(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

ANTIKA NA POČKANIE: Veľké ambície, nepatrné výsledky

Divadlo
Inscenácia Annouilh: Medeia, Aristofanes: Lysistrata
Premiéra6. októbra 2007
Divadelná sezóna

Divadlo J. G. Tajovského Zvolen
Preklad: Ľubomír Vajdička , texty piesní: Martin Sarvaš, hudba: Miloslav Kráľ a.h., scéna a kostýmy: Lenka Kadlečíková a.h., dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková, úprava a réžia: Michal Náhlík a.h.
Premiéra: 23.2. o 18.30 v štúdiu DJGT
Aristofanes: LYSISTRATA
Divadlo J. G. Tajovského Zvolen
Preklad: Vojtech Mihálik a Jozef Mokoš , úprava: Martin Kákoš, texty piesní: Vojtech Mihálik a Jozef Mokoš, hudba: Roman Žiaran a.h., scéna: František Perger a.h., kostýmy: Peter Čanecký a.h., choreografia: Jaroslav Moravčík a.h., dramaturgia: Jana Liptáková, réžia: Martin Kákoš a.h.
Premiéra 6. októbra 2006 v DJGT
Ambície zvolenskému divadlu nie sú cudzie, presvedčili sme sa o tom aj pri poslednej premiére Anouilhovej Medei. Autorov text zo štyridsiatych rokov minulého storočia predostiera zložitý svet Medei, ktorá stratila a obetovala všetko na oltár svojej lásky, či skôr posadnutosti hraničiacej so šialenstvom. Titul hry je jasný a konotuje aj pravdepodobné súradnice výkladu. Všetky dostredivé kružnice sa točia okolo „pevného“ bodu, hlavnej hrdinky Medei. Podobne ako v antickom mýte a jeho spracovaniach aj Anouilhova Medea sa dopúšťa hybris, volí vlastnú cestu – sama proti všetkým. Autorov portrét Medei je hlbokou sondou do vnútornej psychiky modernej ženy. Preklad Ľubomíra Vajdičku vo vycibrenom umeleckom „pretlmočení“ zobrazuje Medein strach a vášnivú posadnutosť vzťahom k Jásonovi. Z pôvodného prekladu textu sa na čitateľa „valí“ riava pochmúrnosti a desu, ktorý dokáže stvoriť žena – tá, čo vie milovať i nenávidieť do krajnosti. V dvoch sugestívnych, po sebe idúcich monológoch Medea a Jáson odhaľujú svoje skryté zákutia duše a odkrývajú prastaré motivácie, z ktorých „vykypela“ ich momentálne monumentálna realita vzťahu.
Zvolenská inscenácia – „mutant“ v režijnej koncepcii Náhlika, nereflektovala na žiaden z ústredných motívov Anouilhovej predlohy. V inscenácii sme videli „spoľahlivé“ zacielenie na povrchnú efektnosť. Neprehliadnuteľný „závan“ obludnosti Medeinho konania, ktoré „naháňa“ zimomriavky po chrbte, sa stratilo v „preklade“ Náhlikovej úpravy. Inscenátor sa „nebál“ zvulgarizovať jazyk, sústredil sa na vonkajšie prejavy násilia a akosi mu ušlo, že aj zlo v najobludnejšej podobe má svoje prapodivné a skoro vždy jasne artikulované motívy. Z Náhlikoveho „prekladu“ do inscenačnej podoby rezonuje najmä vulgárnosť, ktorá vyznieva smiešne, miestami až monotónne – a postráda hlbší zmysel! Zmena oproti pôvodnej predlohe nastala aj v prostredí, Anuilhova Medea je nad mestom pri maringotke, Náhlikova sa ocitla na svojej lodi, či na pontóne v prístave. Prečo? Nik nevie, možno ani tvorcovia. Myslíme si, že tuláctvu viac v dnešnej dobe pristane maringotka ako loď.
Stratená Medea
V inscenačnej interpretácii sme „nazreli“ do nepríjemne zakrnutého hlasového fondu predstaviteľky Medei. Umeleckej šéfke by som odporúčal poslať ju k foniatrovi alebo hlasovému pedagógovi. Jednoducho povedané, jej hlas je zastretý a nápadne pripomína trhanie handier ako kultivovanú javiskovú reč. Škorvagovej prejav pripomína „sociálnu“ pracovníčku z Krížnej či Panónskej cesty, no ani náhodou hrdinku podobnú antickej Medei. V. Škorvagová alias Medea je nepresvedčivá, vôbec sme jej neverili, že je ženou, ktorá rodí dieťa – Nenávisť. Falošné „tóny“ nepresvedčivého herectva zvýrazňovalo aj hlasové nasadenie, ktoré od začiatku do konca kričalo fortissimom. V javiskovej reči hlavnej predstaviteľky sme cítili lapsusy najmä v spôsobe akým narábala s kadenciou hlasu. Už vonkoncom sme sa nedočkali významového pointovania replík. Konanie Medeii nie je motivované, diváci nerozumejú prečo je medzi ňou a D. Karolovej Guvernantkou (u Anouilha Dojkou) posun k lesbickej láske – nuž asi preto, že je to momentálne v kurze. Vo vzájomnom vzťahu Medea – Kreón režisér akcentoval násilie voči žene a akúsi neodôvodnenú civilnosť, v ktorej postavy vyzerajú ako ľudia z vyšších kruhov (slovenská smotánka, či skôr „acidko“). Ako sme už vyššie spomenuli, úprava režiséra mnohé motivácie vo vzťahoch postáv výrazne oklieštila. Vzťah Medeii a Jásona mal predovšetkým nejasnú podobu – nedozvedeli sme sa ako u Anouihla, prečo Jáson opúšťa Medeu, kedy sa v ňom zlomila úcta k vlastnej žene. To všetko popísal Anouilh v monológu Jásona, ktorý v Náhlikovej úprave zapatrošili do krajiny nepotrebných dramatických „harabúrd“, odpravili ho ako škodnú. Z Anouihlovej „exkurzie“ do ľudskej hlbočiny vzťahu muža a ženy vyšlo len malátne torzo vzťahu bez chuti a zápachu, klasik by povedal, že inscenácia nemala ani obraz ani zvuk.
Rekvizita – vec nekaždodenná
„Epos“ o rekvizite sa rozbehne v Náhlikovej úprave i inscenácii hneď na úvod. Medea fajčí džoint. Načo? Pravdepodobne režisér chcel umocniť Medeino blúznenie a motivovať pôrod dieťaťa – Nešťastia. Banálne. Niekoľkokrát v inscenácii z malej škatuľky Medea vytiahne žiletku a predvádza s ňou akúsi koketnú hru so smrťou. Neprestajné vracanie takejto obludnej žiletkovej hry akoby šlo proti výstavbe dramatického napätia a divákom je horko-ťažko v závere inscenácie uveriť, že Medea spácha samovraždu. Dráma má svoje zákonitosti, v dejinách múdrejší a jasnozrivejší vyhútali všeličo, ale súčasní krtici prichádzajú na to, že úžasnejšie a presnejšie ako „deduško“ Aristoteles, to žiaľ nevystihol nikto.
Príbeh rekvizity bez významu, sémantického gesta v inscenácii pozvoľna „retarduje“. Znovu sa objavuje pri rozhovore Jásona a Medei. Guvernantka prináša na scénu podnos, misu, je v nej voda pravdepodobne ako symbol očisty, tri sviečky dva poháre a fľaša s alkoholom. Čo, ktorá rekvizita symbolizuje, to vie divák len s ťažkosťou dekódovať. Staronoví (ne)priatelia zo vzťahu pri stretnutí pijú, či skôr „chlascú“ a stále nie sú opití. V návale alkoholom rozviazaných pút sa oddajú aj pettingu. Ak by sme to mali pomenovať v režisérovej koncepcii javiskových akcií najviac otravoval polopatizmus a chabá, chabulinká snaha o výpoveď metaforickejšiu, divadelne nápaditejšiu. V súlade s úpravou sa na javisku ocitlo médium naše každodenné, televízia. Posla z Anouilhovej predlohy nahradil hlas hlásateľky. V záverečnej epizóde nekončiaceho opusu režiséra Náhlika sa ešte na scéne objavila bandaska s benzínom a zapaľovač zippo, ale zdalo sa nám, že konca sme sa napriek tomu nedočkali. Povestná bodka nenastala. Finále vyznelo divadelne osirelo.
Príbeh Anuilhovej Medei vo mne nanovo zarezonoval prednedávnom, keď som v správach počul o jednej tragickej udalosti v malom belgickom mestečku. Možno ste to tiež zaregistrovali. Matka zabila päť svojich detí – jednou z príčin bola neustála neprítomnosť jej manžela. Susedia konštatovali, že už dlhší čas trpela depresiami. A tak feminizmus na pochode, ktorý sa neustále ozýva, je jednou z príčin, že zažívame neustále podkopávanie inštitúcie, autority otca, mohutný „súmrak otcov“ ako o ňom hovorí významný súčasný taliansky psychológ Luigi Zoja. Antické tragično je nástojčivo prítomné aj v našej spoločnosti a zdá sa, že to vedel aj Jean Anouilh.
V inscenácii stojí za pozornosť herecký výkon Kreóna – Radoslav Kuric. Najmä v polohách dramatického stíšenia dokázal herec na javisku „byť“ a vedel využiť ponúknutú príležitosť. Neodôvodneným sa nám zdalo iba násilie voči Medei, ktoré samopašne udieralo v tónoch brutálnosti.
Nuž suma sumárum na stretnutí s antickou alúziou Anouilhovej Medei rezonovala predovšetkým povrchná pustota; razantnejšieho ponoru do priepastí ľudského srdca sme sa v zvolenskej inscenácii nedočkali. Ostalo len pri ambícii byť prvý, no výsledok – sémantické gesto divadelného diela pôsobilo zmätočne a nejasne.
Vo Zvolene v tejto sezóne rozbalili „klbko antických látok“. V komornom priestore štúdia nás mal strhnúť príbeh Medei, na veľkej scéne zasa vzrušiť Lysistrata. Videli sme však čosi, čo okolo antiky ani v jednom prípade ani len neprešlo.
Scéna v inscenácii Lysistraty pôsobila dokonale antiiluzívne, ešteže ostalo inscenátorom toľko úcty k prekladateľovi V. Mihálikovi, že nechali „aspoň“ prerušovane plynúť jeho skvostný preklad Aristofanovej komédie. Tvorcom zjavne nevyhovoval Aristofanov text, začali ho „prikrášľovať“ a jeden samozvanec – textár zaimprovizoval na tému antických veršov. (Dočkali sme sa aj vulgarizmu v jednom texte piesne. Poviete si, v divadle nič nové. Máte pravdu. Len je to nemiestne popri skvostnom a hravom preklade V. Mihálika. Kde bola dramaturgička? Nevadilo jej to?) Zdá sa nám, že všakovaké reality show – Superstars, či Miliónový tanec roznietili v tvorcoch nástojčivú potrebu v každej inscenácii vsadiť na spev a tanec. Kde chýba tvorivá invencia, tvorcovia „zakryjú“ svoj nedostatok „pretlakom“ tanečných a speváckych vsuviek. Divadelníci znovu podľahli jednej falošnej ilúzii. Myslia si, že divák prehliadne tento ich trik? Hereckú akciu na javisku medzi zborom vzbúrených žien sprevádzali nekončiace dotyky a hladkanie sa žien. Zdalo sa nám, že nás režisér voviedol do feministického, lesbického spolku.
V režijnom výklade M. Kákoša sme sa dočkali viac ako miestami „obludnej“ akejsi nadčasovej metafory o tom, ako láska porazí akúkoľvek vojnu. Milé, krásne, ba priam lacno sentimentálne. Aristofanova predloha sa ocitla v ofsajde. Na scéne sa pohybovali ženské postavy poobliekané tak, akoby kostýmový výtvarník vyprázdnil fundus divadla. Ženy na javisku (vopred sa ospravedlňujem herečkám) vyzerali neeroticky, nevábne – chlapom na javisku naozaj nebolo čo závidieť. To nebude ich vinou, ocitli sa v koncepcii – „mechanizme“ javiskového diela, ktorému vŕzgali všetky ozubené kolesá, ak vôbec nejaké malo. Falošné tóny nezvládnutej inscenácie vyústili na konci v piesni, ktorá vyzerala ako záverečná spevavá časť zábavného programu Drišľakoviny. Všetci družne zaplnili scénu a vo dvojiciach a viacčlenných skupinkách svorne spievali, že láska medzi mužom a ženou je…večná. Smiech zablúdil v slepej ulici, rezonovala didaktická agitka.

Avatar photo

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Uverejnené: 6. októbra 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top