Kritika spoločnosti vs. ideálna prevádzková komédia

Jiří Havelka: Vlastníci
Preklad: Matúš Bachynec
Kostýmy: Ján Husár
Scéna: Barbora Šajgalíková
Dramaturgia: Slavka Civáňová
Réžia: Matúš Bachynec
Účinkujú: Ivana Kubáčková, Juraj Ďuriš, Gabriela Dolná, Marián Viskup, Andrea Sabová, Ján Greššo, Daniela Kuffelová, Jakub Rybárik, Branislav Matuščin, Eva Pavlíková, Peter Oszlík, Martin Nahálka, Tomáš Stopa
Nitrianske Divadlo Andreja Bagara je okrem iného známe aj tradíciou komediálnych inscenácií a ich značnou obľúbenosťou u publika. Dôkazom môže byť „nesmrteľný“ Testosterón, ktorý sa pravidelne vypredáva už 17. sezónu a ktorý si svojho času vyslúžil úspech aj u bratislavských divákov počas početných hosťovaní v DPOH. Zdá sa, že posledné sezóny sa DAB k tejto komediálnej tradícii hlási možno ešte o čosi intenzívnejšie. Aj keď by sa mohlo zdať, že nie je komédia ako komédia. Inscenácia Vlastníci so sebou niesla predpoklad, že prinesie na nitrianske javisko okrem humoru aj ostrú kritiku súčasnej spoločnosti. Otázkou je, či sa tento aspekt, prítomný v predlohe Jiřího Havelku, podarilo režisérovi Matúšovi Bachyncovi a jeho tímu aj skutočne naplniť.
Na začiatku bola jedna obyčajná frustrácia z bežných domových schôdzí. Tá sa stala námetom pre českého režiséra Jiřího Havelku, ktorý ho spracoval spolu so svojím divadlom VOSTO5. Výsledkom bola inscenácia, alebo lepšie povedané – inscenovaná schôdza Spoločenstva vlastníkov bytov (SVB). Od premiéry v roku 2017 Společenstvo vlastníků so značným diváckym i kritickým ohlasom viackrát reprízovali v Prahe i v mnohých ďalších (nielen) českých mestách a v roku 2019 sa k inscenácii pridal rovnako úspešný film Vlastníci v réžii samotného Havelku.[1] Túto divadelnú sezónu sa okrem nitrianskeho DAB chystalo text inscenovať aj viacero českých divadiel. V čom spočíva taký enormný úspech Havelkovej predlohy? Prvoplánová odpoveď by znela, že jeho podstatou je obyčajná až banálna situácia, ktorú všetci dobre poznajú a vedia sa s ňou stotožniť a ktorá navyše dokáže byť bohatým zdrojom humoru. No toto inscenované zasadnutie SVB okrem briskného vtipu prináša aj niečo závažnejšie – obraz o fungovaní a stave našej spoločnosti. Potenciálnym inscenátorom predlohy sa ponúka niekoľko relevantných tém, ktoré môžu ťať do živého a súčasného diváka tak prebudiť z pretrvávajúcej letargie pohodlného konvenčného stredoeurópskeho života.
Hneď v úvode je podstatné spomenúť, že český súbor VOSTO5 je známy svojím autorským kolektívnym prístupom k tvorbe a súčasne prácou s netradičným scénickým priestorom. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Text sa rodil vo vzájomnej súčinnosti celého tvorivého tímu a samotnú inscenáciu Společenstvo vlastníků uvádzali vždy v špecifickom prostredí so zámerom navodiť pocit reálnej domovej schôdze. Premiéra sa uskutočnila v Kasárňach Karlín a ďalšie pražské reprízy prebiehali v spoločenskej sále Masarykovho nádražia.[2] Dôležitým atribútom, ktorý všetky využité priestory prinášali, bol efekt spoluúčasti divákov. V centre scénického diania je jeden dlhý stôl, za ktorým sedia všetci herci – všetci susedia. Diváci sú pousádzaní po jednotlivých stranách stola, len kúsok od hlavných aktérov – a teda veľmi jednoducho môžu nadobudnúť pocit, že aj oni sú reálnou súčasťou schôdze. Dopomáha tomu aj civilné herectvo či neštylizované kostýmy, poskladané z bežného, často až obnoseného oblečenia. Z napísaného teda logicky vyvstáva otázka: čo sa stane, ak sa text, ktorý vznikol pre konkrétny súbor, resp. v priamej spolupráci s ním, rozhodne inscenovať iné divadlo? A ako tento posun dopadne, ak ide navyše o klasické mestské divadlo, ktoré plánuje inscenáciu uviesť na veľkom javisku – ako to bolo v prípade nitrianskeho DAB?
Istú dávku autentickosti schôdze a súčasne priblíženie sa divákovi sa snažili zachovať aj režisér Matúš Bachynec a scénografka Barbora Šajgalíková. Na veľkom javisku postavili neveľkú spoločenskú miestnosť, ktorá asociovala interiér kultúrneho domu – steny namaľované nepeknou zelenou farbou a s dreveným obložením (kde-tu s vyblednutými stopami po zvesených obrazoch), na podlahe nevľúdny šedý koberec, zo stropu visiace tri okrúhle retro lampy a v pozadí za sivou oponou sa črtajúce pódium. V podobnom štýle je ladený aj nábytok interiéru – retro stoly a stoličky, zelená čalúnená lavica, niekoľko zabudnutých rastlín. Istý zdroj interného humoru, resp. narážku na miestnu konvenciu, priniesli nástenky, na ktorých trónia čiernobiele fotografie zo starých nitrianskych inscenácií. Kulisy spoločenskej miestnosti zámerne zmenšujú šírku i hĺbku nitrianskeho javiska a približujú scénu divákovi v najväčšej možnej miere. Táto snaha opticky odstrániť odstup od diania na domovej schôdzi však môže v skutočnosti fungovať iba pre niekoľko predných radov a zároveň iba v súčinnosti s akciou na scéne – a to sa v inscenácii deje len minimálne. Zdá sa, že na komornú hru vystavanú „pre jeden stôl“ je i takto zmenšený priestor priveľký. Navyše to pôsobí, akoby réžia potenciál scénografie nedokázala naplno využiť pre rozvinutie hereckých akcií. Podobne ako v inscenácii divadla VOSTO5 je aj v centre nitrianskeho javiska jeden stôl, ale takmer po celý čas za ním sedí iba jedna dvojica – manželia Záhradníkovci (Ivana Kubáčková, Juraj Ďuriš). Zvyšní herci sú roztrúsení prevažne po okrajoch scény a vzdialenosti medzi sebou prekonávajú len v niektorých momentoch. Práve tento aspekt zapríčiňuje zbytočný rozptyl budovaného napätia a rovnako nesústredená je aj energia medzi hereckými akciami. Minimálne na premiére sa často stávalo, že v rámci dialógov po jednotlivých replikách prichádzali pridlhé pauzy, čo zbytočne kazilo humor prítomný medzi riadkami, ako i temporytmus tak dôležitý pre tento typ dramatického textu.
Ako problematický bod režijnej koncepcie, ktorý významne ovplyvňuje herectvo v inscenácii, je možné označiť aj zbytočné sploštenie postáv na jednoduché typy. Môžeme sa domnievať, že Bachyncovým primárnym záujmom bolo vyostrenie istých charakteristických čŕt – najmä takých, ktoré sú zrejmým zdrojom humoru. V konečnom dôsledku však väčšina z postáv zostala ohlodaná na kosť a čo je ešte problematickejšie – v zobrazení často zbytočných stereotypov, stále prítomných v našej spoločnosti. Zjavným príkladom je postava Pána Csabaia, slobodného mládenca – ako ho titulujú tvorcovia v bulletine. V režijnej interpretácii Bachynca a v hereckom stvárnení Jakuba Rybárika sa z Csabaia stáva výsostne šablónovito poňatý gay a príslušník maďarskej menšiny. Medzi hlavné hercove výrazové prostriedky patria zreteľne subtílne gestá a útlocitné pohyby, zveličená práca s mimikou (nevyhne sa ani špúleniu pier) a zároveň prehnané využívanie maďarského prízvuku pri intonácii (skôr sa blíži k paródii ako k reálnemu akcentu). V pôvodnej Havelkovej verzii nie je homosexualita Slováka Pána Nitranského taká explicitná a vonkoncom sa nestáva pre herca (Andrej Polák) primárnym zdrojom interpretácie. A tak, keď na jeho sexuálnu orientáciu začnú niektorí zo susedov upozorňovať – či už drobnými alebo výrazne sarkastickými poznámkami, divák si nepríjemne uvedomuje fakt, že LGBTIQ+ komunita je v našich končinách ešte stále vnímaná ako čosi neprirodzené a nerovnocenné. Naproti tomu mizanscény s Csabaiom sa na nitrianskom javisku stávajú skôr zdrojom „vďačného“ humoru, ktorému chýba spomínaný kritický rozmer, a to ako v otázke neprijatia homosexuálov, tak i v pretrvávajúcich predsudkoch voči maďarskej menšine. Dôkazom boli aj často hurónske reakcie premiérového publika, ktoré mali ďaleko od trpkého uvedomenia si limitov našej spoločnosti a stále narastajúcej xenofóbie.
Ďalšími príkladmi typovo sploštených postáv sú aj Ivančíkovci (Andrea Sabová, Marián Viskup) – kresťansky založený mladý manželský pár východniarov očakávajúcich každú chvíľu potomka, Pán Šuster (Branislav Matuščin) – prostoreký a prostoduchý starý mládenec žijúci s matkou či Čech Pán Novák sprevádzajúci Pani Špacírkovú – ziskuchtivý migrifič, ktorý výzorom pripomína pasáka (Peter Oszlík). Herci sa v rámci výrazových prostriedkov viac-menej pohybujú v intenciách režisérom nastavenej koncepcie, keďže na širšie charakterové vykreslenie im nezostáva priestor. Do istej miery je výnimkou Ivana Kubáčková, ktorej postava Pani Záhradníkovej sa vyznačuje akým-takým vývojovým oblúkom. Od snaživej a pozitívne naladenej predsedníčky SVB prechádza k ráznym až striktným polohám, pri čom pod tlakom rečí svojich susedov postupne stráca nervy, čo vyvrcholí jej hysterickým výbuchom. V celkom civilnej polohe zostávajú snáď iba predstavitelia bratov Čermákovcov – Martin Nahálka a Tomáš Stopa, čo vychádza už z ich charakteru ako cudzorodého prvku v komunite postavičiek SVB. Sú nováčikmi v spoločenstve vlastníkov, ktorí nezainteresovane pozorujú dianie, a kde-tu nadhodia nejaké kompromisné riešenie. Práve oni napokon z rozkladu susedskej komunity vyťažia najviac, doslova všetko – čo v rámci koncepcie ich nestrannosti prináša moment prekvapivého rozuzlenia. Otázna zostáva motivácia Bachyncovej nadinterpretácie tejto dvojice, keď hercov v úplnom závere necháva, aby sa okázalo milenecky pobozkali.
Režijnú koncepciu stereotypného zobrazenia postáv podporujú aj kostýmy Jána Husára. Rybárik ako Csabai je navlečený do nepohodlných lesklých legín, navyše po celý čas s fialovými kolieskovými korčuľami na nohách. Slobodný mládenec Šuster má vyťahaný prepotený sveter a deravé, lepiacou páskou previazané staré tenisky. Tehotná východniarka Ivančíková je zasa oblečená v slušných tmavomodrých šatách a ružovej mikine s teniskami takej istej farby. V tom istom koncepte sú ladené aj kostýmy ostatných postáv. Bratia Čermákovci sú oblečení „najslušnejšie“ – Stopa so sivým rolákom a v tmavomodrom saku, Nahálka v béžových nohaviciach a bielej košeli. Majú tak reprezentovať serióznych solventných podnikateľov.
V bulletine sa tvorcovia prikláňajú k citátu autora hry Jiřího Havelku, že Vlastníci sú v podstate obrazom o stave strednej Európy, o vývoji spoločností postkomunistických krajín, ktorý ukazuje, že v nich nutne zostalo čosi zhnité. V užšom meradle ide o pohľad na „našu“ česko-slovenskú spoločnosť s jej vlastnými špecifikami, historickými krivdami i vinami, (ne)schopnosťou prijať zmeny smerom k progresu a to v akejkoľvek podobe. Od novej strechy a výťahu až po fenomény doby ako multikulturalizmus či otázky rodovej a sexuálnej rovnosti. Všetko sa to ukazuje na vzorke malej komunity, ktorú tvoria obyvatelia jednej bytovej jednotky, resp. členovia jedného spolku vlastníkov. Na základe inscenácie sa však zdá, že Matúš Bachynec sa skôr ako na akcentovanie spomínaných problematických tém zameral na vzťahy v tomto spoločenstve a na zvýraznenie stereotypných rysov postáv. Divák v nich nachádza paralely so svojimi vlastnými susedmi, ktorí ho rozhorčujú, avšak už menej sa v nich dokáže vidieť sám. Gogoľovo/Havelkovo pokrivené zrkadlo nitrianskemu divákovi sa tak viac-menej nekoná. Inscenácia miesto trpkej spoločenskej kritiky skôr publiku ponúka príjemné uvoľnenie a pousmiatie sa nad bizarnosťami bežného života, ktoré nám teraz – v dobe pandemickej – tak veľmi chýbajú. Netrúfam si pritom konštatovať, či mali tvorcovia vyššie ciele, alebo či im stačí, že sa z Vlastníkov stane ďalšia, zrejme divácky celkom obľúbená prevádzková komédia.

---

[1] Jiří Havelka vlastne najskôr rozpracoval filmový scenár, avšak vzápätí sa rozhodol tému a text preniesť do prostredia scénického. Filmové spracovanie tak nasledovalo až po inscenácii.[2] Počas festivalu Eurokontext.sk 2019 bola inscenácia uvedená v jednej zo skúšobní Slovenského národného divadla.