V spleti náznakov a nárekov alebo Elektra dnes

Preklad: Viera Bunčáková
Úprava: Lukáš Brutovský, Miro Dacho
Scéna: Juraj Kuchárek
Kostýmy: Martin Kotúček
Hudba: Lukáš Brutovský
Réžia: Lukáš Brutovský
Účinkujú: Zuzana Konečná, Rebeka Poláková, Marta Sládečková, Zita Furková, Zuzana Kronerová, Peter Šimun, Marián Labuda ml., Matej Landl, Tomáš Mrekaj
Premiéra: 31. 3. 2017, Divadlo Astorka Korzo ´90
Ostrý rez antikou a jej mytologickými posolstvami urobili tvorcovia v mene dnešnej aktualizácie v divadle Astorka Korzo ´90 prostredníctvom inscenácie Elektra. Je to však aj polemika so zásadami demokracie, tak ako nám ju vpečatila už antická spoločnosť. Predkladajú nám legendu o potomkoch, ktorí berú spravodlivosť do vlastných rúk, presvedčení o oprávnenosti svojich činov a rozhodnutí, veď napokon na ich dovŕšenie čakajú celé dlhé roky…
Jedna z najhrávanejších Sofoklových tragédií, ktorá hovorí o osudoch rodu kráľa Agamemnóna, sa pre režiséra Lukáša Brutovského a dramaturga Mira Dacha stala materiálom pre dnešnú naliehavú výpoveď o relativizácii spravodlivosti a spochybňovaní práva na pomstu. Príbeh zasadili spolu so scénografom Jurajom Kuchárkom do prostredia márnice/pitevne, kde sa divák ocitá tvárou v tvár obetiam krutých vrážd. Akoby sa reťaz vrážd nedala pretrhnúť, indikujú to výrečne boxy s mŕtvymi, ktorých nehybné nohy divákom ukazujú ako memento ich spretrhané kroky životnou púťou.
Antické posolstvo podčiarkuje v tragédii Elektra veľkú odvahu hrdinky vziať s pomocou brata Oresta spravodlivosť do vlastných rúk a vraždu svojho otca tak splatiť krvou otcovrahov: ich matky Klytaimnéstry a Aigistha, jej muža. Z oboch, Elektry aj Oresta, sa stali krvavým činom pomsty matkovrahovia.
Je vôbec možné pomýšľať na absolútnu spravodlivosť, ak je spätá s novým krvipreliatím? To je otázka, ktorá viditeľne znepokojuje tvorcov. Zuzana Konečná ako Elektra je v centre pozornosti inscenátorov aj diváka. Už od prvého momentu nás zaujme jej nevtieravá, no nástojčivá, apelatívna uvzatosť, s ktorou sa obracia priamo na diváka. Aby túto jej apelatívnosť režisér znásoboval, kladie jej do rúk ešte mikrofón, cezeň vykričí svoju zúfalú túžbu po odplate a pomste. Krv zmyť krvou, taký je jej postoj, a napokon aj údel, podľa všetkých pravidiel antických tragédií, kde fátum vyriekne vždy svoje posledné slovo.
Zuzana Konečná ako Elektra je od prvých momentov na javisku skutočne presvedčivá. Jej dramatický a emotívny tón si postupne podmaní divákov nielen svojou uvzatosťou, ale aj pravdivosťou jej naliehania.
Schúlená v čiernej dlhej košeli a vysokých topánkach vstáva a začína svoj nárek v náznaku imidžu raperky, čo svoje ponosy upriami priam útočne priamo na diváka.
V úvode necháva režisér poletovať útržky prológu, ktorým je dialóg Oresta s jeho sprievodcom, a ostrými tónmi zvukov vrezávajúcich sa do uší diváka znepokojí. Vyruší ho z jeho očakávania akýmsi nenásilno-násilným útokom na jeho pozornosť, do podvedomia sa vtiera vždy nanovo a núti ho pozorne sa započúvať do slov.
Úvodný Elektrin nárek, v ktorom diváka vtiahne priamo do príbehu, sa usídli v auditóriu ako hlavný určujúci tón Brutovského inscenácie. Zuzana Konečná ním vyhraní aj ohraničí svoju tragickú postavu. Elektrou režisér vsadil herečku do pre ňu nového priestoru. Po mnohých viac-menej ambivalentných postavách je tentoraz na teritóriu drámy a tragédie. Otvára sa jej veľké pole možností, ako sa vyrovnať s postavou tragickej hrdinky. Okrem apelatívnosti jej emotívneho naliehania na diváka mohla využiť ešte viac aj expresivitu svojej hlbinnejšej vnútornej osobnostnej výzvy. Bezpochyby by tak diváka vtiahla oveľa intenzívnejšie do tragického pocitu života, do jej vlastných intenzívnych vnútorných nárekov, napokon divák to od Elektry aj podprahovo očakáva. Konečnej Elektra je tragickou hrdinkou, ale jej tragika nie je naplno vyrieknutá v intenzite, ktorou by vyrážala dych. Tu má herečka ešte priestor, na ktorý môže vstúpiť a ukázať nielen vonkajškovú naliehavosť, ale o to intenzívnejšie vnútornú stupňujúcu sa apelatívnosť svojich rozhodnutí. Len tak môže skutočne zasiahnuť publikum.
Rebeka Poláková stvárnila svoju postavu Elektrinej sestry Chrysothemis v priamom protiklade k postave Elektry. Ona je zaradená do spoločnosti, vie a chce sa v nej úspešne a bezbolestne pohybovať a robí to so šarmom a chuťou. Nechce sa stať obeťou. Nevie sa rozhodnúť pre sebaobetovanie, nenachádza v tom na začiatku nijaký zmysel, odhovára Elektru od jej postojov, rozhodnutí aj uvzatosti, s akou si v úlohe vyvolenej rada a s temnou rozkošou nachádza akúsi podľa nej nepochopiteľnú záľubu.
Rebeka Poláková tu predostrela nové tóny svojho veľmi pôsobivého herectva a v jej postave zo Sofoklovej tragédie môžeme nájsť veľmi jasne komponovanú výstavbu, ktorou intenzitu pointy príbehu umocnila, keď prudký náraz na tragické vyústenie príbehu spôsobí aj jej vlastný osobný rozpad. Ak tvorí postavu v kontraste k Elektre a tým zdôrazňuje aj Elektrino osudové určenie, umocňuje aj rytmus napätia v príbehu. Klytaimnéstra Marty Sládečkovej je vedená jednoznačne ako matka, ktorá svoju dcéru už dávno zatratila. V ostrých a chladných tónoch ladí s hudbou Lukáša Brutovského, ktorou podfarbil v náhlych nárazoch ostrých tónov celú inscenáciu. Rámcuje ju aj vstupmi dvoch mykénskych žien, ako pars pro toto antického chóru. Chór v podobe zdravotných sestier predstavujú veľké ženské osobnosti divadla Astorka Zita Furková a Zuzana Kronerová. Nielen preto, že sú neustále na javisku, ale aj pre pôsobivosť ich totálnej prítomnosti na scéne má takto koncipovaný chór svoju nástojčivú účinnosť. Inscenácia Elektry na scéne Divadla Astorka Korzo ´90 je silnou ženskou inscenáciou, nielen že nám predostrie, ako žena/ženy hýbe/hýbu príbehom, dejinami aj osudmi, ale ukáže čitateľne aj manipulatívnosť mužského rodu. Hoci tu tvorcovia štylizujú mužov ako jednoznačne čitateľných mafiánov, ktorí sa neštítia ničoho. Všetci sú odetí do čiernych oblekov s atribútmi súčasnosti v správaní aj postojoch. Marián Labuda ml. ako Orestes je poslušným vykonávateľom, len napĺňa svoje určenie podobne ako Landlov Aigisthos. Orestov pestún v podaní Petra Šimuna má väčší priestor a vie diváka zaujať aj preto, že celý príbeh akoby držal vo vlastných rukách spolu s Elektrou Zuzany Konečnej. Veď jeho opis Orestovho skonu si podmaní diváka nielen dramatickosťou rozprávania, ale aj Šimunovou schopnosťou nájsť cez naliehavý tón správnu mieru dramatickosti.
V závere režisér podčiarkne fakt, že nekonečný rad obetí je čímsi, čo ťaží ľudský údel a ľudský rod. Aj preto vkladá do úst Elektry slová, ktorými zavŕši inscenáciu ako memento: Rod Átreov, koľko si zažil zla, kým získal si slobodu. Navždy ťa dnes upevnil hrdinský čin!
Inscenácia Sofoklovej Elektry na javisku divadla Astorka Korzo ´90 sa stala akousi hodenou rukavicou tvorcov priamo publiku. Je výzvou nielen svojou inscenačnou podobou plnou znakov a náznakov, ale aj novou apelatívnou podobou tragédie a jej posolstva.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.