Surreálne výjavy zábudlivej pamäti

Tereza Krčálová – Romana Štorková Maliti – Iveta Ditte Jurčová – Slavka Civáňová: Pomlčka

Réžia: Iveta Ditte Jurčová

Námet: Ľubica Krénová

Výskum: Romana Štorková Maliti, Tereza Krčálová

Dramaturgia: Slavka Civáňová, Barbora Jandová

Scéna a kostýmy: Markéta Plachá

Hudba: Michal Paľko

Svetelný dizajn: František Fabian

Pohybová spolupráca: Tom Rychetský, Denisa Musilová

Účinkujú:

Iluzionista, Hasič, spomienky: Zdeněk Stejskal

Iluzionistka, spomienky: Ivana Kubáčková

Jozef Aszmongyi, spomienky: Otto Culka

DJ.bn decko, spomienky: Šárka Býčková/Kristýna Nováková

Astronautka, spomienky: Vladena Škorvagová

Premiéra: 20. október 2023, Štúdio Divadla Andreja Bagara v Nitre

Reflexia 30. výročia rozdelenia Československa[1] priviedla divadelných tvorcov oboch krajín v príslušných sezónach k vzájomnej spolupráci, pričom výsledkom je niekoľko zaujímavých inscenácií. Z koprodukcie Slovenského komorného divadla v Martine a Městských divadel pražských vzišla autorská inscenácia Iokasté, ktorá sa síce téme Československa priamo nevenuje, ale originálnym spôsobom, s nadhľadom a iróniou prostredníctvom antických mýtov komentuje toxické prejavy maskulinity v súčasnom svete. Inscenácia je tiež súčasťou konceptu RE: CYKLUS (recyklácia scénografie v troch inscenáciách Slovenského komorného divadla v Martine), ktorý bol nominovaný v ankete DOSKY na víťaza v kategórii Mimoriadny počin v činohernom divadle. K vzťahom medzi českým a slovenským národom sa humorným spôsobom vyjadruje napríklad inscenácia Bratislavského bábkového divadla a divadla Drak z Hradca Králové Zapísaný spolok slovenských a českých bábkarov uvádza: Zbojník a Gašparko. V sezóne 2023/2024 vznikol z námetu o rozpade Československa v spolupráci Divadla Andreja Bagara v Nitre a Horáckeho divadla v Jihlave ďalší veľmi podnetný scénický čin – Pomlčka.

Predlohou k inscenácii je mnohovrstvový autorský text, ktorý vzišiel z idey Ľubice Krénovej a z pera tímu v zložení Tereza Krčálová, Romana Štorková Maliti, Iveta Ditte-Jurčová a Slavka Civáňová. Moment rozdelenia Československa ako udalosti politických dejín predstavuje pre tvorkyne len „odrazový mostík“ k omnoho hlbšiemu uvažovaniu o spoločnej histórii dvoch príbuzných národov. Myšlienková bohatosť textu pramení z rôznorodosti a pestrosti inšpiračných zdrojov, s ktorými autorky pracujú. Vychádzajú napríklad z autentických spomienok, rozhovorov, dobových článkov a citujú či parafrázujú aj beletristické, žurnalistické i odborné texty z oblasti politológie, histórie, filozofie či psychológie. Pohrávajúc sa s vlastnou fantáziou, to všetko dávajú do vzájomných súvislostí a text je tak originálnou mozaikou vtipných, ironizujúcich, poetických i filozoficky hĺbavých asociácií na tému vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi a ich vzájomných predsudkov, tém domova, identity, (geo)politiky a moci, občianskej angažovanosti a demokracie, kolektívnej pamäti a „zlozvyku“ zabúdania a vytesňovania minulosti, predovšetkým jej tienistých či rozporuplných stránok. Režisérke a jednej z autoriek textu Ivete Ditte-Jurčovej sú tieto témy blízke a má s nimi, podobne ako aj s prácou s dokumentárnym materiálom, najmä v divadle Pôtoň, bohaté skúsenosti. Pomlčka v sebe nesie výraznú pečať jej symbolického, metaforického a silne výtvarného jazyka. Aj v tejto inscenácii dokazuje, že má cit pre komponovanie významovo nasýtených obrazov, ktorých pointu odhaľuje postupnou dekonštrukciou jeho vrstiev. Inscenáciou doslova báda v hlbinách histórie a lieči pamäť z „amnézie“, aby zároveň otvorila otázky o súčasnom smerovaní našich krajín a budúcnosti, ktorá v nich ďalšie generácie čaká. Obraznosť inscenácie a myšlienkových asociácií, ktoré v nej tvorcovia rozvíjajú, je silno podporená aj výtvarným konceptom (Markéta Plachá), ktorého prvky dotvárajú konanie postáv a obohacujú dielo o ďalšie významy a možnosť širších interpretácií.

Úvod inscenácie je koncipovaný ako zábavný program venovaný výročiu rozdelenia Československa, respektíve vzniku dvoch samostatných štátov. Atmosféru silvestrovsky zariadeného televízneho štúdia navodzuje strop bohato vyzdobený svetelnými guľami (lampami) rôznych veľkostí. Môže však evokovať aj sústavu planét či neurónovú sieť mozgu, zhluk vytesnených spomienok, ktoré sa postupne opätovne vyplavujú. Svetelné gule majú aj funkčný význam a slúžia ako projekčná plocha, napríklad na premietanie archívnych televíznych záberov. Efekt znovuožívajúcich spomienok či pracujúcich mozgových neurónov sa vytvára blikaním svetelných gulí a rôznymi výraznými až vyrušujúcimi zvukmi (požiarny alarm, praskanie, škrípanie, elektrický skrat a i.). Zábavným programom nás sprevádza česko-slovenská dvojica moderátorov (iluzionistov) v stvárnení Ivany Kubáčkovej a Zdeňka Stejskala. Klaunsky maskovaní bielym púdrom a červeňou na lícach, oblečení v rovnakých krikľavozelených frakoch so slamenými klobúkmi na hlavách otvárajú slávnostný večer ľahkým kabaretným výstupom. Obaja sviatočne naladení sa zoširoka usmievajú, občas zvýsknu a s veľkolepými gestami vítajú divákov. Spomínajú na všetko, čo bolo kedysi československé – hudobné hity, filmy aj národ. Záblesky minulosti v nich však vyvolávajú aj staré krivdy. Odkazujúc na rôzne klišé týkajúce sa kultúrnych, politických či ekonomických rozdielov krajín a na tom postavených vzájomných predsudkoch, sa dvaja iluzionisti pred nami humorne doberajú, škodoradostne provokujú i hádajú o tom, či sú piesne ako Černí andělé a Kníže Rohan české alebo československé. Herecká akcia Kubáčkovej a Stejskala je postavená nielen na živelnosti slova, ale predovšetkým na živelnosti pohybu a tanca vychádzajúceho z prvkov kabaretu, klauniády či pantomímy. Zaujímavým a nápaditým spôsobom je tu vyjadrený motív rozdelenej či rozdeľujúcej sa krajiny. Markéta Plachá totiž navrhla kostýmy, ktorých materiál má lepivé vlastnosti. Herci sa tak k sebe a od seba opakovane priliepajú a odliepajú, aby naznačili dva národy nasilu od seba odtrhávané. Zvuk oddeľovania je navyše akcentovaný a zosilňovaný mikrofónom. Výrazný a významovo podstatný výtvarný symbol rozdelených krajín predstavujú v inscenácii aj dva veľké trsy suchej trávy (inak odkazujúce napríklad aj na agrárny charakter našej krajiny). Na scénu ich za zvučky z filmu Pacho, hybský zbojník ako roľník prináša Otto Culka a necháva ich uložené na zemi vedľa seba ako dva susediace štáty. Keď ich iluzionisti na seba prehadzujú a ukrytí pod nimi vykonávajú rôzne vlnivé či točivé pohyby, pripomínajú postavu bratranca Itta z amerického seriálu Rodina Adamsovcov. Neskôr v nich ležia uvelebení ako v perinách a priestorom sa symbolicky ozývajú zvuky prírody – bzukot múch a včiel, vtáčí spev či kotkodákanie sliepok.

Humorne a nadnesene ladené vystúpenie Kubáčkovej a Stejskala je veľmi sviežim, hravým a živelným začiatkom ďalšieho diania na scéne. Iluzionisti po zdanlivo nevinnej výmene názorov a žartíkoch na úkor oboch národov symbolicky navodzujú stav hlbokej hypnózy, aby odhalili aj temnejšie zákutia nášho kolektívneho nevedomia i pamäti. Surreálne vyobrazené vynáranie spomienok má spočiatku podobu len krátkych mihnutí či zábleskov minulosti, ktorej jasnejšie kontúry sa ukazujú postupne. Napriek tomu, že inscenácia nehodnotí rozpad federatívnej republiky ako niečo správne alebo nesprávne a snaží sa poukázať na viacstranné pohľady na danú udalosť, je tu prítomný kritický postoj tvorcov, že išlo predovšetkým o rozhodnutie z politickej a mocenskej vôle ignorujúcej názor občianskej spoločnosti. V rámci spomienok na „magický“ silvestrovský večer v roku 1992 sa v jeho zdanlivo slávnostnej atmosfére (zvuk ohňostrojov) na scéne stupňuje pochmúrna nálada. Keď sa k nám z provizórnej televíznej obrazovky (premietanie na svetelných guliach) prihovárajú bývalý predseda vlády Česko-slovenskej federatívnej republiky Ján Stránský a vtedajší budúci prvý prezident samostatnej Slovenskej republiky Michal Kováč, aby na obranu rozpadu krajiny vyslovili banálne argumenty, že všetko jedného dňa zaniká a končí, v pozadí skleslo stojí Otto Culka a smutne štrngá pohármi zvesenými nadol, pripomínajúcimi zvädnuté kvety. Herec hrá postavu Jozefa Aszmongyiho, muža, na ktorého československá história takmer zabudla a ktorého tragický príbeh divák v danom momente ešte nepozná. Iluzionistka vyslovuje obavy (či skôr predpovedá budúcnosť), že Vladimír Mečiar krajinu predá, spoločnosť sa bude polarizovať a rozdiely medzi Slovenskou a Českou republikou sa ešte viac prehĺbia. Vladena Škorvagová zrod Slovenskej republiky alegoricky komentuje slovami: „Na priečelí kolísky stojí nápis: Slovenská republika. V tom insitnom gýči sa zhmotňuje celá bieda budúceho štátu: rodí sa bez idey, umelý ako tá bábika v kolíske, jeho sudičky sa opili ešte pred polnocou.“[2] Kristýna Nováková[3] sa v tomto momente za zvuku fujary oblieka do plastovej róby (tá sa ťahom zvesí dole zo stropu) a pohybom pripomína bábiku (hojdá sa, ohýba rukami, obzerá si ich, nemotorne sa tacká po priestore), ktorú Škorvagová tak ironicko-poeticky prirovnáva k Slovensku. Výtvarne pútavý je aj obraz, v ktorom sú plastové šaty využité ako rečnícky pult, za ktorým stojí Kristýna Nováková. Kým ona kritizuje, že v spoločnosti prevláda stereotypná predstava ženy a problémom našej krajiny je aj absencia žien v politike a verejnej správe, na šatách sa rafinovane laserom premietajú kosoštvorce (predstavujúce hanlivý znak vagíny), ktoré súčasne evokujú motívy čičmianskej ľudovej kultúry.

Titul Pomlčka nie je len hravým odkazom na spor o interpunkčné znamienko v názve bývalej spoločnej krajiny, ale aj na odvodeninu od slovesa mlčať. Zámerom tvorcov inscenácie je zamlčané odtajiť. Na scéne preto oživujú spomienku na Jozefa Aszmongyiho, muža, ktorý sa na protest rozdelenia Československa upálil doma vo svojej záhrade a o ktorého akte dobové média informovali len veľmi okrajovo. „Republika sa nedá krájať ako tlačenka,“ v jednotlivých obrazoch opakovane pripomína jeho postava, ktorej sa Hasič (Zdeněk Stejskal) pohoršene viackrát pýta: „Proboha proč?“ Zdôrazňuje tak vnímanie samovraždy Jozefa Aszmongyiho v očiach verejnosti ako niečo zbytočné, čo sa nedá bežným, „sedliackym“ rozumom pochopiť. Tvorcovia nám tento príbeh odhaľujú postupne, v akýchsi indíciách či zahmlených náznakoch. Zdeněk Stejskal v postave požiarnika, ktorý vyťahoval telo upáleného Aszmongyiho z horiacej záhrady, spomína na muža, ktorý sa narodil v Prešove, žil v obci Hasina v okrese Nymburk, organizoval cezpoľné behy a večerné táboráky a bol súčasťou miestneho amatérskeho divadelného súboru. Zakaždým si pritom na seba naťahuje kusy oblečenia – najprv len spodnú bielizeň s károvaným vzorom, neskôr už aj tmavé nohavice a na záver, keď vypovedá celé svedectvo o čine Aszmongyiho, je už oblečený v hasičskej uniforme s prilbou na hlave a tvár ma zamazanú od popola. Jozef Aszmongyi sa v týchto spomienkach vyskytuje v rôznych situáciách. Divák napríklad sleduje ako Culka s parochňou zo suchej trávy a vidlami v rukách napodobňuje Poseidona, ktorého Aszmongyi na ochotníckom javisku kedysi stvárnil, alebo pripravuje transparent s nápisom Za společný stát – Československo (odkaz na výzvu Aszmongyiho, ktorú po sebe zanechal). Citujúc pasáž tejto výzvy, sa herec zoblieka do spodnej bielizne a upálenie symbolicky naznačí elektrickým zapojením svetelného kábla, ktorý má obmotaný okolo hrude.

Motív fungovania pamäti, ktorá sa opakovane vracia k spomienkam, sa v inscenácii stáva kľúčovým tvorivým princípom. Niektoré spomienky potláča, iné oživuje, s odstupom času inak interpretuje alebo často zabúda a vytesňuje. Režisérka veľmi výstižne pracuje s modelom opakovanej akcie, a to buď v jednom plynulom slede, alebo v jednotlivých obrazoch, ktoré sa k už raz vysloveným replikám a zahranej akcii opätovne vracajú, ako to je to napríklad v prípade vyjavovania príbehu o Jozefovi Aszmongyim. Postavy sa doslova cyklia v akejsi časovej slučke, opakujú, čo už bolo vypovedané a zahrané, prípadne tomu dodávajú ďalšie a nové významy a zvyšujú intenzitu reči aj rytmu pohybu. Napríklad Kristýna Nováková si v trblietavom zlatistom župane spomína na silvestrovskú noc 1992 a niekoľkokrát po sebe hovorí, ako sa v daný večer zišla s partiou viacerých ľudí na chate a nikto neplakal. Dookola a v stále sa zrýchľujúcom tempe pritom predvádza takzvaný kačací tanec.

Scénické „spomienkové“ výjavy môžu pripomínať aj stret paralelných vesmírov či rôznych časopriestorových dimenzií, ktoré v inscenácii zastupujú postavy Jozefa Aszmongyiho, Astronautky (Vladena Škorvagová) a DJ.bn decka (Kristýna Nováková v alternácii so Šárkou Býčkovou). Podobne ako naša prítomnosť a ňou determinovaná budúcnosť narážajú na minulosť, aj tieto identity ako nadčasové (morálne i hodnotové) princípy sa v jednotlivých obrazoch stretávajú a prelínajú, vzájomne sa pozorujú, ovplyvňujú či ignorujú. V mnohovrstvovej metaforickosti inscenačnej poetiky inscenácie však tieto postavy otvárajú priestor aj pre iné, rôznejšie interpretácie (okrem toho, že na seba preberajú rolu spomienok). Astronautka môže byť alúziou utopickej predstavy o budúcnosti či večnosti a podľa autoriek textu je ideou z duchovného nekonečna. Škorvagová odetá v bielom kozmonautskom overale a so sklenenou guľou na hlave v jednotlivých obrazoch prechádza priestorom pomaly a vskutku tak pripomína astronautku kráčajúcu po povrchu Mesiaca. Zvedavo, s ústami i očami otvorenými dokorán, sa obzerá všade navôkol, akoby práve objavovala obzory novej planéty. V nesúvislých útržkoch filozofuje o objektivite, absencii hraníc a moci, univerzálnom jazyku aj bytí. Rozpráva pokojne a hlása idey, neúnavne čosi vysvetľuje, opakuje, obhajuje, chce byť morálna, spravodlivá a objektívna. Občas sa započúva do replík ostatných postáv, niekedy s nimi vstúpi do dialógu alebo naopak, vôbec ich nevníma. Keď sa napríklad po scéne tacká opitý Jozef Aszmongyi a klope jej na hlavový kryt a kladie otázky, ona sa len nechápavo obzerá, akoby ten hlas prichádzal len v nejasnej ozvene z veľkej diaľky.

V opozícii voči všetkým stojí DJ.bn decko, ktoré háji postoj súčasnej mladej a nahnevanej generácie vyrovnávajúcej sa s omylmi svojich predkov. Nováková oblečená vo svetloružových šatách z plyšového materiálu a obutá v čiernych kanadách spočiatku len v tichosti pozoruje dianie na scéne. Počúva, čo hovoria ostatné postavy, miestami mimikou naznačí prekvapenie či nesúhlas, jemne sa pousmeje alebo si nasadí VR okuliare, cez ktoré všetko sleduje. S rastúcim hnevom sa hlási o slovo a jej postava dostáva väčší priestor. V červených boxerských trenírkach (čo možno interpretovať aj ako odkaz „červenej“ komunistickej minulosti) si trucovito sadá na zem, balí cigaretu a generácii svojich rodičov odkazuje, že „to posrali“. Tancujúc do rytmu piesne Bad guy od Billie Eilishovej sa rozplače, neskôr s červenými boxerskými rukavicami udiera do prázdneho priestoru. Rozhorčuje sa nad rozpadávajúcimi vzťahmi, nefunkčným školstvom, zdravotníctvom či zničenou prírodou – dedičstvom, ktoré mu predošlé generácie zanechali.

Pomlčka je myšlienkovo a esteticky veľmi podnetným, navyše sviežo, ženskou optikou formulovaným príspevkom do diskusie o súčasných dejinách (ktorých tvorcami, predovšetkým tých politických, boli muži) a ich kolektívnej pamäti. Prostredníctvom spomienkových výjavov a motívov z minulosti rafinovane kladie otázky o tom, kým ako spoločnosť a národ sme, kým chceme byť a kde túžime patriť. Odpoveď tvorcov sa nesie v značne apokalyptickom duchu. V závere si DJ.bn decko vezme od Astronautky sklenenú guľu, nasadí si ju na hlavu a naznačuje odlet do vesmíru, pretože stráca nádej, že budúcnosť jeho generácie má na Zemi ešte nejaké miesto. Naozaj nám už neostáva nič iné, než začať „nový“ život niekde na Marse?

---

[1] Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka má názov spoločného štátu Čechov a Slovákov dve pravopisné podoby, a to Česko-Slovensko i Československo. Tie variovali v závislosti od historického obdobia a existuje tak niekoľko oficiálnych podôb: Československá republika (1918 – 1938, 1945 – 1960), Česko-slovenská republika (1938 – 1939), Československá socialistická republika (1960 – 1990) a Česká a Slovenská Federatívna Republika (1990 – 1992). Pozri Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV [online]. [cit. 28. 02. 2024]. Dostupné na internete: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=%C4%8Ceskoslovensko&s=exact&c=Cc30&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken#

[2] CIVÁŇOVÁ, Slavka – DITTE JURČOVÁ, Iveta – KRČÁLOVÁ, Tereza – ŠTORKOVÁ MALITI, Romana. Pomlčka. Text k inscenácii. Nitra: Divadlo Andreja Bagara; Jihlava: Horácke divadlo, 2023, s. 13.

[3] Nováková sa v inscenácii alternuje so Šárkou Býčkovou. Recenzia je písaná na základe reprízy zo dňa 23. 1. 2024, v ktorej účinkovala Kristýna Nováková.