Upírsky príbeh na pomedzí žánrov

Bram Stoker: Dracula

Dramatizácia: Hamilton Deane, John L. Balderston

Scenár: Garrett Fort

Réžia: Gejza Dezorz

Preklad: Lucia Ditte

Dramaturgia: Saša Sarvašová

Scéna: Pavol Andraško

Kostýmy: Lucia Šedivá

Masky: Vladimír Wittgruber

Bábky: Von Dubravay

Hudba: Henrich Leško

Pohybová spolupráca: Andrej Petrovič

Svetelný dizajn: Robert Polák

Projekcie: Plaftik

Účinkujú:

Gróf Dracula – Sáva Popovič

Renfield – Robert Roth

Mina Seward – Bronislava Kováčiková

Van Helsing – Ján Jackuliak

Jonathan Harker – Michal Režný

Dr. Seward – Ján Greššo

Lucy Western, Upírka – Sára Polyáková

Martin, Rumun, Kapitán – Gregor Hološka

Upírka, Slúžka, Uvádzačka – Alžbeta Králiková

Vlk, Námorníci – Andrej Kováč, Alexander Maďar

Premiéra: 3. 6. 2022, Divadlo Aréna (v Divadle P. O. Hviezdoslava)

Muzikál Dracula v réžii Jozefa Bednárika s hudbou Karla Svobodu sa s malými obmenami hrá v Prahe už vyše dvadsať rokov. Ťahavý výkrik Daniela Hůlku „Adriáno!“ alebo melódia piesne Si můj pán v sugestívnom podaní Lucie Bílej si žijú vlastným popkultúrnym životom. Z inscenácie sa stala legenda, ktorá aj na Slovensku naštartovala vášeň pre muzikál a niektoré divadlá z nej dodnes ťažia. No Divadlo Aréna sa podujalo siahnuť po predlohe Garretta Forta, ktorý vytvoril scenár k inej legende, k filmu Dracula z roku 1931 s Bélom Lugosim v úlohe grófa Draculu v réžii Toda Browninga.[1] Toto bratislavské divadlo dlhodobo ponúka tituly, ktoré primerane balansujú medzi popkultúrou a dramaturgickým objavom a ktoré režisérskym vedením a hereckým obsadením prinajmenšom prekvapia. Nie vždy je výsledok uspokojivý, ale v niektorých prípadoch to vedenie divadla azda aj očakáva a napriek tomu pristúpi na takýto experiment. Tak je to aj v prípade Draculu v réžii Gejzu Dezorza v hlavnej úlohe so Sávom Popovičom.

Gejza Dezorz už viac ako desaťročie prekonáva zaužívanú predstavu o tom, že bábkové divadlo je len pre deti. Vo svojom vlastnom divadle uvádza výsostne bábkové inscenácie pre dospelých.[2] Ťažil z komediálneho potenciálu bábkového Gašparka; v intenciách tvrdenia „aj s malým gašparkom sa dá urobiť veľké divadlo“ to boli divácky príťažlivé, erotikou nabité bufonády, ktoré si našli stabilnú skupinu divákov. Nevyhýba sa ale ani vážnym témam. Jeho posledná inscenácia Dukla (údolie smrti) kombinuje bábkové divadlo s filmovými technikami (Dezorz sa profiluje aj ako filmový scenárista a režisér) a metódou puppet live cinema stvárňuje tému druhej svetovej vojny. Dracula v Divadle Aréna je jeho prvá činoherná réžia, ale i tu pracuje s postupmi bábkového divadla a filmu.

Textová predloha Garretta Forta je trochu urozprávaná. Rozsiahly počet postáv je v nej logicky zúžený do úzkeho okruhu rodiny a na Draculu ako narušiteľa z vonkajšieho prostredia. Text dokonca vznikol pôvodne pre divadlo a až potom ako scenár pre film. Stokerova kniha je napísaná formou denníka, v inscenácii nikto nemá úlohu rozprávača alebo autora zápiskov a dialógy patria jednotlivým postavám. Gróf Dracula si kúpi pozemok v anglickom Carfaxe a zoznámi sa s novými susedmi: doktorom Sewardom, jeho dcérou Minou a budúcim zaťom Jonathanom Harkerom. Poľahky zmanipuluje a na upírku premení Mininu priateľku Lucy, Mina mu však odoláva dlhšie, a tak Harker a privolaný vyháňač diabla Van Helsing majú viac času na to, aby Minu z jeho vplyvu oslobodili a samotného Draculu, samozrejme, zabili. V zásade sa tu rozohráva krvavý milostný trojuholník, keďže Mina pociťuje zvláštnu náklonnosť k Draculovi, ale romantický vzťah má s Harkerom.

Režisér sa priznáva k tomu, že inscenácia je poctou originálnemu filmovému Draculovi. Najmä v úvode na to odkazuje na zadné plátno premietaná scenéria. Na plátne sa súčasne strieda niekoľko záberov priamo inšpirovaných filmom – napríklad krajina a letiaci netopier, pričom zámerne nedokonalá animácia odkazuje na filmy 30. rokov či priamo v Draculovi použitého bábkového netopiera. Explikatívne navodenie atmosféry a celkového štýlu inscenácie postupne ustúpi výpravným kulisám a projekcia sa stane nenápadným, no výrazne atmosférotvorným elementom. Aj iné scény aluzívne čerpajú z filmu, no vždy v divadelne tvorivom obsahu (napr. polodetail Renfielda za zamrežovaným oknom vs Renfield zavretý v klietke). V detaile i v celku, filmovo i divadelne, estetiku inscenácie určuje jej výtvarná stránka. Kostýmová výtvarníčka Lucia Šedivá diferencovala postavy do troch vrstiev. Služobníctvo, resp. „mäsiari“ – zamestnanci psychiatrického ústavu sú v jednoduchých bielych zásterách, slúžka s typickou čipkovanou ozdobou vo vlasoch. Reinfeld je oblečený v obleku z pevnej látky, na pohľad dostatočne teplej a málo noblesnej, primerane k jeho sociálnemu postaveniu zamestnanca. Jonathan Harker sa oblieka modernejšie a luxusnejšie ako jeho mentor doktor Seward, Minin otec. Mladší kolega a nádejný zať nosí napríklad kárované sako rovného strihu v štýle módy z prelomu 19. a 20. storočia. Jednoznačne však vynikajú kostýmy Miny a Lucy, či už dievčensky zdobené čipkami, volánmi a drobnými kvetovými aplikáciami, alebo nádherne lesklé odhaľujúce večerné šaty. Všetky kostýmy sa farebne pohybujú medzi variáciami bielej, čiernej, šedej či striebornej. Červená farba sa v podobe dymu vznáša okolo rubínovo červených plášťov grófa Draculu. Dracula viackrát prejde zmenou aj v tvárovej maske (masky Vladimír Wittgruber), z prihrbeného starca s nepríjemným bielym chlpatým obočím sa mení na vysokého elegána, síce holohlavého, no zato s bokombradami.

Jedinou kostýmovo vyčnievajúcou postavou je Van Helsing, ktorý je inšpirovaný skôr súčasnými filmovými verziami Draculu. Má koženú vestu, čižmy, dlhý kabát a dlhé vlasy s dredmi, ktoré odkazujú na povahu divocha bez pravidiel. Ján Jackuliak vehementne vstupuje do každého výstupu – mocným hlasom a veľkým gestom ovládne priestor, ale kde treba, vie sa aj stíšiť. Jeho Van Helsing pôsobí ako šarlatán, ktorý bylinkami a „čáry-márami“ stojí proti vedeckým poznatkom, ktoré sú, žiaľ, reprezentované doktormi z psychiatrického ústavu. Van Helsingovi dal režisér do úst aj shakespearovsky veršovanú bodku: „Ako sa mení ľudská viera, mení sa povaha tých, v ktorých ľudia veria.“[3] Alibistický záver naznačuje, že Dracula, resp. „vyciciavač“ sa v priebehu histórie mení na základe spoločenského kontextu. Ak každá doba má svojho Hamleta, môže mať aj svojho Draculu, ale takémuto výkladu chýba výraznejšia indícia – kto by to tak mohol byť dnes. Je to človek, ktorý nevie odísť? Dobové zasadenie inscenácie a zástoj Van Helsinga v ňom odkazujú na to, že sa drakulov zbavíme len s pomocou šarlatánov, čomu sa moje racionálne jadro, dnes z každej strany napádané konšpirátorskými názormi, búri. Tento názor podporuje Van Helsingov divoký vzhľad a prírodný kostým, zatiaľ čo vo filmových verziách, z ktorých Dezorz čerpal, je to vzdelanec, vedec, decentný starec v obleku, intelektuálne sa približuje azda úrovni Fausta.

Dracula z Arény je uväznený v minulosti a vlastne už necíti nič. Sáva Popovič ho hrá bez emócií, stoicky a staticky. Dlhý plášť vyvoláva dojem, že nekráča, ale vznáša sa. Existuje vo svojom vlastnom svete, v úvodných dialógoch s Renfieldom reaguje neočakávane, nepočúva, odchádza a zjavuje sa. Mimiku Popovič obmedzil na upírsky úšľabok a gestiku na výraz manipulácie s obeťou. Telesná postúra je prísne vystretá alebo starecky predklonená. V domácom prostredí, na svojom hrade, má Dracula slovanský akcent, po príchode do Anglicka ho stráca. Popovič je typovo azda najlepší predstaviteľ Draculu, akého si tvorcovia mohli v rámci svojej koncepcie predstaviť. Napriek honosnému kostýmu pripomína skôr Orloka z iného legendárneho filmu, Nosferatu (1922). Draculov problém, ktorý napokon aj verbalizuje, je ten, že nedokáže zomrieť a takýto život ho už vlastne obťažuje. Jeho obete voči nemu vzplanú nevysvetliteľnou sexuálnou vášňou, pomocou ktorej ich on manipuluje. Malá iskra v ňom evidentne tlie k Mine, a preto ho baví pohrávať sa s ňou viac – v intenciách svojho herecky tlmeného prejavu. Nenaplnený život bez možnosti odísť sú silné motívy, ktoré sa mohli tlmočiť jasnejšie.

V shakespearovskom duchu komediálnych prozaických postavičiek sa do deja miešajú Renfield a Martin. Dvaja sluhovia, jeden uväznený, dušou patriaci Draculovi, druhý ho stráži v blázinci, zamestnáva ho Doktor Seward. Gregor Hološka ako Martin vytvoril vydarenú figúrku psychiatrického mäsiara, ktorý si svojho pacienta obľúbi a stará sa o neho ako o domáce zvieratko, ktoré chvíľu ľutuje, chvíľu ním pohŕda.

Renfielda, ktorý je pod nechceným vplyvom Draculu, stvárňuje Robert Roth. V porovnaní s filmovým Renfieldom Dwighta Freya opúšťa distingvovaný rámec interpretácie vidín a halucinácií a stvárňuje ho ako maniakálneho blázna s aktívnou mimikou a malým chvením prstov na rukách. Napriek malým klauniádam s klietkou na hlave v štýle Hannibala Lectera Roth rozvinie aj tragický tón postavy a jej túžbu vymaniť sa zo záväzku nesmrteľného života.

Ďalšie postavy, ženské aj mužské, podliehajú klišé súvisiacemu so žánrom aj s textom. Michal Režný ako Jonathan Harker poctivo drží líniu romantického hrdinu, ktorého charakterizuje sentimentálnym pohľadom na milovanú či pokornou poklonou jej otcovi. Režisér ho necháva v pasivite, okrem jedinej reakcie na Minino odmietanie, keď na premiére prejavil nespokojnosť s tým, že jeho (sexuálne) potreby ostávajú nenaplnené. Prvá repríza bola o toto vykročenie z typu ochudobnená. Úloha Lucy (Sára Polyáková) pozostávala z eroticky a orgazmicky vedených gest, pohybov a vzdychov. Gróf Dracula tiež manipuluje svoju obeť sexuálne, hoci Popovič ho interpretuje viac ako tajomného než príťažlivého hrdinu. Bronislava Kováčiková na veľkej ploche rozvíja Mininu posadnutosť – v dvoch strihových polohách. Jej vizáž pripomína skôr Lupitu Tovar zo španielskej verzie filmu (1931): využíva farebný kontrast tváre a parochne, jej biela pokožka svieti orámovaná čiernymi vlasmi, a jej telo potrebuje oporu. Druhá poloha je podobne ako u Lucy sexualizovane upírska, dokonca agresívna.

Tvorcovia sa na javisku pokúsili vzkriesiť žáner melodrámy. Omdlievanie, veľké gestá, chrčanie, ukazovanie upírskych tesákov, to všetko sú akcie, ktoré si žiadajú kamerový detail, no javisko ich znesie tiež, zapadajú do kontextu a spolu s hudbou aj primerane do žánru hororu. Tempo sa však spomaľuje v romantických dialógoch Miny a Jonathana, Sewarda s Van Helsingom a Jonathanom či pri vnútornom prežívaní grófa Draculu, ktoré by na plátne bolo efektné, no na javisku je sotva viditeľné. Na to, aby takéto zámerne starosvetské herectvo fungovalo, chýbali partnerom vo vzájomných hereckých akciách rýchlejšie a presnejšie reakcie. Na rozdiel od herecky sústredenej premiéry prvú reprízu poznačila namiesto melodrámy skôr nuda. Bola by škoda, ak by sa solídny divadelný thriller (budovaniu napätia klasicky pomáha sláčiková hudba či dym) zmenil na frašku. Tá by v zmenšenej verzii skvele fungovala v rámci režisérovho „lútkového“ divadla s poletujúcim Draculom a vzdychajúcimi upírkami.

Inscenácia vo výsledku nechtiac pôsobí ako zväčšenina bábkového divadla, s hercami v zjednodušených gestách a s lietajúcim Draculom, sťaby ho vyťahoval nejaký bábkovodič. Vzniká to práve diváckym odstupom od nadrozmerných kulís a viditeľných trikov. Tieto „bábkové“ situácie ale neprinášajú do inscenácie obohatenie ani nevyvolajú smiech ako precízne zrežírovaný, no dnes predsa len prekonaný filmový Dracula. Na to je väčšina inscenácie odohraná príliš vážne a skutočne.

---

^[1] Druhým režisérom filmu je Karl Freund, ktorý sa ale v titulkoch neuvádza.

[2] Jedinou inscenáciou pre deti sú Websterovci (2022) – spolupráca s Divadlom Pavla Orságha Hviezdoslava, Vysokou školou múzických umení v Bratislave a Bratislavským kultúrnym a informačným strediskom.

^[3]Monológ, ktorý v divadelnej hre Van Helsing na záver pred zatvorenou oponou adresuje divákom, hovorí o tom, že takéto bytosti naozaj existujú. Z ďalších uvedení bol tento monológ vyškrtnutý, zo samotného filmu bol vystrihnutý, aby sa predišlo sporom s náboženskými skupinami. Avšak pôvodný monológ túto veršovanú vsuvku neobsahuje.

Napísanie tejto recenzie podporil: