Príbehy stien

Podľa vybraných poviedok z knihy Příběhy zdí od autorov Michaela Reynoldsa, Didiera Daeninckxa, Andrea Camilleriho, Heinricha Bölla a Olgy Tokarczuk.
Koncept: Katarína Aulitisová, Markéta Plachá
Dramaturgia: Peter Galdík
Scéna, bábky, kostýmy: Markéta Plachá
Hudba: Fero Király
Réžia a adaptácia: Katarína Aulitisová
Účinkujú
Anna Čonková, Jaroslava Hupková, Ľubomír Piktor, Lukáš Tandara, Peter Pavlík a. h.
Premiéra 16. novembra 2018 v Bratislavskom bábkovom divadle
Bratislavské bábkové divadlo ako samosprávou riadená inštitúcia nastúpilo pred troma rokmi svoje úspešné tvorivé obdobie, keď uviedlo niekoľko pozoruhodných inscenácií, akými boli Zhavranelí v réžii Petra Palika, Na slepačích krídlach v réžii Kataríny Aulitisovej, Kráľ – postdramatický projekt Andreja Kalinku a kolektívu. K tejto sérii inscenačných úspechov patrí aj Dezorzova inscenácia (autorkou textu sú Lucia Ditte a Gejza Dezorz) Príšerka Charlie, ktorá uzatvorila jednu etapu tvorby Bratislavského bábkového divadla – dobre naštartovaný trend, pre ktorý bola charakteristická rôznorodosť poetík súčasného slovenského bábkového divadla ako toho najlepšieho, čo na Slovensku momentálne máme. Angažovanie najprogresívnejších tvorivých osobností patrilo k bonusom, ktoré sa odrazili v tvorbe Bratislavského bábkového divadla posledných rokov. BBD bolo nakoniec ocenené Cenou Hašterica, odovzdanou na festivale Bábková Žilina v roku 2017 za sériu úspešných inscenácií. Pre presnosť a korektnosť vecí treba pripomenúť, že spomínané inscenačné úspechy sú dielom predchádzajúcej dramaturgie, rovnako aj výber osobností – predovšetkým režisérov.
Sezónu 2018/2019 už naprogramovala nová umelecká šéfka Katarína Aulitisová, ktorá začala formovať tvorbu BBD v duchu poetiky bábkového divadla, ktoré menej než z tradície inscenačného divadla vychádza z poetiky menšinových nezávislých divadiel (Matija Solce – realizoval v BBD inscenáciu Deduško; Divadlo Buchty a loutky, ktoré vychádza z popkultúry realizovalo Popolvára). Popri týchto nezávislých bábkových divadlách režíruje v BBD i Katarína Aulitisová, ktorá postupne odchádza od poetiky svojho úspešného divadla PIKI, ktoré dosahovalo tvorivý vrchol najmä v deväťdesiatych rokoch a v nasledujúcom desaťročí niekoľkými kultovými inscenáciami (napr. Čin-čin, Pipi, O deviatich mesiačikoch). Pre PIKI bola vždy charakteristická zaujímavá dramaturgia, postavená na adaptáciách kultových knižiek pre deti domácej i zahraničnej proveniencie, živé herectvo dvojice Aulitisová – Piktor s výrazným, hravo expresívnym, dynamickým herectvom Kataríny Aulitisovej a pohybovo komickým, láskavo humorným prejavom Ľubomíra Piktora, s výbornou dispozíciou hereckej premeny v interpretáciách viacerých postáv. Hoci aj v divadle PIKI Aulitisová figurovala ako autorka dramatizácií, dramaturgička a (spolu)režisérka, divák vnímal ako dominantné jej herectvo. Katarína Aulitisová však čoraz častejšie vstupuje do oblasti réžie a pracuje v úzkom tandeme s výtvarníčkou a architektkou Markétou Plachou.
Ak bolo (a ešte je) divadlo PIKI zamerané na cieľovú skupinu deti, Aulitisovej réžie v Bratislavskom bábkovom divadle Na slepačích krídlach a v Bábkovom divadle v Žiline Tracyho tiger sú zamerané najmä na kategóriu mládež (a dospelý). Ďalšia inscenácia Kataríny Aulitisovej v BBD Príbehy stien je, zdá sa, vhodná pre univerzálneho diváka svojou tematikou, no Aulitisovej sa darí tlmočiť závažnejšie posolstvá aj detskému divákovi, pričom si po predstaveniach s detským publikom namieste overuje zrozumiteľnosť a účinnosť divadlom pertraktovanej literárnej látky. K. Aulitisová sa snaží vyberať témy, ktoré považuje za zmysluplné a o ktorých je potrebné hovoriť. Sú to najmä témy vnútornej a vonkajšej slobody človeka. Katarína Aulitisová je v kontexte výberu predlôh zároveň aj angažovanou dramaturgičkou, ktorá si vyberá predovšetkým knižné tituly, a je aj autorkou ich adaptácií. Ak hovoríme o adaptáciách a nie celkom o dramatizáciách, súvisí to s uchopením inscenačného kľúča ako metódy tvorivého hľadania postaveného na koexistencii slova a výtvarného obrazu, resp. hereckého a materiálového zhmotnenia. Pokiaľ šlo vo väčšine inscenácií divadla PIKI o kvalitnú, šarmantnú, ale predsa iba prvoplánovú ilustráciu príbehu (ako nakoniec vo väčšine inscenácií, resp. projektov pre menšie deti), v menovaných inscenáciách v BBD a v BDŽ ide o hľadanie náročnejšej divadelnej formy výpovede, založenej na obrazových, vizuálnych metaforách prostredníctvom súčasného divadelného jazyka, ktorý využíva hereckú flexibilitu a všestrannosť, a existenciu viacerých divadelných „bytí/identít“ – ľudskej i materiálovej. Inscenáciou Príbehy stien Aulitisová nadväzuje na svoju predchádzajúcu réžiu v BBD Na slepačích krídlach a postupne vytvára líniu angažovaných inscenácií s výpoveďou o pálčivých témach súčasnosti. Ak bola inscenácia Na slepačích krídlach podľa knihy Ireny Brežnej kritickým pohľadom na komunistickú históriu a praktiky režimu, Príbehy stien v rôznych poviedkach a ich scénickej realizácii sú postavené na téme vnútornej a vonkajšej slobody človeka, hovoria teda o pomyselných i naozajstných „múroch/stenách“ okolo nás a v nás. Inscenácia je lineárnou skladačkou, zloženou z príbehov a motívov viacerých poviedok autorov Michaela Reynoldsa (1969, 1989, 2009), Andrea Camilleriho (O človeku, ktorý sa bál ľudí), Heinricha Bölla (Aj deti sú civilisti), Olgy Tokarczuk (O mužovi, ktorý nemal rád svoju prácu) a Didiera Daeninckxa (Vianočná stena) a využíva aj motívy ďalších poviedok z knihy 1989 Príbehy stien.
„Rodinná inscenácia o viditeľných a pomyselných stenách medzi ľuďmi“ – ako ju nazývajú tvorcovia, presahuje svojím obsahom hranice medziľudských vzťahov. Širšie myšlienkové presahy, ktoré sú politickou výpoveďou, vychádzajú priamo z použitých textov. Poviedka francúzskeho autora Didiera Daeninckxa Vianočná stena prináša karikujúci pohľad na diktátorské režimy, izolacionizmus a štátnu xenofóbiu, a silno korešponduje so súčasnými snahami amerického prezidenta Donalda Trumpa postaviť medzi Mexikom a USA múr. Tvorcovia si vybrali z poviedky viacero inšpirácií, napríklad tiež situovanie balónika ako symbolu slobody, ktorým rámcujú inscenáciu.
Motívy detskej osamelosti zapríčinenej rozchodom rodičov sa reflektujú v poviedke Michaela Reynoldsa 1969, 1989, 2009, ktorá zachytáva spomienky na roky 1969, 1989 a 2009 ako osobno-spoločensko-politickú reflexiu. V roku 1969 mal chlapec v príbehu a autor osem rokov, rodičia sa rozišli – postavili medzi sebou stenu a práve prebiehalo pristátie na Mesiaci; rok 1989 je v poviedke už reminiscenciou mladého muža, ktorý sa zamýšľa nad významom berlínskeho múru, ktorý vtedy padol, a autor ho rovnako sleduje v televízii (v San Franciscu) ako v minulosti sledoval výstup na Mesiac;  v časti 2009 autor hovorí o potrebe pamäti: „Ne, nevím, zda bychom měli všichni spíše vzpomínat, anebo raději zapomínat… Národy, společenské skupiny si zapomnění nemohou dovolit. Zapomínají na vlastní nebezpečí. Zapomínají, a tím riskují, že své omyly budou donekonečna opakovat“. Autor pripomína, že kniha Príbehy stien vyšla z príležitosti osláv výročia pádu berlínskeho múru a hovorí, že tam, kde nie je živá pamäť, je potrebné, aby spisovatelia a umelci vyvolávali z prachu spomienky. To sa tvorcom bratislavskej inscenácie podarilo. Inscenácia začína prvou časťou Reynoldsovej poviedky, ktorá, rovnako ako v knihe, nie je dramaticky rozvinutá, čo v inscenácii pôsobí chaoticky. Počiatočná diskrepancia tu ide najmä na vrub dramaturgie.
Príbehy sú zhmotnené v rozličných materiálovo-výtvarných spracovaniach, čo robí inscenáciu pomerne atraktívnou. Každá poviedka je malou inscenáciou. To vyžaduje jednak herecko-animátorské zručnosti a bábkohereckú flexibilitu. Spôsobom narácie sa vo viacerých prípadoch bábkoherci stávajú viac performermi ako hercami.
Zvlášť poeticky z výtvarného/bábkarského hľadiska je urobená poviedka nemeckého autora Heinricha Bölla „pacifistu, odporcu nukleárnych zbraní a podporovateľa ruských disidentov“[1] Aj deti sú civilisti. V tomto kontexte je treba pripomenúť, že je to práve výtvarné spracovanie (napr. bábka, maska, objekt, materiál), ktoré v niektorých poviedkach viac, v niektorých menej umocňuje atmosféru zobrazovanej látky. Poviedka Aj deti sú civilisti je mimoriadne krehko zobrazený príbeh, vlastne iba situácia, keď sa ranený nemecký vojak v Rusku pokúša kúpiť koláčik od drobného ruského dievčatka, ktoré vonku v snehovej fujavici predáva koláče. Bábkoherci vytvárajú veľmi poetické scénické obrazy, obzvlášť pôsobiace v kontrapunkte s podstatou neľudskej stránky vojnovej situácie. Podarilo sa im veľmi presne zachytiť atmosféru Böllovej poviedky, v ktorej dominuje normálny ľudský vzťah ľudí z nepriateľských táborov. Situáciu mikropoviedky vhodne dokresľujú abstraktné výtvarné výrazové prostriedky/obrazy a citlivé herectvo Lukáša Tandaru v úlohe raneného vojaka.
O človeku, ktorý mal veľa peňazí a musel ich ukrývať, až napokon musel ukrývať sám seba, hovorí poviedka známeho talianskeho literáta a televízneho tvorcu Andrea Camilleriho O človeku, ktorý sa bál ľudí. Jej podstata je metaforická. Bratislavskí tvorcovia ju realizovali pomerne vtipne, avšak predsa len ilustratívne. Tu nenašli kľúč k vizuálnej metafore, zostala skôr ilustráciou metaforického textu a literárnu predlohu neposunula, ba naopak. Metaforu posunula k realizmu, i keď k divadelnému.
Dojemnou a živou bola realizácia poviedky poľskej autorky Olgy Tokarczuk O mužovi, ktorý nemal rád svoju prácu. Je súčasná, ale zároveň aj nadčasová. Pamätník doby socializmu si pri nej vybaví časy, kedy utečencami v tzv. východoeurópskych krajinách boli ich vlastní obyvatelia, ktorí chceli opustiť svoju krajinu, a hranice štátov boli ostro strážené vlastnými ozbrojenými silami. Autorka upozorňuje na nehumánny mechanizmus, ktorý v súčasnosti zostal, iba trochu zmenil podobu. Na hraniciach strážia takí istí strážcovia a chytajú ľudí zvonku, utečencov z tzv. tretích krajín. Zobrazovaná poviedka má príbeh s idealizovaným koncom, kedy sa pohraničník ukáže ako človek s empatiou a nájdených utečencov pustí ďalej, aby došli do svojho cieľa. Poviedka je zobrazená vtipne, s nadhľadom, v duchu idealizovanej, akoby naschvál naivnej atmosféry Tokarczukovej originálu. Výborný výkon, ktorý dokázal túto atmosféru inscenovanej poviedke dodať, bol výkon Ľubomíra Piktora v úlohe Pohraničníka, ktorý v sebe nezaprel charakter klauna. Iný príbeh inscenácie je príbehom „inakšieho“ človeka alebo človeka odinakiaľ, ktorý sa stretol s xenofóbiou. Zobrazený je prostredníctvom masiek, nielen v širokom geste, ale aj v pomerne širokej zrozumiteľnosti posolstva. Príbeh u holiča je pravdepodobne inšpirovaný poviedkou Maxa Frischa Žid z Andorry, z rovnakej knižky. Holiča, ako centrálneho komunikátora, hrá Peter Pavlík vo svojom  expresívnom, ba až preexponovanom herectve, ktoré sa niekedy zdá byť už stereotypným. Masky, ako nie nová forma, prekvapivo akcentovali obsah a posolstvo, ktoré tvorcovia chceli sprostredkovať divákovi. Našli v nich, a v spôsobe práce s nimi, vhodný inscenačný kľúč. Rozšírili paletu výrazových prostriedkov používaných v súčasnom slovenskom bábkovom divadle, veď maska je vlastne bábkou v jej štylizovanom – umelom prejave. Svojím spôsobom ide o návrat k tradícii masiek v bábkovom divadle (napr. BDŽ, BD Groteska Krakov), no v novom podaní.
Okrem masiek inscenácia ponúka prácu herca s materiálom a figúrou. Použité prostriedky a práca s nimi sú samozrejmou výbavou súčasného bábkohereckého prejavu, ktorý je postavený na animácii figúry a materiálu v koexistencii s fyzickým hercom. Vo viacerých recenziách súčasné bábkoherectvo alebo herectvo v bábkovom divadle popisujú ako kombináciu bábkoherectva s hereckým prejavom. Treba si uvedomiť, že ide o svojbytný štýl.
Katarína Aulitisová patrí na Slovensku medzi tých tvorcov, ktorý nerezignovali na hľadanie súčasných výrazových prostriedkov bábkového a materiálového divadla. Nemá snahu suplovať súčasné bábkarstvo činohrou. Vytvára svojbytný divadelný štýl, pričom sa zvyčajne opiera o overené predlohy, ktoré v princípe zaujímavo ilustruje a hľadá v nich materiálové a výtvarné metafory, významové presahy. K takýmto patrí i inscenácia Príbehy stien.

---

[1] Reynolds, Michael (Ed.). 1989 Příběhy zdí, vyd. Host s. r.o., Brno, 2010.