Bohémy v troch storočiach

Réžia a dramaturgia: Viktor Varga, Katarína Želinská
Scéna: Jakub Branický
Kostýmy: Martina Golianová
Hudba: Juraj Haško, Alfonz Kobielsky
Produkcia: Andrej Fábik, Tomáš Matejovič
Hrajú: Tomáš Turek, Tomáš Grega, Tomáš Pokorný, Katarína Andrejcová/Paula Staroňová Bakoš, Michaela Halcinová, Braňo Mosný, Jaroslav Kyseľ, Nöel Czuczor
Premiéra: 13. 5. 2014 Divadlo Lab
V roku 1845 uverejnil Henri Murger prvú poviedku z prostredia mladých umelcov – bohémy. Po vyše roku nasledovali úspešné pokračovania a všetko nasvedčovalo tomu, že Scènes de la vie de bohème budú dielom, ktoré jeho menu zaručí nesmrteľnosť. Stalo sa tak, a zároveň nestalo. Príbeh jeho hrdinov je známy dodnes, no Murgerovo meno začalo upadať do zabudnutia už v roku 1849, keď sa na javisko dostala divadelná adaptácia pod názvom La Vie de la bohème. Murger bol už uvedený len ako spoluautor vedľa remeselne zručnejšieho dobového dramatika Théodora Barrièra. Keď sa na sklonku storočia príbehom inšpiroval Giacomo Puccini a o trojici umelcov Rudolfovi, Marcelovi a Schaunardovi vznikla opera La bohème, na Murgera si už spomenul málokto. Dielo je dnes priznávanou inšpiráciou komerčne úspešných filmov Moulin Rouge či Bohémsky život a muzikálu Rent, i tak však zostáva v tieni svojich spracovaní. Situáciu nezvrátila ani inscenácia Bohéma, ktorú uviedlo divadlo Lab na sklonku divadelnej sezóny 2013/2014 v réžii Viktora Vargu. Opäť sa ukázalo, že Murger je dobrý inšpirátor a jeho príbeh je dobrou zámienkou k ďalšej tvorbe.
Aj Katarína Želinská, ktorá uvádza svoje meno ako spoluautorka divadelnej hry, pristupovala k tvorbe bez nepatričnej piety. Drží sa síce príbehu a do veľkej miery aj jazyka Murgerovho románu, posúva ho však ďalej. Samozrejme, to je spôsobené predovšetkým tým, že príbeh a postavy sú dokonale prenosné do každého obdobia a každej krajiny. Áno, bohémska trojica mladých umelcov pokojne mohla žiť v polovici 19. storočia na Montmartri, ale aj v súčasných internátnych izbách a študentských bytoch. S touto prenosnosťou pracuje aj inscenácia a každé z troch dejstiev situuje do iného časového obdobia. Rudolf, Marcel a Schaunard tak z 19. storočia prejdú cez novú bohému sedemdesiatych rokov minulého storočia až do súčasnosti. Plynule ich sprevádzajú problémy s platením a neplatením dlhov, objednávatelia bez štipky vkusu a najmä ženy. Tvorcovia pritom rešpektovali jednotný jazyk a pôvodné reálie. Keď v treťom dejstve, inscenáciou posunutom do súčasnosti, referuje Rudolf Marcelovi o stretnutí s Musettou, hovorí o tom, že sa viezla v koči. Podobné historické „nezrovnalosti“ pritom inscenácii nijako neškodia, naopak, pridávajú jej istú hravosť. Želinská si však dovolí pohrávať sa s textom aj v inej rovine. Spisovateľ Rudolf rád a výdatne cituje nielen Shakespeara, ale aj Čechova, Kraska a čerešničkou na torte citovaných bonmotov je interný vtip, ktorý ocenia len pozorní poslucháči prednášok dejín slovenského a českého divadla. Všetky citáty, slovné hry a súboje sú hercami výborne využité. Je zjavné, že Želinská koncipovala text tak, aby konkrétnym hercom vyhovoval a bol zúročiteľný.
Aj režisér Viktor Varga pristupoval k tvorbe s víziou hravej a sviežej inscenácie. Úskalím inscenácií, ktoré sú podobne ako Bohéma založené na výrazných hereckých akciách, mizanscénach a rýchlom tempe, je strata napätia. Zvyčajne sa tak deje ku koncu inscenácie, čo je aj prípadom Bohémy. Iste, do veľkej miery za to môže samotný príbeh, ktorý je v prvej časti zábavný a uvoľnený, no s postupujúcimi rozchodmi pribúdajú temné tóny, ktoré vrcholia smrťou Mimi. Treba zároveň uznať, že šikovným využitím iného dobového zaradenia v každom dejstve prinášala inscenácia divákovi nové podnety, i tak sa však tvorcovia ku koncu nevyhli pocitu dochádzajúceho dychu. Divák bezpochyby ocení prekvapivé a hravé situácie, či scény, v ktorých je bohémskosť výrazne preexponovaná a nadsadená. Ako ilustrácia poslúži napríklad scéna v prvom dejstve. Rudolf listuje v nadrozmerne veľkej knihe príjmov a výdavkov v snahe vypátrať, kam zmizli všetky peniaze. Už samotná rekvizita nadrozmernej knihy a listovanie v nej je zábavná, ešte vtipnejšou ju však robí herecká akcia, v ktorej Marcel a Schaunard ukazujú, že vedia o výdavkoch oveľa viac, ako Rudolf, a zámerne ho zavádzajú. Druhým príkladom je scéna z druhého dejstva, v ktorom je Marcelovo drogové opojenie výrazným hybným prvkom situačnej komiky. Jeho rozšafnosť spôsobená drogovým „raušom“ hýbe dejom a posúva ho do nečakaných situácií. Menej vydarene pôsobia lyrické časti: zoznámenie Rudolfa s Mimi, ich spoločné chvíle aj záverečná scéna, v ktorej Mimi umiera. Je pravdepodobné, že režisérovým cieľom bolo vytvoriť akúsi paródiu na milostné scény z červenej knižnice či telenovely. Žiaľ, humor sa v tomto prípade takmer úplne vytratil, skutočná lyrickosť a neha v nich chýba, a preto pôsobia prinajlepšom rozpačito.
O vizuálnu stránku inscenácie sa postarali scénograf Jakub Branický a autorka kostýmov Martina Golianová. Obaja výtvarníci pomohli k tomu, aby inscenácia pôsobila hravo a funkčne. Úloha Jakuba Branického spočívala predovšetkým v rozmiestnení obrovského množstva rekvizít po celom javisku tak, aby zapadali do kompaktného celku a zároveň boli plne k dispozícii hercom. Javisko teda zaplnil desiatkami rekvizít vrátane vane, klavíra, dverí, písacieho stola, kresiel, stoličiek, množstva kníh, ale aj drobných funkčných i nefunkčných predmetov, ktoré robili priestor vizuálne zaprataným a vyvolávali želaný dojem staromládeneckého bohémskeho bytu. Pri dobových zmenách javisko prechádzalo len minimálnou, skôr praktickou úpravou. V druhom dejstve sa do popredia dostáva stôl, pri ktorom umelci sedia v kaviarni, dvere sa premiestňujú na opačnú stranu javiska a podobne. V treťom dejstve zas dominuje kreslo otočené zadnou časťou k divákom. Kostýmová výtvarníčka Martina Golianová mala pri tvorbe neľahkú úlohu, pretože práve kostýmy boli tým jediným, čo prezrádzalo historické zaradenie jednotlivých dejstiev, a museli byť preto dostatočne výrazné. Golianovej sa podarilo vytvoriť kostýmy, vďaka ktorým bol divák na prvý pohľad schopný jednoznačne určiť dobovosť a zároveň charakter postáv. Musetta má napríklad v prvom dejstve oblečené čierne šaty s bohatou tylovou sukňou, v druhom čierne široké nohavice a v treťom krátke šortky. Každý odev je iný, no vždy je zachovaná farba a výrazná ženskosť. Rovnaký kľúč pritom aplikovala pri odievaní všetkých postáv. Marcel – najležérnejší zo všetkých bohémov – je oblečený v svetlých farbách – biele tielko strieda svetlé surferské tričko a napokon hip-hopová mikina. Košeľa je vystriedaná polokošeľou a dlhé romantické šaty vymenené za krátke. Je však možno škoda, že sa v kostýmoch neobjavilo viacero výrazných a vtipných prvkov, akými boli napríklad pánske podväzky z úvodu inscenácie.
V recenzii sme už naznačili, že inscenácia jednoznačne stavala na kvalitných a zohratých hereckých výkonoch. Trojica bohémov Marcel, Rudolf a Schaunard je v inscenácii výborne obsadená Tomášom Pokorným, Tomášom Turkom a Tomášom Gregom. Komediálnosť každého z nich sa síce pohybuje na trošku odlišnej úrovni, v inscenácii ju však vedeli zjednotiť a vytvoriť tak jednotný bohémsky organizmus. Len ťažko hľadať slabé miesto v množstve gagov, slovných súbojov či fyzických akcií. Ak by aj inscenácia nedisponovala žiadnym iným pozitívom, čo sa našťastie nedeje, organická súhra troch hlavných predstaviteľov by na kvalitnú inscenáciu postačila.
Hoci nie je na mieste vyberať z troch vynikajúcich výkonov ten najlepší, predsa len sa nedá špeciálne nespomenúť Tomáša Gregu. Grega je nielen neobyčajný komický talent, ale aj veľmi schopný klavirista, čo ho predurčovalo k stvárneniu postavy hudobníka Schaunarda. Gregov Schaunard je na prvý pohľad zmätený a neistý, no veľmi rýchlo symbolicky aj doslovne ovládne priestor. Grega sa po javisku pohybuje rýchlo a energicky, no nemá problém ani s tým, stať sa „neviditeľným“ hráčom za klavírom. Tomáš Turek je v porovnaní s Gregom hercom veľmi úsporným vo výraze aj v gestách. Jeho práca s komikou spočíva predovšetkým vo výraznej dikcii. Nie je preto prekvapením, že exceluje ako spisovateľ Rudolf. Turek výborne vystihol Rudolfovo outsiderstvo a naivitu, rovnako ako istú škrobenosť či akademickosť. Paradoxne práve vďaka tomu pôsobia ním prednášané literárne citáty a bonmoty veľmi prirodzene. Je škoda, že sa mu nepodarilo vyťažiť viac z romantických scén. Žiaľ, jeho výkony v tandeme s Paulou Staroňovou (v alternácii Katarína Andrejcová) ako Mimi pôsobili rozpačito a kŕčovito. To platí aj o poslednej scéne inscenácie,  v ktorej sa Rudolf prihovára mŕtvej milenke. Trojicu silných mužských výkonov dopĺňa Tomáš Pokorný ako maliar Marcel. Pokorný pôsobí z trojice najmužnejším a zároveň najsebaistejším dojmom. Je preto pochopiteľné, že výborne zvládal aj scény, v ktorých je jeho postava pobláznená vášňou k zmyselnej Musette. Tú v inscenácii predstavuje Michaela Halcinová, nejde ani tak o nepatrne väčší textový priestor, ktorý jej postava oproti Mimi v inscenácii získala, ako o sebavedomý a výrazný výkon. Je to Musetta, ktorá sa stáva femme fatale. V jej podaní je Musetta drzá zvodkyňa, ktorá otvorene hovorí o výhodách, ktoré jej styky s mužmi prinášajú, no i tak z nej nie je cítiť vypočítavosť. Halcinová hrá predovšetkým rečou tela, zvodnými pohľadmi i pohybmi. Hlavné postavy vo väčšej miere dopĺňal Braňo Mosný ako domáci a čašník. Jeho herectvo je výrazné a najmä v postave čašníka preexponované do hysterickej polohy. To samozrejme vyvolávalo salvy smiechu u divákov, no na druhej strane sa ukázalo, že intenzita, s ktorou začal hrať, ho neskôr limitovala.
Inscenácia pochopiteľne neobchádza ani núkajúcu sa muzikálnosť diela. Už len skutočnosti, že príbeh sa stal predlohou jednej z najslávnejších opier vôbec a že jedna z postáv je hudobníkom, dávajú predpoklady na časté a účelové využitie hudby. Tomáš Grega ako Schaunard často jednotlivé situácie podfarbuje hrou na klavíri, v inscenácii sa však objavuje aj komponovaná hudba Juraja Haška či úryvky hitov ako Y.M.C.A.
Bohéma na scéne divadla Lab je inscenácia, ktorá odhaľuje silný potenciál v hereckej, režijnej aj autorskej rovine. Hoci sa tvorcom nepodaril stopercentný výsledok a inscenácia v niektorých momentoch padá, patrí im uznanie za veľmi dobre odvedenú prácu.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.