Osviežiť sa Čechovom vo vírivke  

Christopher Durang: Váňa a Soňa a Máša a Spike

Réžia: Mariana Luteránová

Preklad: Zuzana Hekel

Dramaturgia: Lenka Garajová

Hudba: Martin Husovský

Scéna kostýmy: Diana Strauszová

Účinkujú:

Váňa: Igor Kasala

Soňa: Stanislava Kašperová

Máša: Ľudmila Dutková

Spike: Michal Novodomský

Nina: Jana Evelley

Cassandra: Slavomíra Fulínová

Premiéra 24. mája 2024, Malá scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Starnúci Váňa žije v každodennej rutine so svojou adoptívnou sestrou Soňou v dome po rodičoch, ktorých doopatrovali. S domácnosťou im pomáha Cassandra s jasnovideckými schopnosťami. Ich bežný každodenný stereotyp naruší návrat tretej sestry, filmovej hviezdy Máše. Tá neprichádza sama, ale s podstatne mladším milencom Spikeom. Máša neprišla pre obvyklú sviatočnú rodinnú návštevu, ale preto, aby rodičovský dom, ktorý dlhodobo financuje, predala. Samozrejme, dlhé roky nevyjasnených vzťahov v rodine, ako aj pozlátka sveta filmu i zhasínajúca sláva hereckej hviezdy predurčujú napätie, ale situácie v rodine sú stvárnené s humorom. Do toho vstupuje i mladá generácia v postave susedy Niny, ktorá nastavuje zúčastneným kruté zrkadlo starnutia. Autor si vybral žáner komédie, a tak vopred učil, ako sa bude vyvíjať príbeh hry. V prešovskom uvedení z nej inscenátori spravili skôr tragikomédiu či čiernu komédiu.

Zastavme sa ale na chvíľu pri samotnom autorovi hry, ktorého text do slovenčiny preložila Zuzana Hekel. Christopher Durang bol americkým dramatikom, ktorý zomrel začiatkom apríla 2024 vo veku 75 rokov. Vo svojich dielach často využíval prvky absurdity. Najmä v 80. rokoch minulého storočia patril k populárnym americkým autorom, a hoci jeho hry neraz poburovali publikum (témy zneužívania detí, cirkevných dogiem, kultúry, sexuality, starnutia a pod.), kritika ich oceňovala. Za text Váňa a Soňa a Máša a Spike z roku 2012 získal o rok neskôr Cenu Tony za najlepšiu hru roka. Do dramaturgie Divadla Jonáša Záborského text zaradil jeho umelecký šéf Michal Náhlík, ktorý ponúkol hru na realizáciu skúsenej režisérke Mariane Luteránovej. Tá, spolu s dramaturgičkou Lenkou Garajovou, hľadala a našla pomyselný dramaturgicko-režijný kľúč od inscenácie, ktorá si vyžaduje invenčnú interpretáciu textu, kreatívne režijné vedenie, ako aj skúsený herecký kolektív.  

Hra má dve roviny. Jednou je otázka starnutia a kritika istej spoločenskej vrstvy v americkej spoločnosti i konzumného spôsobu života. (Ne)schopnosť ľudí usadených vo svojich pohodlných životoch vyrovnať sa s predsudkami – akýmikoľvek. Generačnými, sexuálnymi, spoločenskými… a to všetko je pretkané silnou vierou v nezvratnosť osudu. Druhá vrstva odkrýva svet divadla alebo filmu, pracuje s čechovovskými motívmi, ale aj Čechovovými textami, resp. odkazmi na ne. Filozofický stret komercionalizovaného súčasného amerického sveta a idealistického sveta ruského vidieka 19. storočia môže zvádzať i zavádzať. K romantizovaniu i poučovaniu.

Vizuálnu stránku inscenácie pripravila Diana Strauszová. Javisko v akejsi nedokonalej polaréne predstavuje výsek typického amerického koloniálneho domu. V centre je denná izba s minimalistickým ratanovým nábytkom, za domom tušíme príjazdovú cestu. Naznačená je i pracovňa a za dverami po stranách sa nachádza kuchyňa a nočná časť domu. V hľadisku sa je umiestnená vírivka, a teda publikum je chvíľami v situácii špehujúceho suseda, ktorý cez plot nakúka do dvora, do okien a „kuchyne“ oproti stojaceho domu a so zatajeným dychom sleduje dianie v ňom. To podčiarkuje i scéna, keď si, najmä v druhej časti hry, i samotné postavy sadajú do hľadiska, aby si vypočuli napr. Váňov monológ o strachu z budúcnosti. Publikum sa tak na chvíľu stáva súčasťou hry. Je pohltené a priamo zainteresované. Kostýmy, tiež navrhnuté Dianou Strauszovou, výstižne podčiarkujú fabulu, keď napríklad neformálnosť a rutinu domáceho prostredia Váňu a Sone zvýrazní to, že sú oblečení v pyžame a župane. Máša a Spike sú dokonale zladení v duchu Barbie a Kena, na párty predstavujú postavičky Snehulienky, dvoch trpaslíkov a Kleopatru. Nina sa prezentuje v háčkovaných outfitoch a blond parochni so zapletanými vrkočmi a Cassandra ohromuje zmesou svojského štýlu a šialenstva veštice s kazetovým magnetofónom, ktorý je akoby prirodzenou súčasťou jej tela.

Zasadenie hry do komorného prostredia jednej izby v absurdnom príbehu ako je tento, nutne potrebuje herecké zručnosti a predispozície k žánru, podporu,  porozumenie a vieru vo víziu režisérky na všetkých úrovniach.  Mariana Luteránová aj v tejto inscenácii podčiarkla svoju silnú stránku, ktorou je precízna práca s hereckým detailom, ale zároveň aj cit pre podporu vizuálnej a hudobnej stránky, v tomto prípade sa na nej podieľal Martin Husovský. Je niekoľko momentov v hre, kde treba oceniť jej ustriehnutie miery vkusu a neskĺznutia do lacnejších a možno divácky vďačnejších riešení (rozhovor podguráženej Sone a Máše po párty, monológy Váňu, Sone i zámerne preexponovanej Máše, keď trhá kulisy, zmierenie súrodencov, scény vo vírivke,  odkazy na filmovú produkciu a pod.) 

Hru Váňa, Soňa, Máša a Spike napísal Christopher Durang pre konkrétnych hercov a herečky, z ich života i vychádzal, a dokonca v postave Váňu možno nájsť i autobiografické črty. Preto je zaujímavé sledovať, ako sa s týmto faktom vyrovnali v prešovskej inscenácii hry. Režisérka si vybrala časť interpretov, s ktorými už mala predošlú divadelnú skúsenosť a mohla na nej stavať, a časť, s ktorou pracovala po prvý raz. Igor Kasala ako Váňa je starnúcim filozofom a dramatikom, píšucim hru, o ktorej dopredu pochybuje. Jeho skrachovanému súkromnému životu vykreše iskierku nádeje mladá Nina, ktorá ho v tvorbe podporuje. Igor Kasala je odovzdaným pozorovateľom diania. Snaží sa aktívne nezasahovať do deja, je pasívny, prispôsobivý a ľahko ovplyvniteľný. Z tejto svojej pózy vystupuje len v scénach s mladou Ninou, ktorá je pre neho múzou. Vtedy sa aj akoby nanovo nadychuje. Vo veľkom monológu o blížiacej sa starobe, nostalgii za mladosťou, sa Igor Kasala prejavuje ako zručný a presvedčivý rečník. Komické situácie vzťahujúce sa k jeho postave vychádzajú skôr z vizuálu ako z akcie. Napríklad v kostýme trpaslíka pred i po párty. Stanislava Kašperová v úlohe Sone je sprvu patetická a nostalgická, akoby žila v hre A. P. Čechova. Ale postupne začne dávať najavo svoj temperament. Ukazuje predispozície na komické postavy vo forme, vo výraze i v práci s textom i hlasom. V monológu, teda telefonáte, keď ju neznámy ctiteľ pozýva na rande, je krehká, zraniteľná, ale aj rozhodná a vtipná. Ľudmila Dutková ako starnúca diva Máša je smutno-smiešna existencia. Jej snaha o udržanie si mladosti aj cez evidentne nerovný vzťah s milencom o generáciu mladším je zdrojom komiky. Ľudmila Dutková je vo svojom hereckom prejave vždy mierne štylizovaná. Akoby sa nevedela zbaviť jemného pocitu nadradenosti. Vyzdvihnúť treba odkaz na animovanú disneyovku. Spikea stvárňuje Michal Novodomský, ktorý kvôli tejto postave musel popracovať na svojej fyzickej stránke. Spike je karikatúrou, odkazom na Kena so silným sexuálnym apetítom. Ide o prototyp jednoduchého mladíka zameraného na svoje telo a potenciálnu kariéru, ktorú dosiahne len vďaka vzťahu so známou herečkou. Tak sa k svojej postave – ako k maske –  postavil aj Michal Novodomský a kreuje ju prehnane komicky, len ako vizuálny element, nie ako do hĺbky prepracovanú postavu. Čerstvý vánok do zvláštneho domu prináša Nina v podaní Jany Evelley. Hrá ju presvedčivo naivne. Je akoby odrazom súrodencov, ich nenaplnených snov a túžby po živote. Napokon Cassandra, narúšajúci prvok domácnosti v podaní Slavomíry Fulínovej je svojskou výstrahou pred osudom, a zároveň drží nad rodinou ochrannú, šamanskú starostlivosť. Svoje predpovede si nahráva na kazeťák, pozoruje a zabezpečuje vyrovnanie toku energie v miestnostiach. Fulínová je tiež len vizuálnym prvkom, i keď, oproti Novodomskému, zo samotnej podstaty postavy topornejším.

Hra Váňa a Soňa a Máša a Spike je titulom, ktorý na slovenskú divadelnú scénu prináša nové témy, alebo aspoň témy riešené inak. V prešovskom naštudovaní to po premiérovom uvedení, napriek ambíciám tvorkýň a tvorcov vyznievalo rozpačito. Predpokladajme, že to bolo samotným faktom premiéry a premiérovým publikom, a teda, že sa inscenácia usadí a ponúkne publiku sviatok moderného svetového divadla, v ktorom je trefne skĺbený Čechov a svet jeho tematických línií a Durangov zmysel pre humor a iróniu okorenený poznaním západnej kultúry prelomu 20. a 21.storočia.