O hajzloch a idiotoch

Preklad: Jaroslav Sisák
Dramaturgia: Marek Turošík a. h.
Scéna: Jan Brejcha a. h.
Kostýmy: Lenka Rozsnyóová a. h.
Hudba: Alessandro La Rocca a. h.
Réžia: Braňo Mazúch a. h.
Účinkujú:
Kráľ Ubu: Jozef Pantlikáš
Mamka Ubu: Vladimíra Štefániková
Kráľ Václav, Cár Alexej a iné: Eugen Libezňuk
Kráľovná Rozamunda, Cárovná Matilda a iné: Jaroslava Sisáková
Hromoslav a iné: Michal Kucer
Kapitán Obruba a iné: Ladislav Ladomirjak
Posol, Medveď a iné: Zuzana Kovalčíková
Tyčka a iné: Martin Oravec
Stĺp a iné: Ľubomír Mindoš
Premiéra 27. októbra 2017, Veľká scéna Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove
Viac-menej vulgárny názov hneď na začiatku naznačuje, že reč bude (aj) o politike. Bezpochyby vulgárny záver tohto textu to nakoniec i potvrdzuje. Slovenská karavána klasicky šteká, psi idú tradične ďalej a prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča uvádza slávneho Kráľa Ubu od francúzskeho dramatika a spisovateľa Alfreda Jarryho.
Toho Ludvík Kundera veľmi výstižne charakterizuje takto: „Jarry, to je absint. Veľký sviniar. Totálny škandalista. Diablom posadnutý cyklista. Bezkonkurenčný rybár. Excelentný šermiar. Mystifikátor vždy a všade. Jarry, to je revolver. Človek absolútne moderný. Majster zničujúceho humoru. Otec Ubu. Vynálezca patafyziky. Nadsamec literatúry.“[1] Seriózne dodajme, že zároveň aj jeden z inšpirátorov surrealizmu, dadaizmu a absurdného divadla. Zomrel ako tridsaťštyriročný skoro presne 110 rokov pred prešovskou premiérou (1. novembra 1907).
Jeho najslávnejšia hra o tatkovi Ubu (prvá zo štyroch) vznikla ako recesistická ponáška na gymnaziálneho profesora fyziky Héberta (od toho Ébé, až neskôr Ubu), symbol všemožnej smiešnosti, keď mal Jarry približne pätnásť rokov. Svoju definitívnu podobu získala prakticky rok pred jeho maturitou. V pôvodnej verzii ešte pod názvom Poliaci („Keby nebolo Poľska, nebolo by Poliakov!“) sa hrala už v roku 1888 v bábkovom divadle v bretónskom meste Rennes. V roku 1898 sa už priamo v Paríži hrala znovu ako bábkové divadlo, pričom bábky do hry navrhol sám autor.
Tento fakt stojí podľa všetkého v základe režijnej koncepcie Braňa Mazúcha, pre ktorého to bola v DAD-e v krátkom časovom odstupe druhá réžia. Jeho naštudovanie Dostojevského Besov z decembra 2016 medzi divákmi ešte stále rezonuje, čo logicky prinieslo aj veľké očakávania vo vzťahu k Jarryho hre. Mazúch sa rozhodol pre javiskovú metaforu bábkového divadla, keď všetky postavy zbavuje emócií a výraznej osobitosti. Herci sa stávajú figúrkami v tragigroteske, ktorá ponúka hlboký ponor do plytkej a vulgárnej duše priemerného (nielen) vrcholového politika. Režisér takto vystupuje z pozadia a stáva sa oligarchom, ktorý z ústrania poťahuje nitkami svojich bábok, aby s nimi hral divadlo politiky pre obyčajných ľudí.
Už úvodný prológ hru výsostne aktualizuje, keď sa divák zoznamuje so súčasnými predstaviteľmi „ubuizmu“. V línii diskurzu bratislavskej kaviarne takto môže vidieť svetových politikov od Donalda Trumpa cez Kim Čong-una, Viktora Orbána až po Jarosława Kaczyńského a iných, samozrejme, vrátane Andreja Babiša. Otázkou ostáva, či takáto (jednostranná) konkretizácia v konečnom dôsledku neochudobnila a neoslabila interpretačný potenciál inscenácie.
Prvá oficiálna premiéra Kráľa Ubu sa konala 10. decembra 1896 v parížskom divadle Théâtre de l’Œuvre a boli na nej prítomné elity vtedajšieho spoločenského a kultúrneho života vo Francúzsku. Predstavenie sa stalo jedným z najväčších škandálov v histórii svetového divadla. Bolo prerušované výkrikmi, dupotom, nadávkami, potleskom… Svetlá sa zapínali a vypínali. Urazení a pohoršení diváci odchádzali počas neprerušene plynúceho predstavenia.
Škoda, že prešovská produkcia nenašla odvahu a guráž na veľké divadelné gesto a okrem prekladu hry si nepribalila aj jej prvotný étos (sic!). Akoby ostala na polceste. Slovenské reálie pripomenuli iba sľuby Hromoslava o lacnejšom masle (smiech) a vybudovaní cestného obchvatu Prešova (veľký smiech). Defilé vybraných (len) zahraničných politikov zaváňa trochu alibizmom. Takto takticky korektný Kráľ Ubu nie je úplne autentický. Aj u nás by sa pritom našlo bezpochyby dosť cisárov Ubu, ktorí by potrebovali počuť, že sú nahí. Možno ešte viac by po tom túžili diváci − aby to niekto povedal za nich. Nevraviac o tom, že to bola skvelá príležitosť vyvesiť v sále i fotografiu prešovského vajdu, pardon, župana tesne pred voľbami do vyšších územných celkov. Toto divadelné gesto mohlo byť o to silnejšie, že v tomto prípade by šlo priamo o zriaďovateľa divadla (porovnaj situáciu v Banskej Bystrici). Je dosť možné, že takto by kráľ Ubu opustil divadelné priestory Jarkovej 77 a vykročil by hrdo do ostatných prešovských ulíc. Divadlo by možno vystúpilo z periférie a stalo sa relevantnou súčasťou spoločenskej diskusie.
Keď sa vrátime medzi pevné a bezpečné múry divadla, všimneme si scénu. Priestor toaliet jednoznačne ukazuje na to − slušne povedané −, v akom suteréne sa ocitol súčasný politický diskurz a medzi replikami sa mlčky pýta, do čoho je to ponorená celá spoločnosť. Kráľ Ubu vládne zo všestranne využívanej otlčenej vane a symbolom jeho moci sú plechový lavór na hlave a záchodové inštrumenty v ruke. Záves na sprchovacom kúte zakryje všetky – ako vravia stredovekí škrupulanti – nemorálnosti, krv odtečie rýchlo, život ide ďalej. Dominantou podlahy je práve kruh, ktorý akoby naznačoval, že všetko sa točí, život ide naozaj ďalej… a stále sa opakuje, pretože človek je nepoučiteľný a dynastia kráľa Ubu preto nikdy nevymrie.
Štvrtým rozmerom scény je improvizovaný „orchester“ na boku javiska. Jediný hudobník výborne udáva rytmus celej inscenácii, ktorej celkové vyznenie podporuje tým, že bubnuje na neštandardných nástrojoch ako kartónové škatule, kuchynské nádoby a iné predmety z domácnosti. Ako vraví klasik, inter Ubu silent musae. Ešte tomu treba aj povinne tlieskať. A udržiavať rytmus.
Otáznou však ostáva inšpirácia z iného naštudovania tejto Jarryho grotesky. V Divadle Malá scéna STU v Bratislave túto hru totiž inscenoval iný realizačný tím už v roku 2013, kráľ Ubu vládol takisto zo starej vane na kolieskach, pohyboval sa rovnako v priestore toaliet, inscenáciu hudobne sprevádzal takisto tzv. priemyselný folklór… Akokoľvek, je azda namieste spomenúť zásadu Ľubomíra Feldeka, aj keď z iných súvislostí – rým nepatrí tomu, kto ho vymyslel, ale tomu, kto ho použil najlepšie. V tomto kontexte otázka pôvodnosti stráca zmysel, resp. stáva sa druhoradou, pretože tak scénické, ako aj hudobné prvky sú v prešovskej inscenácii nanajvýš funkčné.
Kostýmy hercov harmonicky súhlasia so scénou a režijným konceptom. Pôsobia nevýrazne, chladne a sterilne. Figúrkam a bábkam farby jednoducho nepristanú. Originálnym charakterizačným prvkom sú veľké plienky, ktoré nosí na sebe (navrchu) tatko Ubu. Vždy, keď ide do tuhého… ukáže sa ako posledný zbabelec. V súlade s ubuovskou tradíciou má v oblečení vykrojený veľký kruh na prevísajúce brucho, ktoré hrá ústrednú rolu aj v bulletine k inscenácii. Druhý podobný kruh je už len ten na javisku svet. Nie srdce, nie rozum, ale brucho pohýna ľudí a vládne tomuto svetu. Alebo žeby bol celý svet len jedno veľké brucho, kde sa všetci (po)žerieme? Figúrky na javisku hrajú svoje roly fyzicky a k tomu patria aj nápadité dialógy tiel. Počas hry sme svedkami veľkého rozhovoru troch brúch ležiacich na scéne. Aj v iných momentoch inscenácie ústa ustupujú do pozadia a do popredia vystupujú napríklad zadky. Práve za kráľa Ubu niekoľkokrát prehovorí zadok. Čaro jazyka tu spája rusínsky výraz „hudzica“ (zadok) so zvukovo podobným slovenským „udica“. Koľko ľudí sa už dalo ľahko nachytať na „hudzicu“ kráľa Ubu? Inak, slovo ako logos? Kdeže, slová ako črevné plyny a nič viac. Mazúchov Jarry prináša naozaj silné, aj keď často až vyslovene naturalistické javiskové metafory. Žiaľ, také ako realita. Bez eufemizmov.
Samotný tatko Ubu je prototypom človeka bažiaceho po moci a peniazoch. Ovládaný svojimi najnižšími pudmi. Bez zásad, ohľadov, schopností, krutý a cynický. Amorálny. A nadovšetko lakomý. Vulgárny primitív, ktorého meno znie v rusínčine ešte familiárnejšie – „ňaňko Ubu“. To, čo ostane z politika, keď zo seba dá dole oblek, kravatu a pretvárku. Tatko Ubu sa pod vplyvom svojej manželky Mamky Ubu stáva uzurpátorom moci v Poľsku, panovnícky absolutizmus privádza do extrémnej polohy. Skoro všetko zničí, skoro všetkých vyzabíja, aby sa sám mohol stať neobmedzeným „veľmajstrom pfinancií“. Už na prvý pohľad sa typovo na túto rolu nehodí z hereckého ansámblu DAD-u nikto tak, ako Jozef Pantlikáš. Jeho telesný vzhľad a autentický živočíšny prejav ho priam predurčujú pre túto postavu. V úvode predstavenia však divák musí bojovať s nenaplnenými očakávaniami. Pantlikáš sa podriaďuje celkovej režijnej koncepcii a ponúknutú rolu hrá istým spôsobom proti sebe, čo najmä v úvode inscenácie pôsobí mierne nepresvedčivo. Ako dehumanizovaná bábka musí obmedziť svoje bohaté emócie a mimiku na minimum, zreteľná a rýchla artikulácia má navodiť nocionálnosť jeho absurdných rečí, a to všetko bez ohľadu na to, či ide o počasie alebo smrť stoviek ľudí.
Ukázať, že v odľudštenom svete – pre ten politický to platí dvojnásobne – nie je miesto pre city a emócie, bola náročná úloha vôbec pre celý herecký súbor, ktorý sa snaží rozvíjať odkaz kyjevského divadelného inštitútu, kde emócie a psychologizácia postáv majú svoje podstatné miesto. Tu sa ukázala precízna práca režiséra Braňa Mazúcha, ktorý inscenáciu zjavne vystaval pevnou rukou perfekcionistu. Divákovi nemôže ujsť, že herci plnia presné pokyny režiséra v každom okamihu predstavenia. Jeho rukopis výrazne poznať na prejave každého herca. Mazúch stavil viac na kolektívny, než na individuálny herecký prejav, čo (zatiaľ) v tomto divadle nie je nevyhnutnosťou. Čo je dôležité, výsledná podoba inscenácie navodzuje dojem, že medzi režisérom a všetkými hercami vznikla naozaj dobrá „pfyzikálna“ chémia.
Aj vďaka tomu zahral Jozef Pantlikáš absurdného kráľa Ubu tak, že sa s ním dokázal stotožniť a diváci mu uverili. Ak by hral len samého seba, nebolo by to až také umenie. Takto ukázal kus svojho hereckého kumštu a zaslúžene môže ostať v pamäti ako aristokrat so záchodovou kefou v ruke.
Jarry ako Francúz veľmi dobre vedel, čo to znamená cherchez la femme. Aj preto mohla Jozefovi Pantlikášovi dobre sekundovať Vladimíra Štefániková ako Mamka Ubu. Svoju úlohu lady Macbeth, prvej dámy morálnej spodiny, zvládla klasicky profesionálne a bez zaváhania. Všetky herecké výkony vôbec záviseli od toho, ako sa individualita a osobnosť dokáže nechať riadiť a podriadiť sa vyššiemu cieľu, ktorým bolo už spomínané bábkové divadlo ako nosná metafora režijnej koncepcie Braňa Mazúcha. Ten bol v tejto inscenácii naozaj tým povestným dvanástym hráčom v poli. V kontexte množstva premyslených detailov sa stráca zopár mizanscén (prekvapená kráľovná, nasadanie na „pfyzikálneho“ koňa, jazda kapitána Obrubu…), ktoré mohli byť kratšie. Niektoré nápady naopak inscenácii pridávajú grády (vojna ako divadlo v divadle, ruština pri replikách cára…). Len povzdychnúť si môžeme nad tým, že prinajmenšom pri takýchto inscenáciách by si divák zaslúžil naozaj aspoň aký-taký seriózny bulletin, nie len klasický prehľad o hereckom obsadení, aby sa nepovedalo… Veď nakoniec, koľko divákov na prvej premiére tušilo tú zásadnú informáciu, že sa pozerá na pôvodne bábkové divadlo? Kto si v tej chvíli uvedomil, že to, čo páchlo v štáte dánskom, smrdí v poľskom záchode Tatka Ubu ešte viac? Že syn zavraždeného kráľa sa stretáva s duchom svojho mŕtveho otca podobne ako Hamlet…? Že shakespearovské súvislosti nájdeme aj s Richardom III. (uzurpácia moci) či so Zimnou rozprávkou (boj s medveďom)? Kto v Tatkovi Ubu spoznal potomka Rabelaisových obrov Gargantuu a Pantagruela?
Pri umeleckých dielach môžeme rozlišovať ich aktuálnu, ale i vývinovú hodnotu. Ideálne je, samozrejme, ak sa obe stretnú naraz na jednom mieste. Dovolím si tvrdiť, že réžie Braňa Mazúcha v DAD-e, teda tak Dostojevského Besy, ako aj Jarryho Kráľ Ubu, sú inscenácie, ktoré nie sú kvalitné len samy osebe, ale zároveň majú význam aj z vývinového hľadiska, minimálne v kontexte východoslovenského divadla. Nie sú len dobrými hrami, ale predstavujú aj významný faktor v budovaní divadelného vedomia hercov, ale najmä divákov na východnom Slovensku.
Alfred Jarry nám odhalil vulgárnu tvár určitého výseku spoločnosti bez pretvárky politickej korektnosti. Na záver už zostáva zodpovedať iba jednu dôležitú otázku, ktorá vyplýva z jeho hry: Kto môže za to, že sa k moci dostávajú hajzli, hoci aj v oblekoch a bez záchodových kief, že robia zo spoločenského diskurzu jednu veľkú stoku a že tu niečo neznesiteľne páchne v štáte slovenskom? Odpovedí môže byť viacero. Jednu z nich ponúkajú aj zakladatelia demokracie zo starovekých Atén: idiotétes. Alebo ak chcete – idioti, teda občania, ktorí sa nezúčastňujú volieb a verejné veci sú im ľahostajné.
V konečnom dôsledku sú však politici iba verným obrazom celej spoločnosti… Hivňajz!

---

[1] Z češtiny preložil autor recenzie (JARRY, Alfred: Ubu králem, Ubu spoutaný, Ubu na homoli, Ubu paroháčem. Praha: Garamond, 2004).