(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

György Spiró: Kuracia hlava

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/György Spiró: Kuracia hlava
Divadlo
InscenáciaGyörgy Spiró: Kuracia hlava
Premiéra9. januára 2015
Divadelná sezóna

Scénické a kostýmové návrhy: Erika Gadus
Hudobná spolupráca: Zsuzsanna Pálinkás Andrássy
Asistent réžie: Edit Balaskó
Réžia: Péter Forgács
Hrajú:
Stará žena: Erzsébet Cs. Tóth
Otec: Tibor Fabó
Matka: Krisztina Holocsy
Chalan: Károly Tóth
Kamoš: Viktor Szabó
Učiteľ: István Olasz
Žena: Éva Bandor
Prednášajúca: Renáta Tar
Žabka: Judit Bárdos
Tínedžerka: Klaudia Gardenö
Policajt: Bálint Majorfalvi
Náčelník: Tamás Bernáth
György Spiró často zdôrazňoval, že chcel byť vždy spisovateľom-dramatikom, čo v maďarskej literatúre s výraznou prevahou básnikov a prozaikov je skutočnou raritou. Navyše mal dlho ambície ponúknuť maďarskému divadlu osobitnú dramaturgiu, ktorá v histórii maďarskej drámy nemala obdobu. Najbližšie mala táto dramaturgia možno k poľskej dráme, predovšetkým k poetike Stanisława Wyspiańského. Rukavica, ktorú Spiró hodil (mienil hodiť) maďarskému divadlu, však ostala ležať na zemi. Jeho monumentálne hry (Békecsászár – Cisár mieru a Hannibál) zo 70-tych rokov minulého storočia zostali dodnes „knižnými drámami“. Na ich inscenáciu sa neodhodlalo ani vtedy najlepšie a najprogresívnejšie divadlo v Maďarsku, Divadlo Gergelya Csikyho v Kaposvári, kde bol Spiró dramaturgom. Podľa môjho názoru pritom ide o doteraz najlepšie hry autora, ktoré patria aj k absolútnej špičke maďarskej dramatiky. V polovici 80-tych rokov prišla ponuka z Divadla Józsefa Katonu z Budapešti, ktoré po svojom vzniku v r. 1982 (na čele s riaditeľom Gáborom Székelyom a vedúcim režisérom Gáborom Zsámbékim) sa za niekoľko rokov stalo prvým maďarským divadlom so širokým svetovým uznaním. Na ich objednávku napísal Spiró Kuraciu hlavu (premiéra v októbri 1986), ktorá znamenala novú kapitolu v jeho dramatickej tvorbe. Kritika písala o návrate k realizmu, Spiró však tvrdí, že neverí v realizmus na javisku, podľa neho je divadlo už zo svojej podstaty štylizované, „nerealistické“. Otázka realizmu a štylizácie je kľúčová aj v predstavení Jókaiho divadla. Hosťujúci režisér Péter Forgács si zrejme osvojil spisovateľovu predstavu a snažil sa o výraznú štylizáciu. Scénu, ktorú Spiró popisuje ako zruinovaný nájomný dom, určený na asanáciu, tvoria na vzhľad nové, bezchybné, na kolesách posúvané dvere, dvere bytov jednotlivých protagonistov (scénografia Erika Gadus). Tieto dvere sa pohybujú zvláštnou choreografiou, vytvárajú zaujímavé scénické obrazy, niektoré z nich umožňujú pre hercov a režiséra svojské pohybové kreácie, divák v nich hľadá ich význam z hľadiska príbehu a scénického diania. Priznám sa, že ja som sa pomerne skoro stratil v tomto pôsobivom „tanci stavebných prvkov“, a v ďalšom priebehu som sa zmieril s beznádejným chaosom, ktorý z hľadiska priestorového usporiadania na javisku vznikol. Pri stálych zmenách usporiadania dverí nebolo možné vždy logicky odvodiť, kto odkiaľ prichádza, kde sa práve nachádza a kam odchádza. V druhej časti, keď Učiteľ po svojom monológu odišiel do hľadiska, kam neskôr „zavítali“ aj dvaja policajti, sa priestorové pomery stali totálne nevysvetliteľnými, chaotickými. Popri nezvládnutom riešení priestorových pomerov a scénického pohybu sa režisérovi nepodarilo nájsť ani jednotný herecký štýl. Je to veľká škoda, lebo niektoré herecké výkony sú natoľko výborné, že by mohli byť ozdobou aj kvalitnej, špičkovej inscenácie. Erzsébet Cs. Tóth sústredila do svojho výkonu dlhoročné herecké skúsenosti a vytvorila tak jednu z dôležitých míľnikov svojej umeleckej kariéry. Jej Starena je plná snahy a dobrej vôle, pre absolútnu neschopnosť chápať druhých však dobrý úmysel vždy dopadne opačne, kdekoľvek chce pomôcť, narazí na odpor, resp. miesto pomoci skôr psychicky ubližuje. Poslucháč VŠMU Károly Tóth ako Chalan zahral životný príbeh, tragédiu nešťastného mladíka, túžiaceho po rodičovskej láske, nežnosti, rodinnej spolupatričnosti, traumatizovaného rozpadom rodiny, odchodom matky a alkoholizmom nešťastného otca, neskôr pomermi v detskom domove. Bravúrne strieda momenty zúfalej túžby po rodinnej pohode, otcovskej láske, psychotraumy z krutosti pomerov v detskom domove, snahy vytesniť z pamäti negatívne zážitky zo vzťahu k rodičom, najmä otcovi (snaha ospravedlniť ho pred ostatnými, ktorí mu vyčítali, že sa po odchode manželky nestaral o syna), tragickú neschopnosť pochopiť medziľudské vzťahy a príčiny konania iných. Takto zmietaný osudom sa stáva jediným tragickým hrdinom hry, je takmer predurčený k spáchaniu zločinu, ako hrdinovia gréckych mýtov. Výkon mladého herca budí najvyššie očakávania ohľadom jeho ďalšej hereckej kariéry. Ako v hre je najdôležitejším partnerom Chalana Otec, tak aj v hereckých výkonoch má k Tóthovi najbližšie Tibor Fabó. Jeho Otec nie je fyzicky ani psychicky úplne zdevastovaná ľudská ruina, ako sa to väčšinou v Kuracej hlave hráva, ale nešťastník, ktorý by fyzicky bol schopný ešte žiť aj celkom plnohodnotný život, svoje problémy však nedokáže spracovať, a sebe a synovi zabezpečiť dôstojný život, uniká preto k alkoholu, do choroby („veď som bol práceneschopný!“). Veľký duet Tótha a Fabóa patrí medzi vrcholné momenty inscenácie. Zúfalé hľadanie vlastného miesta vo svete, vnútornej (duševnej) rovnováhy, ľudských vzťahov je hlavným motívom prakticky všetkých protagonistov hry, pre týchto ľudí v danom prostredí je však akákoľvek ich snaha beznádejne odkázaná na neúspech. Jeho žena (Matka – Krisztina Holocsy) dostáva od spisovateľa aj režiséra len malý priestor. Ona je už tou kompletne stroskotanou, zruinovanou osobou, o ktorej si nevieme predstaviť, že by niekedy mohla mať silný vplyv na okolie, najmä na svojho muža. Žena (Éva Bandor) sa na jednej strane správa, ako keby stála nad svojimi susedmi, na druhej strane však pri hľadaní svojho šťastia uteká od jedného muža k druhému, a len ona sama nevidí, nechápe, že na lepší, šťastnejší život nemá ani najmenšiu šancu. Bandor hrá tento rozpor medzi realitou a túžbami veľmi jemnými, presnými hereckými prostriedkami, svojím výkonom opäť dokazuje, že patrí medzi absolútnu hereckú špičku. István Olasz hrá Učiteľa ako človeka, ktorý sa už svojich ambícií dávno vzdal, neustálym pripomínaním, že on učí a potrebuje pokoj, sa aj sám pred sebou pretvaruje, v hĺbke duše už dávno vie, že jeho život beznádejne stroskotal. Judit Bárdos sa v postave Žabky snaží vytvoriť figúru dievčaťa zo zbohatlíckej rodiny, ktorá sa o nič nemusí starať, je zvyknutá všetko dostávať bez vynaloženej práce a energie, ktorou zmietajú len pubertálne pudy. Z jej výkonu cítiť jednoznačný herecký talent. Z hľadiska inscenačného celku som však mal dojem, že sa jej dostalo relatívne málo režisérskej pomoci. Ešte menej pomoci dostala od svojej partnerky (Tínedžerka – Klaudia Gardenö), ktorá sa ani nesnažila vytvoriť istý protipól, študentku, ktorá je na seba a vlastné výsledky odkázaná. V jej výkone absentuje prakticky akákoľvek snaha o vytvorenie komplexnejšej postavy, počas celého svojho pobytu na javisku hrá tú istú, ľahkou rukou naskicovanú etudu. Ešte menej pochopiteľný je výkon Viktora Szabóa (Kamoš), ktorý hrá akéhosi pohybovo aj mentálne hendikepovaného netvora, v prvom momente ešte možno budiaceho očakávanie „čo z toho bude“, ale po niekoľkých minútach beznádejne nudného až trápneho. Strácajú sa s tým možnosti hereckej súhry Žabky a Kamoša, čo pri predstave, že by Tóth mal na javisku herecky rovnocenného partnera, môže pre diváka znamenať veľkú stratu. Podľa môjho názoru sú v hre spisovateľsky najproblematickejšie postavy policajtov, ktoré sú príliš karikované a zvádzajú herca k používaniu lacnejších prostriedkov na rozosmiatie publika. Tamás Bernáth ako Náčelník sa snažil týmto pokušeniam odolať, Bálint Majorfalvi ich však niekoľkokrát využil. Postava Prednášajúcej ako predstaviteľka úradnej moci by možno ponúkala aj isté hlbšie významy o vzťahu moci a občanov, o výkone Renáty Tarr sa však dá len konštatovať, že svoju rolu korektne zvládla. Scénogra
fický prínos Eriky Gadus sa dá ťažko posúdiť, nakoľko priestorový chaos, do ktorého používanie pohyblivých dverí na javisku postupne vyústilo, považujem predovšetkým za režisérsky problém. Kostýmy navrhla tiež Erika Gadus. Prevažne jednoduché, čierno-biele kreácie pre obyvateľov domu sugerujú ich podobnosť, možno aj nenápadnosť, bezvýznamnosť. Problematická je len zmena bielej košele Chalana aj Kamoša na červenú po vražde – je to príliš banálne, polopatistické, ale spôsob a miera štylizácie je celkovo najzávažnejším problémom tejto inscenácie.

Uverejnené: 2. júna 2016Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Géza Hizsnyan

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top