Ferka mládenca príhody a skúsenosti alebo YES, WE CAN

František Balog: Róm z perinky alebo ENTER THE MAJORITY
Réžia: Juraj Bielik, a. h.
Dramaturgia: Miriam Kičiňová, a. h.
Scéna: Tomáš Diro
Hudba: Peter Creek Orgován, a. h.
Účinkuje: František Balog
Premiéra 24. augusta 2018 v Divadle Actor pod Vežou Košice. (Recenzia napísaná na základe reprízy z 27. septembra 2018.)
Keď sa budete chcieť niekedy najbližšie vyhovoriť na neprajný osud alebo na to, že veci sa nedajú, choďte si predtým pozrieť príbeh Františka Baloga v jeho autorskej monodráme. Známy košický herec vzácnym spôsobom ukazuje triezvy odstup od seba samého a svojej etnickej príslušnosti, keď vlastný príbeh cesty Róma z detského domova do majority podáva s humorom a nadhľadom. Aj za cenu prekročenia hranice pokryteckej politickej korektnosti ukazuje, že všetko sa dá, ak sa chce a existuje motivácia.
Rozprávania na základe skutočných udalostí sa vo všeobecnosti tešia veľkej obľube, keďže ponúkajú jednoduchú a ľudovo prístupnú autenticitu. Doterajší životný príbeh herca Františka Baloga je však navyše aj unikátny, keďže začínal v detskom domove a momentálne, okrem iného, prebieha na doskách Štátneho divadla v Košiciach (kde je jeho domovská scéna). Po tom, čo Balog ukázal umenie reálneho života, rozhodol sa prehovoriť umením aj o (svojom) živote. A to hneď na úvod tretej sezóny nezávislého košického Divadla Actor pod Vežou, ktoré založil spolu so svojimi kolegami z činohry Štátneho divadla Košice Tomášom Dirom a Andrejom Palkom v roku 2016. Špecifikom tohto divadla, ktoré má z princípu dobrovoľné vstupné, sálu pre sto divákov a nepozná divadelné prázdniny, je to, že okrem profesionálnych projektov zakladateľov ponúka priestor aj pre ochotníkov a ich spoločné predstavenia s profesionálnymi divadelníkmi.
Napriek tomu, že názov Balogovej monodrámy evokuje narodenie, jeho príbeh začína ránom v detskom domove, keď si zo sna – a s plyšovým slonom v ruke – trochu falošne pospevuje Loď, ktorá sa plaví do neznáma… Úvodné intro končí zaspievaním vety „Priateľov máš…“, kde herec navzdory originálu zodvihne melódiu a z oznamu urobí otázku so silnou výpovednou hodnotou.
Tu trochu predbehneme a vyzdvihneme dramaturgickú prácu Miriam Kičiňovej s predlohou, keďže celá hra (resp. jej krátke dejstvá) je umne vystavaná z krátkych a dobre vypointovaných sekvencií, ktoré na seba voľne nadväzujú a spolu vytvárajú príťažlivý kaleidoskop Balogovej originálnej cesty životom. Hneď od začiatku sa pripája aj provokujúca otázka – môže herec zahrať zle samého seba?
Už úvod prináša silné motívy. Plyšová hračka odkazuje na Detský domov Slon v Šarišských Michaľanoch a spev zasa na zbor, ktorým bol tento detský domov svojho času veľmi známy. Text piesne Martina Sarvaša vyjadruje v prenesenom zmysle nielen neistú budúcnosť detí, ktorých sa zriekli vlastní rodičia, ale aj neistotu, či si nájdu aspoň niekoho blízkeho, keď už nemajú vlastnú rodinu. Rozkladacia posteľ, ktorá bežne slúži len ako prístelka alebo miesto pre hostí, zároveň často a veľmi ľahko mení svoju polohu, symbolizuje náznak domova, kde sa protagonista monodrámy ocitá vždy len ako hosť bez trvalého pobytu.
Prvá spomienka tak nepatrí rodine, ale detstvu v náhradnom domove, kde si nevedel predstaviť ráno bez vety vychovávateľa: „Dobré ráno, budíček, vstávať, otvoriť okná, vyvetrať smrad, umyť sa, obliecť sa a rýchlo na raňajky. Kto nepríde do jedálne do pätnástich minút, bude bez raňajok… A nech neprídem ešte raz!“ Časť o bežnom objektívnom režime sa zakončí krátkou úvahou o biologickej mame s odkazom, že sa k nej ešte vráti. Ďalšie situácie už predstavujú súkromné zážitky z domova, kde sa autor predstavuje ako prefíkaný malý šibal, ktorý ocigáni každého.
Druhé dejstvo začína domováckou hymnou o slonovi a odkazuje na z určitého pohľadu kontroverzný spevácky zbor, kde sa stal obľúbený malý Ferko veľmi rýchlo sólistom. S tým sa spájajú aj sponzorské zájazdy k moru od istej českej cestovnej kancelárie. Dynamika inscenácie sa zachováva, a tak sa hneď ocitáme na Kanárskych ostrovoch, kde na pláži leží známa priateľka DD Slon, herečka Helena Růžičková, ktorá dáva Ferkovi rady do života, predovšetkým o dievčatách, resp. jeho prvej – ešte stále domováckej – láske. Ako nedbalosť hodnotíme najmenší scénický prvok – Balogovu fotku s kamarátmi z detského domova s pani Růžičkovou. Totiž, len predpokladáme, že to bola fotka stiahnutá z internetu, keďže fotografia, ktorú držal chvíľu v ruke protagonista monodrámy, bola príliš malá a otočená zozadu. Nič by sa nestalo, ak by bola zväčšená a hoc i v ráme položená na vrchu klavíra. Škoda nedotiahnutého detailu.
Monodráma je náročná záležitosť. František Balog v tej svojej hrá hneď v niekoľkých rolách. Diferencovať jednotlivé postavy sa mu s postupujúcou inscenáciou darí stále viac. Tak, ako mu nerobí problém fyzické herectvo (zahrá malého kocúrika – čierne chlapča s očami ako Garfield, ako aj veľrybu na suchu – už spomenutú českú herečku), spravidla ani práca s hlasom ako charakterizačným a diferenciačným prvkom, rezervy však má v práci s jazykom. Paradoxne najlepšie mu vychádza prevažujúca slovenčina, bez problémov zvláda marginálnu češtinu, v šarišskom dialekte mu trochu robí problém intonácia a najmä prízvuk, no neistotu ukazuje v rómčine. Napriek tomu, že priamo v texte hry sa priznáva k tomu, že po rómsky nevie (nevyrastal v rómskom prostredí), tento hendikep by sa predsa len žiadalo napraviť. Lexikálnu stránku jazyka z objektívnych príčin posúdiť nevieme, no prácu si vyžaduje prozódia, ktorú lepšie zvládajú aj rôzni slovenskí imitátori, keď hlbokým hrdelným hlasom s typickou intonáciou rozprávajú po rómsky. Balog sa takto zbytočne oberá o ďalšie komické efekty, ktoré by len obohatili jeho monológ.
Záverečná – najrozsiahlejšia – tretina hry začína krátkym pokračovaním na tému láska a prvou existenciálnou krízou, keď sa Fero musel rozhodnúť medzi dievčaťom a klavírom. Zvíťazila hudba: „Samozrejme, že som sa rozhodol pre klavír. Už ani neviem prečo.“ Klavír je po rozkladacej posteli druhým výrazným scénickým objektom, ktorý má tak scénografickú (okrem klavíra predstavuje napríklad aj bar), ako aj pragmatickú hodnotu (živá hudba, čo je veľké plus). Na ňom je položené slovenské vydanie Beckettových Hier, ktoré si herec číta, keď prichádza čas nevyhnutného opustenia pevných stien detského domova. Až doteraz sa jeho príbeh až tak nelíšil od iných príbehov detí vychovávaných štátom. Samuel Beckett sa v jeho rukách ocitá možno práve preto, lebo väčšina ľudí by považovala všetko to, čo František Balog potom dokázal, za absurdné.
Nasledujú napospol humorné príhody z hotelovej akadémie, napríklad s barmanským kurzom, pri ktorom sa ukázalo, že aj keď sa Feričko nenaučil po rómsky, šibalstvá mu ostali v krvi a ani cigániť nezabudol. Po krátkom bratislavskom exkurze uteká pred núteným osamostatnením sa späť na východ a študuje na konzervatóriu (maturita z rómčiny!). V tom čase ešte stále spieva s domováckym zborom a pridáva príhodu, ako na veľkom vystúpení v Prešove mal ako sólista spievať „raz veľký kamarát príde a ruku svoju mi dá, ja čakám, on si ma nájde, tú pieseň pre neho hrám“. Počas spevu mal zájsť za veľkým ujom, ktorý bol v jeho očiach obrom, a priviesť ho doprostred javiska. Ten po dospievaní pred všetkými divákmi strčil Feričkovi do vrecka tritisíc korún s hrdelným dôvetkom: „A nikomu to nehovor.“ Následné Balogovo dopovedanie, že išlo o vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara v učebnicovej populistickej akcii, sa nám však vidí redundantné. Samotná scéna je dosť výpovedná a identita „veľkého uja“ sa dá zahrať aj bez tejto zbytočnej explicitnosti, čo je však prakticky jediná vec, ktorá v texte trochu vyrušuje.
Záver inscenácie má dva vrcholy. Profesionálny a osobný. V tom prvom ide o úspech, ktorý dosiahol, keď sa ako „Róm z perinky“ dostal až k (humorne podaným, ale aj tak) úspešným štátniciam na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Tu sa prvý ideový vrchol skrýva v replikách, keď odovzdáva svoje posolstvo nielen Rómom, ale všetkým a najmä tým, ktorí mali omnoho lepšie štartovacie pozície ako on: „Po tom všetkom, čo som zažil, som si uvedomil, že sa čistou náhodou dostávam do majority. Niekedy to bolo ťažšie, inokedy som mal zasa šťastie… Verím na svojho anjela strážneho. Najsilnejším prostriedkom pre sebarealizáciu je motivácia.“ Cez všetky príhody a historky akosi spontánne vstúpil do majority a plnohodnotne sa do nej zaradil. Vlastná motivácia mu vynahradila eurofondy, ktoré sa vo veľkom míňajú na hromadu nezmyselných projektov integrácie tej alebo onej skupiny do spoločnosti. František Balog hovorí: Enter the majority cez vnútornú motiváciu. A podpisuje to svojím životným príbehom.
Druhým vrcholom inscenácie plní herec svoj sľub zo začiatku predstavenia a očakávania divákov, ktorí sa pýtajú, či sa pokúsi aj takto verejne vyrovnať so svojou matkou. Sugestívne zahrané stretnutie prebehne cez skype bez akéhokoľvek náznaku sentimentálnosti. Ak niekto od začiatku čakal na dojímavý príbeh talentovaného chlapčaťa z detského domova, nedočkal sa. Niet tu priestoru ani pre jedinú slzu. Vyrovnanie sa s reakciou vlastnej matky (náročky sa vyhýbame pointe) znamená preňho aj vyrovnanie sa s vlastným etnickým pôvodom. A je veľmi uveriteľné.
Úplný záver autobiografickej monodrámy Františka Baloga patrí pesničke, ktorá je v „jazyku kaviarne“ plná stereotypov a rasistických predsudkov, no jej interpret a mnohí iní dobre vedia svoje o prevažujúcej mentalite rómskeho etnika. Bez pravdy sa ani oni, ani celá spoločnosť nepohne ďalej, je dobré, že ju nahlas hovorí práve jeden z nich a zároveň plnohodnotne i jeden z nás: „My sme deti tejto zeme, všetko je tu naše. Čo nemáme, to vezmeme, ako by si našiel. Daj mi, daj, daj mi, daj, všetko, čo mám mať. Daj mi, daj, daj mi, daj, chcem si užívať…“
Inscenácii Róm z perinky alebo Enter the majority by sme možno mohli vytknúť zopár vecí, ktoré sme naznačili vyššie, možno i scéne by prospelo viac štylizovanosti, aby sa trochu posunula od ochotníckosti (recyklácia) k umeleckosti (jasná intencia). Nízkonákladovosť je zjavná. Vieme si predstaviť i lepšie technické zázemie či profesionálnejšie ozvučenie. Ale to všetko je druhotné a pre skutočné umenie nepodstatné. Každé divadlo stojí a padá (okrem slova) na hercoch. Monodráma na hercovi. V tomto prípade, keď sa umenie vo výnimočnom príbehu prepája so životom, keď herec interpretuje samého seba, je František Balog predstaviteľom hereckej autenticity, ktorá stojí za diváckym zážitkom. Divák mu uverí, že pred ľuďmi nehrá divadlo, keď hrá divadlo o sebe. Hru podáva so sviežim nadhľadom a s všadeprítomným humorným odstupom. Raz ako grotesku, inokedy ako one man show či stand-up comedy. Pobaví, no zároveň bez ťažkej metafyziky odovzdá posolstvo o dôležitosti motivácie v živote človeka a rovnako o tom, aké podstatné je vyrovnať sa so svojím životom, s tým všetkým, čo priniesol, a zmieriť sa i so sebou samým.
V závere budem osobný. Na prvých troch predstaveniach Róma z perinky sa zúčastnilo sedemdesiat až sto ľudí v pomerne veľkej sále. Počas štvrtej, svojím spôsobom experimentálnej reprízy, na ktorú som prijal pozvanie, sedelo všetkých 10 (slovom desať) divákov na stoličkách priamo na javisku v minimálnej vzdialenosti od herca. Za chrbtami mali hľadisko ponorené do ticha a tmy. Budem úprimný – teraz si už ani neviem predstaviť, že by sa táto inscenácia mohla hrať aj v inom, ako v nie komornom prostredí. Ďakujem za tento výnimočný, intímny zážitok z divadla.

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.).