písmeno. Podstatou hry je oslava nominácie na minstra, ktorého ministerstvo v skutočnosti ani neexistuje. Keďže sú dané mesto a daná krajina malé, každý každého pozná a preto sa vždy všetko vie. Niektoré skutočnosti však musia byť dobre utajené, inak by sme nikdy nedosiahli výsledku. Preto aj Senčar sfalšuje svoj vysokoškolský diplom, predstiera, že je poľovník, maskuje, že bol v strane, udával priateľov… A teraz je tu Truth na to, aby všetko prezradil. Do domu zavítala Pravda v podobe „strýčka Truth“. A nič iné nechce, ako zostať do pondelka. Pravda v dome však veľa dobroty nikdy nenarobí, ale v prípade Senčarovcov to všetko dopadne diplomaticky – nakoniec na Trutha aj tak zabudnú. Nič sa nezmení. A Senčar, notorický klamár a pravý politik, dokáže aj svojho najbližšieho priateľa presvedčiť, že Truth klame. Presvedčí ho, že je to blázon a hoci Truthove slová znejú Pucarovi rozumne, argumentačné majstrovstvo Senčara ho presvedčí o opaku.
Základnou témou hry je teda politika, politické lži, rodinné tajomstvá. Autor sa rozhodol pranierovať politický systém pohľadom zvnútra, z rodiny. Nachádzame tu podobnosť s hrou slovenského komédiografa Ivana Stodolu Čaj u pána senátora. Moderndorfer sa v novom storočí pokúsil o zmodernizovanú verziu dopadu politiky na domácnosť a vzťahy v nej.
Bulletin. Bulletiny DJP mali v poslednom čase úroveň bulletinov SND, hoci v zmenšenej verzii. Prinášali nielen text, ale aj rôzne informácie o autorovi, komentáre, názory, prehľady inscenácií, boli vždy rozhodne vhodným študijným materiálom. Bulletin k Truth story síce zachováva už zabehnutý design a uverejňuje celý text. Nájdeme v ňom rozhovor s autorom pre slovinský časopis, Moderndorferov stručný autorsko-režijný profil, krátke eseje na tému jeho komédií. Všetko v autorstve alebo v preklade Jána Jankoviča. O autorovi sa teda dozvedáme dosť. Bohužiaľ, bulletin neposkytuje žiadny pohľad zo strany inscenačného tímu, komentár režiséra alebo dramaturga, poznámky k hre či k študijnému procesu. Nie je nutné, aby bulletin vždy tieto informácie obsahoval. Keďže si však DJP zvolilo daný formát, farbu, text – ako inokedy, zdá sa, akoby tentoraz nebol bulletin úplný.
Scéna. Scénografia je typická pre jej autora, Jána Zavarského. Čistá vo farbe aj v tvare. Zavarský pracoval predovšetkým s béžovou a čiernou, vytvárajúc dojem sterilného domu, ktorého čistote nevládne pani domu, ale upratovačka. Chladné kovové zábradlia a schodisko umocňujú dojem hranej noblesy, pretvárky.
Kostýmy. Kostýmy vypĺňajú scénu svojou farebnosťou. Keďže sa všetko odohráva počas rodinnej spoločenskej udalosti, muži majú obleky, ženy spoločenské šaty odrážajúce ich postavenie – a funkciu v hre. Senčarova dcéra Eva je v čiernych šatách, ktoré jej nesiahajú ani po zadok, v sieťovaných pančuchách a v topánkach na vysokom podpätku. Jej priateľka Barbie je zase oblečená ako Barbie do ružových šiat podľa najnovšej módy, kopírujúc módu polovice 20. storočia. Elegantné modré šaty panej domu dávajú udalosti noblesnú príchuť. Ozajstné ja postáv sa odhalí až počas noci, kedy ich vidíme v županoch, pyžamách, bez parochne… Všetka noblesa sa stratila. Tmavá noc veľa zakryje, ale ešte viac odhalí.
Spracovanie. V uplynulých sezónach v DJP režírovali prevažne „domáci“ režiséri, tj. Viktor Kolár a Michal Babiak. Réžie Truth story sa ujal tentoraz hosť, režisér Patrik Lančarič. Hra je založená na množstve textu, ktorý Lančarič opatrne, ale primerane skrátil. V prvej časti si bol mohol dovoliť viac, keďže sa v nej mnohé veci opakujú. Druhá časť teda vyznieva dynamickejšie a akčnejšie, nielen pre dynamickejší text, ale aj vďaka hereckej akcii, ktorá dovtedy mierne statickú konverzačku rozpohybovala. Pri inscenovaní Lančarič prevažne sledoval text, ktorý je plný autorských poznámok. Tie upresňujú akciu, najmä „špicľovačské“ scény pod schodami a za závesmi. Aj podrobné autorské poznámky na začiatku každého výstupu prezrádzajú, že autor zároveň pracuje aj v režisérskom povolaní a má o inscenovaní svojho textu presnú predstavu, ktorú Lančarič rešpektoval.
Keďže sa v hre mnoho rozpráva, režisér sa ju snažil oživiť jemnou štylizáciou. Už v úvodnom výstupe zostanú postavy v tzv. štronze, bez pohybu, aby dali Senčarovi priestor celú svoju rodinu divákovi predstaviť. Senčar teda funguje ako spojovateľ medzi životom javiskovým a skutočným. Štylizácia sa podarila aj pri sexuálnom styku Petra a Evy, kedy sa obaja oddelili od seba a mali spolu sex, každý však kľačiac na inom mieste. Ďalším vydareným momentom bola aj štylizovaná večera, kedy všetci, sediac v rade vedľa seba, spôsobne natriasali obrúsky, aby potom spôsobne jedli drahé jedlá a nespôsobne sa hádali a obviňovali. Lančarič nehľadal psychologické vykresľovanie charakterov. V takejto fraškovitej komédii išiel cez skratku, postavy niekedy reagujú neprirodzene, ironizujú druhých aj samých seba, jednoducho – to, čo vidíme, nie je naozaj.
Stred pozornosti, Rudiho Senčara, hral Vladimír Jedľovský, herec s obdivuhodným hlasovým potenciálom, ktorý prechádzaním cez rôzne registre dokáže zahrať rôzne duševné vypätia. V úlohe Senčara hral prirodzene, s nadsázkou, ak bolo treba. Ako Luka Truth sa predstavil Stanislav Staško, mladý herec, ktorý sa úspešne presadzuje v súbore trnavského divadla. Tentoraz mu tvár zakrývali fúzy a klobúk, mohol sa spoľahnúť len na svoju intonáciu a gestá. S gestami pracoval nenápadne, minimálne, vytvoriac dojem, že Truth sa snaží byť nenápadný, no napriek tomu všetkých zaujme. Komika vyplýva z jeho mena: Truth najprv vysolvujú ako „trúd“, potom hľadajú jeho korene v nemeckom Tod (smrť), ďalej ho vyslovujú ako „trus“, je teda premetom žartov a vysmievania sa. Gregor Hološka nedostal veľa priestoru na odhalenie svojich hereckých skúseností. Plochosť postavy Petra ho obmedzila iba na oplzlé, sexuálne gestá a reči.
Zaujímavé napätie vzniklo počas dialógu Pucara (Ján Topľanský) a Senčara. Senčar sa ho snažil presvedčiť, že Truth je blázon, že je čiernou ovcou rodiny. Pucar mu raz veril, raz nie. Počas večere sa prejaví Senčarova schopnosť hrať na dve strany, kedy na jednej strane presviedča Pucara, že s Truthom treba spolupracovať, pretože je blázon, na druhej strane vysvetľuje Truthovi, prečo používa termín psychodráma – oboje však robí tak, že sa neprezradí a keby divák nevedel pravdu, sám by nevedel, komu vlastne veriť. Len čo Truth vytiahne utajené informácie aj na Pucara, tento pristúpi na Senčarovu psychodrámu a zrazu ho obaja považujú za blázna. Nie celkom pochopiteľným pokračovaním večere bol smiech troch mladých, Evy, Barbie a Petra. Smiali sa nad tým, ako sa zvyšok rodiny hádal s Truthom a o pravde a starých tajomstvách a smiali sa dlho, neprirodzene, únavne… Nekonečne.
Divák. Počas prvej reprízy v prvej časti predstavenie viazlo tempo. Mnoho vecí, už povedaných, sa hovorilo znova, chýbala akcia, dynamika. Po prestávke sa – aj vďaka zmene svetla, kostýmov a väčšieho množstva akcie hra zdynamizovala. Npariek tomu však – zážitok z nej je akýsi rozpačitý. Hra neprovokuje, hoci je o živote. Je len konštatovaním toho, čo vieme. Diváci sa zabávali predovšetkým na vulgárnostiach a sexuálnych narážkach (sekretárka Violeta: Napokon, dala som mu …. svoje najkrajšie roky.) Neprovokuje ani jej inscenovanie: Lančarič sa držal textu, príliš neexprimentoval. Najprovokujúcejší je ten najhroznejší divácky zážitok, ktorý si určite niektoré staršie dámy užili, ale len pre skutok samotný, a nie pre jeho význam. Totiž, keď sa strýčko Truth tesne pred odchodom odmaskoval a ukázal všetkým holý zadok.
Nuž, stojí teda pred nami otázka, či je nutné uchyľovať sa k takýmto riešeniam na javisku. V konečnom dôsledku však treba skonštatovať, že nebyť zopár nadávok a záverečného aktu, diváci by si z predstavenia nemali čo odniesť. Škoda, že sa kvalita dnes meria množstvom sexu a nahoty.

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).