STRATENÍ v enigme márnosti

Réžia: Roman Polák
Preklad: J.Strasser
Scéna: T.Rusín
Kostýmy: M.Havran
Hudba: O.Rózsa
Účinkujú: Peter Šimun, Marta Sládečková, Rebeka Poláková, Zuzana Kronerová / Szidi Tóbiás, Juraj Kemka, Matej Landl, Róbert Jakab, Vlado Černý, Boris Farkaš, Miroslav Noga, Petra Vajdová / Lucia Siposová
Premiéra: 18.jún 2008
Klasické dedičstvo na dnešnej divadelnej scéne má zmysel len vtedy, ak sa priamo navrúbľuje na posolstvo súčasnosti alebo jeho ozveny a echá. Túto starú pravdu poznáme už desaťročia.
A.S.Turgenevov Mesiac na dedine je jednou z drám, ktoré nám núkajú vhľad do zdanlivo ospanlivých pavučín letných sídiel, kde sa všetko odohráva pod pokrievkou a v náznakoch. Ale režisér najnovšej inscenácie z divadla Astorka-Korzo´90 sa rozhodol pre pravý opak – transparentnosť a šokovú terapiu. Všetko drsne, naplno a bezohľadne. Napokon, čo sa ešte zapodievať akýmisi náznakmi, inotajmi, či delikátnosťami, keď už všetko aj to najtajnejšie a najtajomnejšie je možno vykričať do celého sveta, veď už aj smrť sa ponúka v priamom prenose, tak čo tie city, pocity a citíky, načo sa babrať…s jemnosťami ľudskej emocionality.
Hneď v úvode Lizaveta kartárka hrá vášnivo kartárske duo s Schaffom. Zuzana Kronerová v úvode pomaly sa rozbiehajúceho príbehu kontruje ospalému čítaniu Rakitina, ktorého zlostne popoháňa unudená Natália v podaní Marty Sládečkovej, tentoraz výnimočne strohej a ostrej vo svojom úspornom prejave unudenej statkárky. Rakitin Mateja Landla je trpezlivý zaľúbenec / až natoľko, že aj drevo by na sebe nechal kálať/, nielen, že si necháva nadávať, ale znáša útrpne aj výsmech a pohŕdanie.
V zimnej záhrade plnej bujnejúcej zelene sa nudí vidiecka spoločnosť. V pozadí za sklom maľované brezy. V malom bazéne sa občas niekto osvieži, či vykúpe. Všetky milenecké vzťahy končia debaklom. Len Špigeľskij, doktor, ktorý sa sám pasoval na šaša /Boris Farkaš/, ale „klauna zo mňa neurobia“ ako sám o sebe tvrdí, môže byť spokojný, získal svoje kone, peniaze od Lizavety/Zuzana Kronerová ju hrá s poriadnou dávkou výsmechu a nadsádzky/ aj jej psovsky poslušnú oddanosť. Jeho kabaretné výstupy sa v pravidelnom rytme ocitajú v príbehu ako improvizačné intermezzá.
Natália a jej manžel Isľajev /Peter Šimun/ zotrvajú na svojom mieste, aj keď sa už všetko dekomponovalo na jednotlivé elementy /ba anióny a katióny/, predtým zdanlivo sporiadaného obydlia. Aj ľudské vzťahy sa postupne rozpadli alebo znásilnili nechceným riešením. Vieročka /jemná a zraniteľná Rebeka Poláková/ sa vydá za starého neznesiteľného boháča /Vlado Černý/ a Alexej Beľajev / R.Jakab/ sa vráti na svoju univerzitu, napokon celý čas dával najavo svoj odstup a ľahostajnosť hraničiacu s nechápavosťou.
Nešťastník Rakitin /M.Landl/, ktorého nielen za chrbtom, ale aj priamo do očí prezývajú hanlivo Rachotin, z času načas roztočí starý gramofón, z ktorého zaznejú temné tóny varujúceho pochodu. Občas sa mu podarí upútať pozornosť Natálie a získať unudený bozk, ku ktorému pridá svoje uvzaté vyznania, ale nedočkáme sa toho aby to „dokončili“/ako si to želá stará dievka Lizaveta/. Tak sa stane, že napokon aj on pochopí, a opustí túto citovú pustatinu skôr, než mu v tom nešťastná Natália /M.Sládečková, ktorá tentoraz veľmi presne a striedmo dávkuje horké kvapky úprimnosti, ale aj vážnosti a temného smútku/, môže zabrániť a skôr, než ho jej manžel /P.Šimun/, pre ktorého je vraj / div sa svete!/stále ešte priateľom, nevyženie.
Aj sluhovia sa správajú ako bezduché figúrky. Katarína /v alternácii Šipošová / zanechá na miestach nešťastných stretnutí len spúšť, aj ona je znásilňovaná a ponižovaná, ale nebráni sa, jej vedro s vodou sa motá pod nohami, aby voda napokon zaplavila dlážku a spôsobila tu klzkú plochu, kde sa už nik neudrží poriadne na nohách, každý sa už pokĺzol.
Napokon, keď sa rozídu, pustí sa aj ona do upratovania tejto spúšte, aby tak dala bodku za všeobecným rozpadom hodnôt a vyupratovala aspoň to, čo je viditeľné.
Vyprázdnené vzťahy, z ktorých postavy vyvstávajú len v kontúrach ako náčrty ľudí / čo utajené emócie potláčajú do nevedomia/, karikatúry, či komiksové figúrky. Boris Farkaš a Vlado Černý v postavách Špigeľského a Boľšincova vo svojich výstupoch si kabaretné etudy vychutnávajú ako akési šťavnaté medzihry.
Všetko je v imitáciách a karikatúrach smiešne a zosmiešňované, až na zopár vážnych chvíľ, v ktorých sa situácie čitateľne menia na dramaticko-tragické/ sú to však len prikrátke momentky pravdivosti/. „Ani sa nerozlúčil“, vzdychne Natália a trhá odkaz od svojho milenca Alexeja na malé zdrapy. To, čo Turgenev napísal ako silné vzplanutie a vášeň medzi Natáliou a Beľjajevom, sa tu premenilo na zmyselný sex v bazéne.
„Odišli“, hovorí Isľajev /Peter Šimun/ v závere inscenácie, bez úľavy, a dodá: „Strašné!“. Akoby len mávol rukou za čímsi nepodstatným, veď už dávno nič necíti.
Režisér Roman Polák predstavil Mesiac na dedine, pôvodne Turgenevovu drámu o zúfalom hľadaní lásky, tentoraz ako totálnu absurdnú tragifrašku s grotesknými pointami zľahčovanú kabaretnými improvizáciami /Farkaš, Kronerová, Černý, Noga/. Divák sa smeje. Aj postavy si zo všetkého len uťahujú a z výsmechu či paródie a karikatúry si budujú svoj spôsob sebavyjadrenia ako perzifláže vlastnej existencie. Len Vieročka /Rebeka Poláková/ sa tu zjavuje v snehobielych šatách s nevinným úsmevom a žiarivými očami, aby aj ona napokon skončila ako vyhasnutá a prázdna / stáva sa postupne mementom vyhasnutia a inertnosti/, podobne ako jej rovesníčka, slúžka Kaťa. „Strelení ľudia!“, označkuje všetkých tentoraz aspoň trochu uveriteľne zúfalá Natália Marty Sládečkovej, ktorá sa v tejto duchovnej spúšti ani raz nerozosmeje. Pre ňu je situácia tragická alebo aspoň otravne vážna…
Môžeme si však položiť otázku prečo? Prečo práve ona blazeovane konštatuje nielen nudu, ale aj „strelenosť“ svojho prostredia, ktorú tak očividne predkladá režisér priam s veľkou dávkou princípu slasti z tohto teatrum mundi / ako babrania sa v špine života, márneho pechorenia sa, prania špinavej bielizne na verejnosti, či zverejňovania všetkých intimít pod rúškom manipulatívnych trikov/.
Veď napokon to všetko je naša prítomnosť, už niet intimity, ktorá by nebola detabuizovaná, každý kričí po láske a ako spieva známy šláger „lásky už niet…“
Aj o tom ironizuje Roman Polák vo svojej travestii na tému Mesiac na dedine, ktorej by sme mohli dať pokojne podtitul Hľadanie lásky – Márnosť nad márnosť. Režisér nás čoraz častejšie presviedča, že súčasnú tému v srdci klasiky možno nájsť len cez skepsu a cynizmus, lebo tak vyzerá dnešok v jeho uhle pohľadu.
Ale kdesi za tým divák predsa len uvzato chce siahnuť aj na citlivé miesta vlastného hľadania a vlastných túžob a nádejí, ktoré umierajú posledné, a to sú tie scitlivené miesta, ktoré nám dovoľujú prežiť. Práve tam je ten bod obratu, ktorý v inscenácii tak nástojčivo chýba. A pre jeho absenciu napokon inscenácia vyznieva ako obhrublá provokácia o svedectve jednej zhýralo skeptickej doby vyváľanej v cynizme a inertnosti voči čomukoľvek, čo sa podobá ušľachtilosti a duchovnosti na úplnom dne bezetickej prítomnosti, kde dávno zanikli všetky hodnoty, pre ktoré sa kedysi ešte oplatilo žiť a prežiť aj najťažšie údery osudu. Ale napokon takéto otupenie sa volá rezignáciou, po ktorej možno chytiť aj druhý dych, ale na ten už táto societa podľa režiséra tohto príbehu nemá síl ani chuti. A tak nejde len o ukážku cynizmu dneška a skepticizmu tvorcu, ale aj o výzvu publiku.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.