Prázdno v hudbe, prázdno na javisku

Beatles Go Baroque
Autor hudby a hudobné naštudovanie: Peter Breiner
Dirigent: Peter Valentovič
Scéna: Milan Ferenčík
Kostýmy: Peter Čanecký
Libreto, choreografia a réžia: Reona Sato, Andrej Petrovič, Glen Lambrecht, Adrian Ducin a Igor Holováč
Účinkujú:
Sólisti a Zbor Baletu SND
Orchester Opery SND
Premiéry 30. novembra a 1. decembra 2018, Historická budova, Slovenské národné divadlo, Bratislava. (Napísané na základe reprízy z 18. decembra 2018.)
Medzinárodne renomovaný dirigent, klavirista, skladateľ a aranžér Peter Breiner sa po tretíkrát stal hosťom Baletu Slovenského národného divadla. Jeho prvým počinom bol spoločný projekt s choreografkou Natáliou Horečnou Slovenské tance – Životy svetiel (2016). Breinerova orchestrálna suita spracovala trinásť slovenských tancov pre symfonický orchester podľa princípu podobných diel Bartóka, Brahmsa, Dvořáka, Kodálya a Borodina. Spolu s Horečnou pripravili pôvodný balet v súčasnej choreografii s odkazmi na tradičný slovenský folklór. Breiner sa ujal aj hudobného naštudovania, neskôr v reprízach dirigentskú taktovku prevzal Peter Valentovič. Pre druhú spoluprácu Breinera oslovila opäť Horečná, ktorá pre SND pripravovala inscenáciu baletu Romeo a Júlia od Sergeja Prokofieva. Choreografka radikálne zmenila poradie i obsah hudobných čísiel, upravila chronológiu deja a balet uviedla ako spoluatorka pod názvom Romeo a Júlia – Tak ako včera… Peter Breiner pripravil hudobné naštudovanie a reprízy dirigoval opäť Peter Valentovič (2017).
Tretia Breinerova spolupráca s Baletom SND Beatles Go Baroque je znova pôvodným projektom. Breiner poskytol hudbu a sám ju s orchestrom naštudoval. Tentoraz sa jedná o úpravy piesní populárnej skupiny Beatles do hudobnej formy barokového concerta grosso, inšpirovaného koncertami Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händela. Inscenácia je koncipovaná ako večer pôvodnej choreografie – päť koncertov – päť mladých choreografov Baletu SND: Reona Sato, Andrej Petrovič, Glen Lambrecht, Adrian Ducin a Igor Holováč.
Breinerov hudobný projekt Beatles go Baroque vyšiel pod rovnakým názvom v roku 1993 na CD vo vydavateľstve Naxos International, reedovaný bol v roku 2000 v edícii Light Classics. Obsahoval štyri koncerty (pre nový balet Breiner dokomponoval piaty koncert) a nahral ich príležitostný súbor Peter Breiner Chamber Orchestra, v ktorom účinkovali viacerí špičkoví sólisti: huslisti Juraj Čižmarovič, Anna a Quido Hölblingovci, violončelista Juraj Alexander a flautista Vladislav Brunner. Podľa totožného princípu neskôr koncipoval aj ďalšie projekty Elvis Goes Baroque (aranžmány piesní Elvisa Presleyho) a Christmas Goes Baroque I. a Christmas Goes Baroque II. (úpravy populárnych vianočných kolied). Nápad upraviť piesne skupiny Beatles do podoby barokového koncertu však pôvodne nie je Breinerov. Už v roku 1965, teda v čase najväčšej popularity skupiny a s tým súvisiacej beatlemánie, vydal americký klávesista a dirigent Joshua Rifkin album The Baroque Beatles Book, na ktorom sofistikovaným spôsobom spracoval motívy Beatles vo forme koncertu, kantáty a triovej sonáty v štýle Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händela a Georga Philippa Telemanna. V roku 1984 zasa vydal americký klavirista a skladateľ John Bayless album Bach meets the Beatles s originálnymi vlastnými aranžmánmi melódií Beatles v štýle Bachovej klavírnej tvorby. Breinerove beatlesovské concerti grossi sú však iného typu. Nevychádzajú z autentických princípov barokového koncertu – skôr ho imitujú na základe dávno prekonanej interpretačnej tradície. Tú vytvárali od 60. do 80. rokov minulého storočia viaceré svetové komorné orchestre (I Musici, English Chamber Orchestra, Slovenský komorný orchester…), ktoré na barokovú hudbu mechanicky aplikovali interpretačné techniky romantizmu. Naopak, autentický spôsob interpretácie barokovej hudby preferuje dobové nástroje (alebo ich kópie) a použitie starých hráčskych techník na základe štúdia historických prameňov. Ak by Breinerove beatlesovské koncerty mali znieť naozaj barokovo, museli by byť precíznejšie skladateľsky i dramaturgicky pripravené a mali by akceptovať spomínané princípy historicky poučenej interpretácie starej hudby. Bez toho znejú, v lepšom prípade ako neinšpiratívne interpretačné retro, v tom horšom ako „výťahová“ hudba.
Neinšpiratívnosť tejto hudby sa prejavila v scénickej a choreografickej bezradnosti nového baletu. Scéna Milana Ferenčíka pôsobí šetrno: jednotný otvorený priestor so šnúrkovými závesmi v geometrických kompozíciách a šálami je v jednotlivých piatich baletných epizódach individualizovaný farebným svietením, zmenou horizontu a charakteristickými detailami (fragmenty barokovej architektúry, lustre, rekvizity: stoličky, lavice, lampy). Ide o ukážkový príklad univerzálnej scény, ktorá sa dá použiť v akejkoľvek inscenácii. Kostýmy Petra Čaneckého sa charakterom asi najviac priblížili k názvu i námetu inscenácie; sú výtvarne pôsobivé, precízne prepracované a výrazne individualizované pre jednotlivé epizódy. Zároveň je jasne čitateľné, že sú z jednej inscenácie. Pracujú pritom s diapazónom širokého štýlového rozptylu: od barokových citácií, cez typické prvky 60. rokov 20. storočia až po súčasnosť. Často sú nositeľmi dôležitých informácií o postavách (vek, sociálny status).
Prvá baletná epizóda Fool on the Hill (Blázon na kopci) na hudbu Beatles Concerto Grosso No. 1 (in the style of Händel) je dielom choreografky a režisérky Reony Sato. Rozohrala minimalistickú vzťahovú drámu založenú na decentnej a na invenčných detailoch založenej choreografii. V geometrických kompozíciach kombinovala klasické prvky so súčasným tanečným jazykom, ktorý sa priebežne stáva dominantným. Jej koncepcii však chýbala emócia a trochu pôsobila ako „povinná jazda“ (podobne ako všetky ďalšie). Tanečníci Chiaki Honda, Margaux Bortoluzzi, Chelsea Andrejic, Katsiaryna Kavaleuskaya, Victoria Zinovieva, Seiru Nagahori, Jean-Michel Reuter, Francisco Garcia, Teodoro Caravati, Juraj Žilinčár a Marián Kuchar však podali zanietený výkon, spontánny a technicky suverénny.
Mikropríbeh Michelle koncipoval Andrej Petrovič na hudbu Beatles Concerto Grosso No. 4 ako komorný príbeh dvoch žien: mladej temperamentnej a zrelej dôstojnej. Mladá tanečnica roztopašne a s radosťou precízne tancuje v rýchlom tempe na všetky krátke noty, staršia žena ich naopak takmer matematicky pravidelne vynecháva. Prezentujú kontrastné protipóly ľahkovážnosť – hĺbavosť, energia – únava, naivita – skúsenosť, ale nastáva aj zmierenie, súzvuk. Sarah Millner ako mladá žena bez problémov zvládla svoju polohu s rozumnou mierou romantickej naivity. Naopak, Cosmina Maria Sobota Zaharia nepôsobila zrelo, ale nechcene strnulo a neprirodzene.
Epizóda Resemblance of Femininity (Porovnanie ženskosti) Glena Lambrechta na hudbu Beatles Concerto Grosso No. 2 (in the style of Vivaldi) mala byť oslavou ženských daností: vyžarovania, starostlivosti, empatie, intelektu a schopnosti viesť. Choreograf a režisér ich predstavil prostredníctvom piatich charakteristických pohybových väzieb. Svoj koncept však zároveň sám spochybnil identickými ženskými a mužskými kostýmami. Takmer klasicky komponovaná choreografia sa spolu s veľkoformátovou projekciou snaží navodiť barokovú atmosféru, no zároveň ju romantizujúcimi prvkami (paródia na Labutie jazero) opäť spochybňuje. Tanečníci Helene Ziener, Sumire Shojima, Viktória Gyepes-Árvová, Juliana Ondrášiková, Isa Ichikawa, Andrej Szabo, Martin Kreml, Adrian Szelle, Kristian Achberger a Enrico Vanroose mali viackrát problémy s asynchronitou; hrozil aj pád partnerky pri zdvíhačke.
Choreografia Adriana Ducina Eight Days a Week (Osem dní v týždni) na Beatles Concerto Grosso No. 3 (in the style of J. S. Bach) sa zrejme najlepšie pokúsila vystihnúť Breinerov hudobný zámer. Bola postavená na kontraste medzi barokovým pohybovým slovníkom a citátmi tancov zo 60. rokov minulého storočia. Zošnurované barokové „porcelánové figúrky“ sa vplyvom uvoľnenosti „detí kvetov“ zmenia na súčasný zaľúbený pár v spodnej bielizni. Prostú pointu predchádzajú viaceré repetície a hojné využívanie pohybových genderových klišé. Epizóde dominovala ústredná dvojica v poetickom podaní Ilinci Ducin a Adriana Szelle. Aj ostatní tanečníci Valéria Stašková, Zsóka Tallósiová, Natália Planková, Victoria Zinovieva, Viacheslav Kruť, Kristian Achberger, Dansaran Vandanov a Jean-Michel Reuter si vychutnali vďačnú a vcelku nápaditú choreografiu.
Záverečná epizóda Yesterday… dnes a zajtra (Včera…) na hudbu Beatles Concerto Grosso No. 5 je dielom choreografa a režiséra Igora Holováča. Osciluje medzi pantomímou a súčasným tancom a filozoficky sa s nadhľadom pohybuje v rovine zamyslenia sa nad starnutím, nad idealizáciou minulosti a vedomou snahou vyrovnať sa so súčasnosťou i prípravou na budúcnosť. Je nabitá pestrou zmesou tanečných prvkov, humoru, dynamickými zmenami kostýmov, rekvizít a svetla, no konečný tvar pôsobí chaoticky a presýtene. Vynikajúci charakterový a technicky suverénny výkon predviedol Juraj Žilinčár, ostatní tanečníci Kristina Kostiuchenko, Katarína Kaanová, Ilinca Ducin, Tatum Shoptaugh, Katarína Košíková, Andrej Szabo, Viacheslav Kruť, Artemyj Pyzhov a Kristian Achberger korektne zvládli choreografickú záplavu.
Orchester Opery SND pod vedením Petra Valentoviča podal slabý výkon, jeho vyzdvihnutie v orchestrálnej jame a komorné obsadenie plne odhalilo viaceré hráčske nedostatky v sólach i tutti, problémy v súhre a laxný prístup.
Päť komorných tanečných epizód spája okrem problematickej hudby aj istá nekoncepčnosť. Inscenácia pôsobí lacno, akoby narýchlo pripravená a vo výbere piatich choreografov a režisérov ťažko nájsť kľúč. Z javiska do hľadiska napriek tanečnému nasadeniu veľa energie neprejde – nezvyčajne vlažný aplauz tomu nasvedčuje. Problém vidím do veľkej miery v samotnej hudbe Beatles go Baroque – je v nej primálo invencie a priveľa prázdnej hudobnej vaty, ktorá nepatrí na prvú národnú scénu. Po skončení predstavenia som si pri vychádzaní z divadla vypočul divácky povzdych v podobe citátu z Hviezdoslavových Krvavých sonetov: „Kto zapríčinil tento úpadok?“

Jozef Červenka

Jozef Červenka vyštudoval ekonómiu, súkromne študoval opernú a divadelnú dramaturgiu u Branislava Krišku a scénografiu u Aleša Votavu. Absolvoval študijný pobyt na Bayreuther Festspiele v Nemecku. Vedie predajňu hudobných nosičov so špecializáciou na klasickú hudbu a jazz. Ako redaktor pracuje v RTVS – Rádiu Devín, kde autorsky pripravuje a moderuje relácie Ars musica, Musica vocalis a Operné Rádio Devín. Spolupracuje s Českým rozhlasom – Rádiom Vltava. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného a tanečného divadla. Dlhodobo spolupracuje s časopismi Hudobný život, KOD, Svět a divadlo, Kino Ikon a internetovým portálom Operaslovakia.sk. Dramaturgicky sa podieľal na opernom festivale Viva Verdi.