Čechov ako briskný humorista

Preklad: Ján Ferenčík (Medveď),  Zora Jesenská (Pytačky)
Dramaturgia: Peter Kuba
Scéna a kostýmy:  Miro a Jaro Daubravovci, Daniela Kytková
Hudba:  Tomislav Koprivčevič  (Medveď), kapela Russkaja – skladba Nikogda (Pytačky)
Réžia: Edita Borsová
Účinkujú študenti školy Ludus: Stanislav Ďuriš, Kevin Constantin, Viliam Szabo, Marek Suchitra, Martina Hanušková, Diana Pavlačková, Nina Hojnošová
Premiéra 19. 5. 2014 v divadle Ludus
V diele Antona Pavloviča Čechova nachádzajú divadelníci už dlhé desaťročia raz pátos, inokedy iróniu a humor, sentiment či paródiu. Predovšetkým jeho jednoaktovky sú dôkazom o ostrovtipe autora, ktorý v jemných nuansách rysuje karikatúry rôznych osobnostných typov. Jeho jednoaktovky či „žarty v jednom dejstve“, ako ich sám nazýva, svojím nadčasovým posolstvom o ľudskosti a neľudskosti dodnes inšpirujú tvorcov všetkých vekových kategórií.
Obľúbenou témou sa pre Čechova stali nekonečné a pochabé súboje pohlaví, nejasná hranica medzi láskou a nenávisťou, zlomyseľnosť a mamonárstvo v kontraste k čistému citu. Tieto témy v komickom duchu pretlmočil aj v jednoaktovkách Medveď a Pytačky, ktoré hovoria o vzťahoch medzi mužom a ženou, ktorým v ceste stojí hrdosť, peniaze a pochabé rodinné spory.
Práve jeho jednoaktovky Medveď a Pytačky si vybrali pre scénické stvárnenie aj študenti divadelnej školy Ludus. Mladí herci inscenáciu nacvičili s tímom profesionálnych divadelníkov a dostali tak jedinečnú príležitosť overiť svoje schopnosti a zúročiť svoje skúsenosti v podmienkach profesionálneho divadla.
Hoci ide o hry, ktoré sú počtom postáv skromné, režisérka Edita Borsová a dramaturg Peter Kuba vytvorili zaujímavý koncept, ktorý na jednej strane dal rovnakú príležitosť všetkým hercom a na druhej strane oživil a zdynamizoval jednotlivé príbehy.
V prípade prvej uvedenej jednoaktovky Medveď obe hlavné postavy – vdovu Popovovú i statkára Smirnova – hrajú traja herci a herečky naraz. Niektoré pasáže hovoria unisono ako jedna postava, inokedy len jeden či jedna z nich, niekedy dokonca vnútorné rozpory postavy, ktoré sú v predlohe predpísané ako monológy, predstavujú formou dialógu všetkých troch predstaviteľov. Tým sa zvyšuje dramatickosť a antagonizmy v jednotlivých aktéroch bizarného stretnutia.
Výstup uvádza sluha – rozprávač, ktorý svojou drzosťou a nadhľadom vytvára protiváhu hašterivým a falošným postavám. Strojnásobením hlavných postáv sa znásobili aj vizuálne prvky. Na scéne sú tri stolčeky, všetky identické, pokryté čierno-šedým čipkovaným obrusom a so zarámovanou fotkou nebohého manžela. Takisto sú čipkované šedočierne šaty trojice herečiek, strihom a dĺžkou po zem evokujú dobové prostredie ruskej vyššej triedy. Trojica mužov má slušivé obleky s vestou a gumákmi, ktoré sú znakom ich pozície hospodárov a veľkostatkárov.
Svetoznámy príbeh hovorí o spore, ktorý vyústi do lásky. Za vdovou prichádza veľkostatkár vymáhať dlh, ktorý vytvoril ešte nebohý manžel Popovovej. Tá neváha využiť všetky svoje ženské zbrane, aby sa plateniu vyhla a citovým vydieraním, plačom a ľútosťou nad stratou manžela sa usiluje Smirnova prinútiť dlh odpustiť. Smirnov sa snaží byť tvrdý, ale nakoniec ho ženské zbrane porazia ešte väčšmi, než samotná Popovová chcela – zamiluje sa.
Trojica herečiek – Martina Hanušková, Diana Pavlačková a Nina Hojnošová si v tomto výstupe mohla vyskúšať hneď niekoľko hereckých polôh – paródiu, grotesku, ale i ostentatívne zvádzanie muža a využívanie ženských predností. Na svoj vek a skúsenosti to zvládli obstojne, dokážu publikum rozosmiať komickými výstupmi a zároveň suverénne a sebavedomo vystupovať ako zrelé ženy. Svoju paródiu exponujú, ale nepreháňajú – hystericky plačú, ale k vlastnému plaču si zachovávajú patričný odstup a divákom je jasné, že ide o zákernú hru. Pod maskou utrápenej ženy nechávajú presiaknuť dostatok bezcitnosti a vypočítavosti a tieto dve roviny prezentujú vyvážene, v jemných odtieňoch.
Podobne sa s dvoma tvárami svojej postavy pohrali aj mužskí predstavitelia Smirnova. Na jednej strane ukazujú tvrdého muža, ktorý si prišiel vymáhať svoje právo za každú cenu, na druhej strane sú postupne unesení a celkom opantaní šarmom Popovovej. Ich komediálny potenciál, podobne ako u ženských predstaviteliek, je už teraz u hercov poznateľný. Majú prekvapivo zrelý prejav a pohybovú i hlasovú techniku. Hojne pracujú aj s grotesknou mimikou, ich výstupy sú suverénne a dynamické.
Najvýraznejšie svoj talent herci a herečky predviedli vo výstupoch, v ktorých sa hádajú o mužských a ženských vlastnostiach. Obe pohlavia si nárokujú status toho úprimnejšieho, vernejšieho. Tieto hádky z hrdosti, v ktorých sa zároveň zrkadlí negatívna skúsenosť z minulosti, ukázali vyzretosť hereckého ansámblu. Dokážu dôrazne a sebavedomo argumentovať a zároveň zachovať istý komický nadhľad. Svoj čisto komediálny potenciál naopak ukázali vo výstupe nemravného zvádzania, keď muži učia ženy manipulovať so zbraňou. Ženské predstaviteľky nápadne zaujímajú príťažlivé pózy a predstavitelia statkára zase celkom preexponovane a groteskne ukazujú svoj prerod od nenávisti k neskrotnej túžbe.
Druhú uvedenú jednoaktovku sa inscenátori rozhodli umiestniť do prostredia ruskej diskotéky. Medzi jednotlivými jednoaktovkami je tak zaradený pohybový výstup, v ktorom herci tancujú do rytmu ruskej popovej hudby, pričom ich choreografia vychádza z ruských ľudových tancov.
Zatiaľ čo v jednoaktovke Medveď rozdelila režisérka Edita Borsová hlavné úlohy všetkým hercom, ktorí boli všetci po celý čas na javisku, v jednoaktovke Pytačky zvolila iný princíp – text rozdelila na jednotlivé pasáže a každú predviedla iná dvojica či skupina hercov.
Prvý použitý princíp sa pre inscenáciu zdá vhodnejší, ale režijné rozhodnutia zrejme podliehali aj faktu, že v inscenácii účinkujú študenti a jej cieľom je teda predovšetkým kultivácia ich prejavu. V prípade Pytačiek sa ale zbytočne divácka pozornosť miatla identifikáciou postáv, ktoré každú chvíľu hrali iní herci.
Zmenili sa i kostýmy herečiek. V Pytačkách odložili svoje smútočné róby a naopak pôsobia vyzývavo – majú vrstvené biele čipkované sukne po kolená a čierne korzety bez ramienok.
Tak, ako v Medveďovi, aj v Pytačkách sa zápletka točí okolo zásnub, ktorým predchádzajú nekonečné hádky o majetky a pochabé rodinné spory. Keď si statkár Čubukov a jeho dcéra Natália s nápadníkom Lomovom naveľa-naveľa vyjasnia vlastnícke pomery vo vzťahu k lúčkam, na ktoré si robia nárok obe strany, prichádza na rad ešte hlúpejší spor o to, kto má lepšieho psa. Hysterické a prehnané hádky zachádzajú do hrubých urážok a končia sa až srdcovým záchvatom Lomova.
Herci, podobne ako v Medveďovi, zvládli dobre komický rozmer jednoaktovky. Ich výstupy sú dostatočne preexponované, ale nie hysterické. S vyjadrovacími prostriedkami pracujú uvážlivo, zbytočne si prácu neuľahčujú nadužívaním gest, ale vedia vyťažiť maximum z minima. Obzvlášť komický je výstup samotných pytačiek, keď je medzi mladými trápne ticho, konverzácia okázalo viazne. Hoci sa nemajú o čom rozprávať a ich vzťah sprevádzajú početné hádky, v ktorých ani jeden nechce zľaviť zo svojej hrdosti, chcú sa vziať – nie z lásky, ale z rozumu a materiálnej potreby.
Inscenácia tak splnila svoju funkciu, a to umožniť mladým hercom predviesť svoje schopnosti v podmienkach profesionálneho divadla. Režijná i dramaturgická koncepcia očividne vychádzala z tohto zámeru a tvorivý tím inscenácie sa snažil predovšetkým o vytvorenie hereckých príležitostí v rôznych konfrontáciách, s rôznymi hereckými prostriedkami a v rôznych situáciách. Na tento zámer poslúžili jednoaktovky Čechova veľmi dobre, ponúkli rozohranie dramatických situácií na malom priestore a v krátkom čase, takže herci neboli zaťažení vytváraním náročných a mnohovrstvových kreácií. Zároveň vychádzali z komediálnej poetiky a štylizácie, čo je pre mladú generáciu rozhodne prístupnejšie, ako ťaživé dramatické či tragické texty. Hoci si tým mnohé uľahčili, v rámci takto stanovených podmienok vytvorili plnohodnotnú inscenáciu, ktorá obstojí aj pred nezainteresovaným publikom.

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.