FIDLIKANT V OPERE

Premiéra: 29. a 30. 09. 2007, Divadlo Nová scéna Bratislava
Štátna opera Banská Bystrica, podobne ako opera Štátneho divadla v Košiciach približne raz za sezónu zatraktívňuje svoj repertoár uvádzaním operiet, ba kedy-tedy aj muzikálov. V SND v posledných rokoch tiež zopárkrát pootvorili dvere ľahkonohej múze (Netopier – 1991, Noc v Benátkach – 201), no ani raz nevenovali týmto projektom takú pozornosť, aby sa pretavili v divácke udalosti. Vedenia operných súborov v tejto dramaturgickej línii vychádzajú z overenej premisy, že hudobnozábavné divadlo si nevyžaduje o nič nižšiu úroveň vokálnej, či hudobnej interpretácie, než opera. Ba naopak, že práve vokálne dispozície súborov by mali zaručiť naplnenie všetkých estetických kánonov divadelného druhu a poskytnúť divákovi plnohodnotný zážitok. Vo väčšine prípadov asi zvažujú aj jedno úskalie a tým sú nároky operiet na hereckú zložku, na prirodzený súlad vokálnej, verbálnej a pohybovej súčasti herectva. Lebo ruku na srdce, herecký prejav nepatrí k dominantným v javiskovej syntéze našich operných divadiel. Inými slovami, hereckej zložke sa operní inscenátori nevenujú tak detailne, aby udržiavali súbory v dostatočnej disponovanosti. No operety kladú na operného herca nezvyčajné technické nároky, postavy tohto divadelného druhu sú stavané na trocha odlišných princípoch, mnoho z psychológie postáv i z motívov ich konania nie je zakódované primárne v hudbe, ale v próze, prípadne v situáciách. Tieto „plochy“ si vyžadujú trocha iný princíp tvorby postavy, než plochy hudobné. Opereta býva akčnejšia, prirodzenosť konania musí vytvárať ilúziu reálnych obrazov konania. A vokálna linka sa klenie až kdesi nad týmto základom, stavaným na situáciách a dialógoch.
Navyše, operetné libretá sú spravidla pre dnešného diváka značne naivné, zápletky sú priehľadné, hrdinovia schematickí. O to viac potom závisí na vynaliezavosti režiséra, dirigenta a choreografa, ako pomôžu hercovi vysporiadať sa s požiadavkami inscenácie tak, aby výsledok korešpondoval aj s celkovou inscenačnou kultúrou súčasného divadla.
Štátna opera v Banskej Bystrici v prítomnej sezóne repertoárovú kolónku „divácka inscenácia“ naplnila uvedením dnes už klasického muzikálu skladateľa Jerryho Bocka, libretistu Josepha Steina a textára Sheldona Harnicka na motívy poviedok Šoloma Alejchema Fidlikant na streche. Vstúpili tak nepriamo a na diaľku do istého dialógu s divácky úspešnou Bednárikovou interpretáciou, postupne uvádzanou v DAB Nitra, DJZ Prešov a os septembra 2007 na bratislavskej Novej scéne. Nie je ambíciou tohto hodnotenia porovnávať obe inscenácie. Bolo by to nezmyselné a voči obom v podstate nespravodlivé. Bednárik realizoval Fidlikanta v „činohernej verzii“, teda s použitím nahrávky hudby a hlavne v súboroch činoherných, resp., s prevahou spievajúcich činohercov v obsadeniach. Navyše, Bednárikova inscenácia už bola dostatočne plasticky opísaná z rôznych hľadísk.
V banskobystrickej opere majú tiež svoje skúsenosti s muzikálmi. Uviedli tu v ostatných rokoch aj My Fair Lady, aj Hello Dolly. Súbor je teda na iný typ požiadaviek, než aké predstavuje opera, zvyknutý. Navyše vo Zvolene pôsobí niekoľko činohercov, ktorí vedia aj zaspievať. Kedysi to bol Andrej Mojžiš ako Profesor Higgins, dnes je to univerzálny Štefan Šafárik.
Marián Vach je dirigent širokého záberu a rôznorodej divadelnej skúsenosti. V Košiciach kedysi s Mariánom Chudovským urobili niekoľko dobrých inscenácií, za všetky si pripomeňme štúdiovú skladačku Pán Offenbach vás pozýva (1985). Ani jeho pôsobenie v komornej opere nebolo chudobné na divadelné hľadania. Ak mal šťastie na vyprofilovaného režiséra, aj jeho dirigentský výkon narastal. Pretože nikdy mu nechýbala odvaha skúšať nové možnosti a postupy. Jeho pohnútky pre uvedenie Fidlikanta sú teda celkom pochopiteľné. A keďže existuje aj niekoľko orchestrálnych verzií diela, mohol siahnuť po takej, ktorá bude plne vyhovovať jeho súboru. Otázkou ostalo iba to, koho prizvať k réžii.
Nakoniec sa réžie ujal Jozef Krasula. V slovenskom hudobnom divadle zatiaľ neznámy, v činohre už vytvoril viac zaujímavých inscenácií. No jeho doterajšou doménou je ochotnícke divadlo, na pôde ktorého sa zaradil medzi najzaujímavejšie zjavy súčasnosti. Súradnice Jozefa Krasulu sú dostatočné na to, aby jeho odvahe siahnuť po muzikáli divadlo dalo priestor… Ale priestor, ktorý by zaručil, že v hudobnom divadle menej skúsený režisér bude sa mať o čo oprieť, že prípadné hendykepy bude môcť v tvorivom tíme účinne prekonávať.
Scénu navrhol Marek Gašpar Šafárik. Stiesnené javisko Národného domu riešil ako sklad židovského starinára. Má to svoju logiku i svoje posolstvo, ktoré zaznie v závere… Možno choreografovi Vladimírovi Michalkovi chýbal väčší priestor pre tanečné scény. Pohybová zložka tak trpela na stereotypy a menšiu vynaliezavosť. Videli sme všetky konštantné čísla, žiadalo by sa nejakého prekvapenia… Kostýmy navrhol Peter Čanecký. Majú svoju kultúru a estetiku. Nie všetky detaily, ktorými chceli s režisérom príbeh a postavy odľahčiť, majú svoju logiku (týka sa to predovšetkým „masky mäsiara Luzera Wolfa…)
Zdá sa však, že dobrý dirigent Marián Vach, ani dobrý činoherný režisér Jozef Krasula nevytvorili pevný tím, ktorý by spomínané limity oboch účinne prekonal. Dokazuje to výsledná inscenácia.
V zásade možno banskobystrického fidlikanta prijať. Inscenácia je korektne hudobne naštudovaná a ako celok zaujímavo inscenovaná. Asi najviac upúta originálne riešenie postavy Fidlikanta. V pôvodine nemú tancujúcu figúrku husličkára, akoby vystrihnutého z niektorého Chagalovho obrazu, tu Jozef Krasula obsadil členom orchestra Michalom Hudákom. Nezaťažuje ho hereckými drobnokresbami, iba ho vovádza do jednotlivých scéna ako pozorovateľa. A Michal Hudák svoje „pozorovania“ komentuje hrou na husle. Výborne spolupracuje aj s dirigentom, a tak vzniká v inscenácii zvláštna rovina, asi najbližšie Šolemovi Alejchemovi. Takto riešený Fidlikant nieje ilustráciou, ale jedným za najpôsobivejších dramatických prvkov inscenácie.
Životné osudy mliekára Tojvieho sú dostatočne bohatou matériou pre vytvorenie zaujímavej hereckej postavy. No čaro a súčasne najväčšie úskalie postavy je v tom, že Tojvie je osobitý filozof, ktorý o svojich radostiach hovorí s divákom a o starostiach ś Bohom… Nájsť pre tieto polohy vyjadrenie je nesmierne ťažké. Štefan Šafárik je skúsený herec, No zdá sa, že Tojvie mu bude ešte chvíľu dozrievať. Nepochybujem že Štefan Šafárik Tojviemu rozumie, že vie, o čom sú jednotlivé roviny jeho uvažovania. No v čase premiéry ešte s nimi nebol dostatočne zžitý, ešte sa jeho Tojvie nepohráva s vlastným životom, ešte nemá dostatočný nadhľad. Tojviemu ne premiére ešte chýbala hlbšia osobná múdrosť. Najviac to bolo cítiť v rozhovoroch s Bohom, ale napríklad aj v slávnom duete s Goldou, v ktorom obaja „riešia“, či spolu žujú, alebo či sa ľúbia. Štefan Šafárik bude musieť ešte spolu s režisérom podumať, ako sa dostať figliarskemu mliekárovi viac pod kožu…
Jozef Krasula vie, že základom inscenácie je herec. No nemá dostatok skúseností na to, aby vedel pomôcť operným hercom. Ak tak väčšina ostatných postáv ich interpreti spolu s režisérom iba ilustrujú. Najvypuklejšie to cítiť v spomínanom duete, kedy ani Alene Hodálovej jej doterajšie herecké skúsenosti nestačia na takú náročnú scénu. Pretože to v jednom okamihu, na jedinej malej ploche musí aj Golda zahrať niekoľko plánov – od životného stereotypu, cez poznanie a následné priznanie najhlbšieho citu. Je to úloha „titanská“, no bez účinnejšej pomoci režiséra bude Alena Hodálová hľadať jej plnokrvné vyjadrenie veľmi ťažko. V ďalších postavách už taký rozpor medzi vnútorným napätím a ilustráciou nieje je taký markantný. Aj preto, že hudobné naštudovanie je korektné.
Lenže tu je asi najvážnejšia rezerva predstavenia. Korektné hudobné naštudovanie, ku ktorému patria aj zbory Jána Procházku, sa nestretlo s obsahovo i formálne uspokojivo režírovanými scénami a nevytvorili emocionálne výnimočnú syntézu. Zdá sa, že v čase premiéry orchester iba doprevádzal javiskové dianie. Lenže muzikál je práve tým výnimočný, že hudba, príbeh, konanie postáv, tanec, scéna, kostýmy sa cez herca navzájom umocňujú a vytvárajú emocionálne silnú syntézu. Bystrický fidlikant emocionálnu bodku má, v záverečnej scéne odchádzajú vyhnanci z Anatievky do sveta a ostávajú po nich iba topánky. Odkaz na holokaust viac ako zjavný, no divadelne mimoriadne účinný, pretože aj múdry. Avšak pointa nevyplýva celkom z predchádzajúceho vývinu inscenácie. Pointu vymyslel režisér na záver. Až keď k silnej výpovedi dovedie spolu s dirigentom aj hercov, bude banskobystrický Fidlikant veľmi dobrou inscenáciou.

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.