ON, FEUERBACH

Réžia: Jakub Nvota, Preklad a dramaturgia: Svetlana Waradzinová, Výprava: Peter Čanecký, Hudba: Kamil Mikulčík, Odborná spolupráca: PhDr. Marta Krýslová
Hrajú – Feuerbach: Stano Dančiak, Asistent: Kamil Mikulčík, Žena: Marta Rašlová, Technici: Ján Morávek, Tomáš Majláth, Lukáš Dóza, Žena zo zrkadla: Katarína Petráňová
Premiéra: 13. apríl 2007, Štúdio L+S Bratislava
Herec predstavuje pre diváka často najpodstatnejší aspekt divadelnej inscenácie. Vníma jeho osobnosť, umelecký výkon, ktoré bývajú smerodajnými aj pre divákovo hodnotenie umeleckého zážitku. Laický divák vníma herectvo pod rúškom tajomstva a tiež nedotknuteľnosti, ako niečo výnimočné. Herec je teda niečo viac ako človek. A býva veľmi zložité a tiež prekvapivé zistiť, že aj herec sa môže smiať aj trpieť ako každý z nás.
A myslím si, že to bolo i jedným z hlavných motívov inscenácie Ja, Feuerbach.
Starý herec Feuerbach sa ocitá po siedmich rokoch strávených v psychiatrickej liečebni, opäť na javisku. Ale už nie ako veľká divadelná hviezda ale len ako „čakateľ“ na rolu. Jeho život je poznačený nielen mnohými javiskovými úspechmi ale aj samotou, nezáujmom, chorobou. Nič medzi tým, len vrchol a pád.
Feuerbach čaká na režiséra, počas tohto čakania odkrýva svoje spomienky, zážitky, túžby. V tom mu „pomáha“ asistent režiséra, ktorý svojím mierne egoistickým prístupom postupne zisťuje, že s hercom Feuerbachom nie je všetko v úplnom poriadku.
Za zvukov príjemnej, uchu lahodiacej melódie klavíra, ktorá je miestami doplnená o ženský vokál sa na takmer prázdnej scéne odohráva vnútorný boj herca o vytúženú rolu. Základ scény tvorí zrkadlo v pozadí, sem-tam sa po javisku prejdú vešiaky s kostýmami, ktoré tlačia technici v podaní poslucháčov bratislavského konzervatória, avšak ich vklad do inscenácie je minimálny, miestami dokonca ich prítomnosť pôsobí rušivo. Nešťastnou voľbou je i postava neznámej ženy, ktorá sa náhodou zjaví na javisku, kam vlastne zablúdila. Marta Rašlová pôsobí skôr ako turistka, ktorá je len umelo vložená niekam, kam vôbec nepatrí. A nepomôže jej ani nemý spoločník. Nie vždy totiž zvieratá patria do divadla a už vôbec nie vtedy, keď sú len rekvizitou.
Inscenácia pôsobí ako pokus o zakrytie snáh o monodrámu. Je totiž viac ako zjavné, že tu ide o herca Stana Dančiaka a jeho umenie, ktoré vložil do postavy Feuerbacha. Ten sa napriek zdravotnému hendikepu zhostil postavy skutočne skvele. Na javisku pôsobí nesmierne sebavedomo, hrá na istotu, dokonale pracuje s rekvizitami, sakom, stoličkou, klobúkom i palicou. Striedaním komických aj tragických polôh dokáže vyplniť celé javisko. Bohužiaľ, práve vďaka Dančiakovej zrakovej vade divák zostáva v pomykove, nevie totiž s určitosťou, či aj postava Feuerbacha je nevidiaca alebo ide len o zámer inscenátorov. A podobne sa vynára aj otázka, či ide len o náhodu, že postava Feuerbacha má vo svojom repertoári postavy z hier Čakanie na Godota a Ženba, rovnako ako aj Stano Dančiak. Alebo ide o prispôsobenie a „šitie postavy“ Dančiakovi na mieru? Jeho výkon je práve preto doslova v popredí, divák je absolútne koncentrovaný na jeho sledovanie.
Kamil Mikulčík v postave mladého asistenta je teda zákonite ponechaný na snahu o zaujatie, čo je ale nemožné a v porovnaní s Dančiakom je len doplnkom na scéne, hoci práve jeho postava je kľúčovou pre odhalenie zápletky, pretože až keď začne asistent pátrať po Feuerbachovej pochybnej minulosti i kariére, sa dozvieme skutočnú pravdu. Ale žiaľ nedokáže sa dostať na rovnakú úroveň akú nadobudol Dančiak a tak mu nepomôže ani striedanie miesta v hľadisku a na javisku ani práca s mikrofónom. Do bodky totiž napĺňa obsah svojej postavy, asistuje.
Čo sa zanedbalo v scénografii, to zastupuje práca so svetlom, ktoré v inscenácii predstavuje atmosférotvorný prvok, ale aj ilustruje vnútorné rozpoloženie Feuerbacha.
Inscenácia Ja, Feuerbach je hodnotnou z hľadiska postavenia herectva a herca v spoločnosti ale aj v ľudských predstavách. Dogmatické zmýšľanie o bezstarostnom živote, ktorý je naplnený len potleskom, úspechom, šťastím a smiechom sa v tejto inscenácii priamo dostáva do rozporu so skutočnosťou, ktorá dokáže byť rovnako krutá aj k hercovi. A predovšetkým obsadením postavy Stanom Dančiakom túto problematiku ešte väčšmi aktualizuje.
Uvedomíte si totiž, že jedinou spravodlivosťou je, že každý z nás je rovnako zraniteľný, každý musí rovnako zápasiť o existenciu a rozdiel je len v tom, že niekto o ňu musí zápasiť každý večer na doskách javiska.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.