Stratení v časopriestore

Réžia: Alžbeta Vrzgula
Scéna: Anna Revická
Video: Juliána Horváthová
Svetlo, technika: Martin Hodoň
Choreografia: Zuzana Sehnalová
Účinkujú: Jakub Jablonský, Lena Libjaková, Nasi Motlagh
V súčasnom politickom, mediálnom aj verejnom diskurze vyvoláva fenomén imigrácie a emigrácie často polemické diskusie, vie byť dobrým podnetom pre šírenie politického populizmu a aj príčinou polarizovaných názorov v spoločnosti. V kontexte slovenskej divadelnej scény sa v poslednej dobe témy emigrácie dotkli napríklad tvorcovia Divadla Pôtoň v inscenácii Americký cisár, vychádzajúcej z dokumentárnej látky o vysťahovaleckej vlne na konci 19. storočia z historického regiónu Rakúsko-Uhorskej monarchie Haliča. V nadväznosti na túto tematiku pokračovali tvorcovia Divadla Pôtoň inscenáciou Pastierska symfónia, do ktorej fragmentov zakomponovali aj námet re-emigrácie zo Stodolovej Bačovej ženy. K problematike emigrácie a imigrácie pristúpili v inscenácii Zastavení aj tvorcovia z divadelného združenia Uhol_92 v réžii Alžbety Vrzguly. Súvislosť zrejme málo podstatná, no inscenácia Zastavení vznikla v rámci rezidenčného programu Akcelerátor Divadla Pôtoň.
Tvorcovia inscenácie Zastavení na tému emigrácie nahliadajú cez osobný pocit človeka utekajúceho z domova a hľadajúceho si nové miesto pre život. Prozaickým jazykom, ktorým dve postavy Muž (Jakub Jablonský) a Žena (Lenka Libjaková) vedú vzájomné dialógy o túžbach, nádejach a strachu z cesty za „novým domovom“. Bez akéhokoľvek psychologizovania postáv a inklináciou k pohybovému divadlu tvorcovia zdôrazňujú líniu intimity, vnútra človeka balansujúceho na pokraji zúfalstva, túžby a viery v nový život.
Javisko je rozdelené na dve časti priehľadnou sieťovinovou látkou. Väčšia časť hracej plochy sa rozkladá za sieťkovým predelom, za ktorým sa divák zoznamuje s príbehom dvoch postáv. Toto oddelenie umocňuje dojem odstupu, malej miery skutočnej spätosti nás ako spoločnosti s tým, čo človek utekajúci z domova môže prežívať. Ešte aj samotné hľadisko je doslovnou alúziou na komfortnú zónu, z ktorej sledujeme strasti utečencov. Z našej diváckej perspektívy pozorujeme, ako sa dve cudzie postavy, muž a žena, stretávajú v akomsi časopriestorovom vákuu, na mieste vytvárajúcom analógiu k opustenému ostrovu, z ktorého postavy nenachádzajú spôsob úniku, len fantazírujú o možnostiach svojej budúcnosti. Svoje rodné miesta opustili a ďalšie, kde by sa mohli usídliť, ešte nenašli. Nepoznáme ich mená, ich pôvod, nevieme odkiaľ a kam smerujú, ktorá krajina pre nich predstavuje vytúžený cieľ, nevieme určiť geografické súradnice ich aktuálnej polohy. Napriek tejto prevládajúcej anonymite nám postavy vo vzájomných rozhovoroch odhaľujú veľa zo svojich emócií a dovoľujú nám nahliadnuť do svojho vlastného prežívania. Slovom a fyzickým pohybom na scéne prezrádzajú svoje spomienky, túžby, chcenia, úzkosti, vyznávajú sa z vlastnej skepsy, stratených ilúzií a strachu voči budúcnosti bez pevného zázemia. Kladú si otázky o tom, kto ich prijme, až v pochybnostiach o ľudskej empatii vyslovujú želanie splynúť s prírodou.
Na scéne za sieťovou clonou je v rohu umiestnený stôl a v stredovej časti javiska sú rozložené malé skladacie rybárske stoličky. Súbežne s odokrývaním vlastných potrieb a pocitov prostredníctvom slova aj pohybu sa scénický priestor postupne zapĺňa aj malými nenápadnými rekvizitami. „Čo by si si vzal na opustený ostrov?“ pýta sa žena muža a vzápätí vyťahuje na stôl čajovú súpravu šálok, ktorá jej ostala po starej mame. Ona do ich spoločne zdieľaného medzi-priestoru prináša predmety, ktoré evokujú potrebu pripomínania si minulosti, kontaktu s domovom, reflektovania spomienok, túžbu po usídlení sa a ukotvení v reálnom čase a priestore. Od čajových šálok, cez morskú mušľu, sklenenú nádobu s kusom hliny a rastlinou vo vnútri, až po nástenné hodiny, potápačské okuliare a maketu okenných rámov. Ona by si na opustený ostrov vzala plavky, do ktorých sa neskôr aj vyzlečie (resp. do spodného úboru pripomínajúceho plavky). Pre neho je dôležitý vysokoškolský diplom, elegantný oblek a topánky, pričom v tomto odeve na scénu prvýkrát aj prichádza. Hypotetická otázka, aký predmet by si každý z nich na opustený ostrov vzal, sa tak náznakovito mení viac na paralelu, že akékoľvek miesto na zemi je pre ľudí utekajúcich z domova opusteným ostrovom, izolujúcim ich od ostatného vonkajšieho sveta, do ktorého tak túžia zapadnúť.
Nekonkrétnosťou a neurčitosťou sa tvorcom darí vytvárať atmosféru tajomna, záhadného priestoru s náznakom fiktívna a zároveň ukazovať, že témy, ktoré postavy vo svojich rozhovoroch otvárajú, môžu vychádzať z najkaždodennejších banalít. Túžby a problémy, o ktorých postavy na javisku referujú, môžu byť reflexiou univerzálnejších hodnôt človeka v bezpečnej zóne, mimo extrémnej situácie ohrozujúcej jeho život. Požiadavka primárneho zachovania si ľudských práv objavujúca sa v texte je definovaná cez vyjadrenia týkajúce sa banálnych potrieb ako právo na čistú košeľu či právo na posteľ. Za tým všetkým stojí túžba po sebapotvrdení ako ľudskej bytosti, ktorej prirodzene dané právo na život nemôže nikto vziať.
Do neutrality zasadzujú tvorcovia postavy aj prostredníctvom kostýmovej zložky. Žena má na sebe svetlo sivú teplákovú súpravu s bielym tričkom. Pod týmto odevom nosí úbor telovej farby, ako spodnú bielizeň pripomínajúcu plavky. Muž sa v úvode z bielej košele a čiernych nohavíc tiež prezlieka do sivej teplákovej súpravy, no namiesto tenisiek si necháva obuté čierne elegantné topánky. Na rozdiel od nevýrazných odtieňov farieb všetkých kusov oblečenia, do ktorých je zaodená žena, muž má na seba farebné ponožky aj trenírky.
Herci udržiavajú svoj rečový aj gestický prejav viac-menej v civilnej, pokojnej rovine, len občas zvyšujú hlas pri názorovej nezhode s druhou postavou. Práve pohyb sa v inscenácii Zastavení stáva dôležitým vyjadrovacím prostriedkom, ktorým herci intenzívnejšie komunikujú emočnú škálu stvárňovaných postáv, zúfalstvo aj nádej či fyzické aj psychické vypätie človeka túžiaceho po domove a neustále hľadajúceho limity vlastnej existencie a identity. Napriek tomu, že občasne evokuje skôr cvičenie než štylizovaný scénický pohyb, je dynamizujúcim prvkom hereckých výstupov a k téme a jej javiskovému spracovaniu vhodne zvoleným prostriedkom. Herci obchádzajúc priestor, sa za pomoci rúk a širokým krokom presúvajú zo stoličky na stoličku, akoby hrali detskú hru, pri ktorej nemôžu stúpiť na isté miesta na podlahe. Zo stoličiek sa presádzajú alebo sa z nich zosúvajú, padajú na zem a zo zeme vstávajú, jeden k druhému sa rozbiehajú, na seba narážajú, žena uteká a muž ju náručím či vlastným telom zastavuje.
Dialogické výstupy a herecko-pohybové mizanscény, ktoré sledujeme za clonou, sú prerušované stand-upovým vystúpením Nastaran (Nasi) Motlagh.  Nasi prichádza na scénu za žiary farebných reflektorov, rolujúc si pred sebou pás červeného koberca, na ktorý sa potom pred divákov postaví a po jej ľavej strane je v rohu umiestnený barový stôl s pohármi šampanského. K publiku stojí Nasi v tesnej blízkosti, pred zónou javiska ohraničeného stenou z priesvitnej siete. V elegantných čiernych nohaviciach, bielej blúzke, strieborných lodičkách a s výrazným make-upom začína svoj stand-upový prejav koncipovaný ako moderátorský vstup dobročinného galavečera, na ktorý tvorcovia v bulletine pozývajú. Cez osobu Nasi, ktorá vo svojich výstupoch komicky a ironicky hovorí o vlastnej imigrantskej skúsenosti, o jej integračnom procese, o paradoxoch jej prijatia aj neprijatia majoritnou časťou spoločnosti, o vnímaní jej osoby ako cudzinky na Slovensku, vniesli tvorcovia do inscenácie veľkú dávku autenticity a srdečnej úprimnosti. Nasi sa doslova stavia medzi nás, divákov ako pozorovateľov a tým, čo prebieha za clonou, v záujme narúšať našu komfortnú zónu a vytvárať spájajúci most medzi týmito dvoma svetmi z pozície človeka s osobnou skúsenosťou s imigráciou. Humor ako jej vyjadrovací prostriedok postupne prechádza až do dojemného vyznania o tom, prečo ako vysťahovalec spochybňuje vlastnú identitu, ale aj prečo sa na Slovenskú v porovnaní so životom v iránskom Teheráne cíti šťastná a slobodná. V prejave pôsobí Nasi miestami štylizovane, miestami veľmi prirodzene, čo akcentuje pravdivosť a otvorenosť celej divadelnej výpovede. Mätúci a rozpačitý je trochu moment, keď z pozície fiktívnej moderátorky žiada divákov, aby si vytiahli svoje mobilné telefóny a na číslo 837 poslali darcovskú sms správu vo výške päť eur pre organizáciu Človek v ohrození. Publiku zdôrazňuje ich vlastné kompetencie a jednoduchosť tohto spôsobu pomôcť ľudom v núdzi z pozície externého pozorovateľa. Nie je ale úplne zrejmé, či ide len o iróniu alebo v nadväznosti na formu inscenácie o reálnu požiadavku v záujme vytvárania bližšej interakcie s divákom.
Do kombinácie prozaicko-pohybových výstupov dvoch hercov a stand-upu pridávajú tvorcovia krátku vsuvku dokumentárneho divadla. Fiktívny obraz dvoch postáv v jeden moment prepájajú so skutočným prípadom migračnej cesty študenta a občianskeho aktivistu zo sýrskeho mesta Aleppo. Nasi Motlagh pohybujúc sa v časti pred clonou a Jakub Jablonský na scéne za sieťovou clonou čítajú a recitujú úryvok z reálneho četu medzi nemeckou novinárkou Juliou a študentom Faizom o jeho situácii na ceste úteku zo Sýrie.
Sila odkazu inscenácie spočíva v snahe o prienik do pocitov ľudí hľadajúcich domov, v zdôraznení banálnosti túžby po domove, túžby niekam patriť. Efektívne využíva na scéne slovo, aj fyzický pohyb a živo ho dotvára osobnou výpoveďou. Núti nás hľadať mieru našej empatie a súcitu voči ľuďom, pre ktorých bytostné záležitosti ako nemať domov, nemať kam ísť alebo nikam nepatriť predstavujú zásadný problém. Na tému emigrácie nahliada skôr z naivnej, no aj vďaka Nasi a jej príbehu o to viac autentickej perspektívy. Menej rezonuje otázka možností pomoci, resp. ľahostajnosti ostatného vonkajšieho sveta voči problému imigrácie. V snahe podnietiť v nás uvedomenie, že sa tomu všetkému len v nečinnosti prizeráme, je divák polohovaný do role externého pozorovateľa akejsi reality šou a najjednoduchšou cestou, ako sa stať aktívnym, môže byť zaslanie darcovskej sms. Ak sms naozaj pošleme, mení sa tým naša situácia? A čo ďalej?

Zuzana Timčíková

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 ukončila doktorandské štúdium na Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave, kde aktuálne pôsobí ako vedecká pracovníčka. V roku 2019 absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení a popri vedeckej činnosti sa venuje aj recenzovaniu. Už niekoľko rokov je súčasťou organizačného tímu festivalu OFF Bratislava - festivalu súčasnej fotografie a nových médií a od roku 2021 aj členkou výboru Slovenského centra AICT.