MÓDNY SALÓN ALBA

Preklad: Vladimír Oleríny
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Ania Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Hudba: Juraj Haško
Úprava a réžia: Michal Náhlik
Hrajú: Alena Ďuránová, Kataríma Horňáková, Henrieta Kecerová, Dana Košická, Tatiana Poláková, Beáta Drotárová, Radovan Hudec, Ľuba Blaškovičová
Premiéra: 30. novembra 2007 na Malej scéne ŠD Košice
Hra o milujúcej matke, ktorej láska prerastá do šialenstva – takto charakterizoval režisér Michal Náhlik hlavnú tému svojej produkcie Bernardy Alby v rozhovore uverejnenom v bulletine. Všetci sme vraj počuli o matkách, ktoré svoje deti väznili po chlievoch a povalách. Skutočne, všeličo sa stáva v živote, úlohou umenia je nás ale presvedčiť, že sa to môže stať aj nám.
Bernardu Albu nezvykneme až tak často zaraďovať medzi šialené hrdinky konajúce v afekte, či dokonca z lásky. Lorca svoju hrdinku popisuje naopak ako tú „najčistotnejšiu, najporiadnejšiu, najvznešenejšiu“. Až po smrti bude mať ale jej muž od tejto dokonalosti pokoj. Vládne totiž nad všetkými, čo ju obklopujú, je schopná každého utýrať, bez náznaku sociálneho cítenia, takže ju preklínajú ešte aj slúžky.
Bernardine dcéry sú teda viac obeťami cielenej, presnej, manipulácie, než hystérie akejsi šialenej ženy. Už samé východisko interpretácie novej košickej produkcie tejto základnej Lorcovej hry je teda trochu „netradičné“.
Hru presunuli tvorcovia do „bližšie nešpecifikovanej súčasnosti“. Dominantné matky sa, samozrejme, nachádzajú v každej dobe. Aktualizácie môžu byť navyše výtvarne zaujímavejšie, čo bolo aj prípadom tejto košickej inscenácie.
Problémom prenesenia konfliktu do súčasnosti je ale to, že táto konkrétna Lorcova dráma nemá až také zdôvodnenie mimo daný spoločenský kontext uzavretej dedinskej spoločnosti a bigotného katolicizmu. Bez tohto „zázemia“ je totiž ťažko zdôvodniteľná absolútna moc matky nad dcérami, dedičské anomálie či totálny nedostatok chlapov v celom okolí. Po prenesení do súčasnosti stráca na svojej sile napríklad aj motív prespanky, ktorá v hanbe zabila dieťa. Lorca dal do svojho textu aj mnohé takmer feministické úvahy, že muži hľadajú v ženách len poslušnú slúžku, ktorá sa im dá dobre najesť. Aj táto línia akoby stratila svoj pôvodný význam a nový sa jej nepodarilo nabrať.
Tvorcovi sa chytili nesporne silného motívu – do násilného smútku uvrhnuté dcéry si mali šiť výbavu. Náhlik presunul dej teda do akého módneho salónu so značkou Alba. Všetko je biele, ako sa to o Bernardinom dome napísalo. Dcéry sa v jednom momente stávajú akými námedznými šičkami, dialógy z konca prvého dejstva si teda sestry hovoria spoza šijacích strojov, čo dáva tejto scéne prekvapujúci, zaujímavo nenútený ráz.
Šijacie stroje sa vysunú na scénu akoby zo šuflíkov. Na jednom mieste Lorca hovorí, že dcéry Bernady Alby žijú ako v kredenci, práve táto scéna to akoby trochu evokovala. Z času na čas sa ženy objavia aj vo vitríne, čo vtipne symbolizuje, ako sú všetci všetkým na očiach. Scéna Anity Szökeovej celkom vtipne a jednoducho naplnila koncept módneho salónu špecializovaného na svadobné šaty. O niečo menej dešifrovateľné sú už kostýmy Lenky Kadlečíkovej.
V prvej scéne sú akoby historizujúce, v druhej časti sa dcéry prevlečú do identických, emancipovaných nohavicových kostýmov. Zdôvodnenie tejto premeny ale v motivácii postáv veľmi nenájdeme.
Zaujímavým prvkom sú výrazné čierne parochne, ktoré dcéry na jednej strane zjednocujú a na druhej individualizujú. Výrazný, inovatívny účes má aj Bernarda. Neviem však, či štylizácia nadrobno kučeravými vlasmi herečke pomohla pri charakterizácii jej hrdinky. K detskému účesu dostala totiž jej Bernarda upätý čiernobiely kostým, vhodný na šéfku módneho salónu, akúsi Meryl Streepovú, Diabla ktorý nosí Pradu. K takémuto výzoru ale nesedela pištoľ v ruke ale ani mnohé reči, ktoré v Lorcovom texte aj po úprave predsa len sú. Dana Košická je výrazná osobnosť, ktorá sa nestratila ani v tejto postave. Nejasná definícia postavy jej však neumožnila Bernardu viac zvnútorniť, prehĺbiť, posunúť do tragických polôh. Kostýmovo najhoršie, ironicky až komicky, takmer ako z Moulin Rougeu, dopadla Pontia. Je to škoda, takmer triednu nenávisť voči svojej pani podala totiž Ľuba Blaškovičová celkom presvedčivo.
Aj v prípade Marií Josefy, Bernardinej matky, ktorá už stráca rozum, išli inscenátori trochu po prvom pláne výkladu je uväznenia chorobou. Nehovorím však, že babička, ktorú si viedli na obojku ako psa, nebola vtipná, a že výkon Beaty Drotárovej nebol zaujímavý.
Dcéry však boli trochu málo diferencované, paradoxne z nich najviac vynikal Martin Hudec ako Martirio. Režisér tvrdí, že pri tomto obsadení ho inšpiroval Pedro Almódovar a jeho večné skúmanie sexuality.
Martirio má byť najškaredšia zo všetkých škaredých dcér Bernardy Alby. Radovan Hudec nie je škaredý ani v ženskom obleku. Ťažko mu veríme, že sa narodil (či narodila) slabá mrzká a že to sama považuje za výhodu, nakoľko sa od malička bojí mužov. Hudec síce v ženskej postav nijako neprekážal lebo hral bez preháňania, ale zas ani neprinášal nejaké nové významy, okrem tej jedinej informácie, že o Pepe Romana môžu bojovať nielen ženy, ale aj muži.
Henrieta Kecerová urobila najstaršiu Angustias priveľmi decentne až sterilne. Tatiana Poláková nemala v úlohe Magdalény veľa možností prejaviť svoj talent. Alena Ďuránová bola ako najkrajšia Adela primerane vzdorovitá, trucovitá. To, že sa jej tragédiou nepodarilo dosiahnuť v obecenstve veľkú katarziu, nebolo jej chybou.
To, čo sa ale dalo vychutnať, bola vynikajúca hudba Juraja Haška, ktorá inovatívne pracovala s folklórnymi i liturgickými motívmi. Je veľmi osviežujúce, ak sa na spolupráci na divadelnej produkcii oslovia noví ľudia, ktorých hudobný rukopis nerozpoznáme hneď od prvých tónov.
Ak sa u väčšiny diel kritik sťažuje na dĺžku predstavenia, v tomto prípade naopak predstavenie skončilo akosi predčasne, len po dobrej hodinke, skôr, než by sme sa stihli dokonalejšie zamotať do bezvýchodiskovej situácie dcér.
Režisér a upravovateľ v jednom Michal Náhlik sa trochu so skracovaním textu „prenáhlil“. Istá emócia z tohto špecifického predstavenia určite medzi divákov prechádza, od hlbšieho precítenia tragédie ale má ďaleko.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.