Muzikálový experiment v elledanse

Námet, libreto, réžia: Viliam Klimáček
Choreografia: Šárka Ondrišová
Hudba: Longital – Dano Salontay a Šina
Premiéra dňa 27. apríla a 28. apríla 2013 v Divadle elledanse.
Veľký muzikálový boom, ktorým si Slovensko po revolúcii prešlo v deväťdesiatych rokoch a v prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia, sa zdá byť momentálne na ústupe. Príťažlivý žáner je síce ešte stále považovaný za jasný divácky ťahák a aj relatívne nové divadlá ako košické Divadlo Cassia či Ďurovčíkov Heineken Tower Stage na ňom zakladajú svoju obchodnú politiku, máloktorá produkcia si získa širší ohlas či odborné uznanie. Možno za ochladnutím muzikálového entuziazmu stojí aj finančná kríza – obyčajne to predsa len nie je žiaden lacný špás, alebo skôr Slovensko len čaká na nové strhujúce kusy druhého Jozefa Bednárika.
Kde iné divadlá možno kvôli kríze od výpravných produkcií dávajú radšej ruky preč, malé divadelné scény a ich ambiciózni tvorcovia sa nimi asi naopak pokúšajú nájsť východisko z finančných problémov. Muzikál s alternatívnym tvorivým prístupom sa tak ponúka ako vhodný kompromis. Divadlo Aréna napríklad nasadilo úspešný broadwayský titul RENT, ktorého sa ujal popredný slovenský režisér Martin Čičvák. Svoj muzikál už má aj Malá scéna STU, pre ktorú spracovalo tvorivé jadro divadla, režisérske duo Anton Korenči a Juraj Bielik, adaptáciu Rollandovho románu Peter a Lucia.
Ďalším v poradí je aj tanečný dom elledanse, ktorý sa profiluje ako jedna z najodvážnejších bratislavských scén. Bubliny v betóne sa pritom všemožnými silami pokúšajú vymedziť voči štandardným produkčným a inscenačným mechanizmom tohto hudobno-divadelného žánru. Napríklad už označením inscenácie ako tzv. „iného muzikálu“ sa pravdepodobne pokúšajú nevystrašiť svoju divácku základňu a bojovať proti skepticizmu tej diváckej skupiny, ktorá sa muzikálu obyčajne radšej vyhýba.
Na Slovensku pritom málokedy natrafíte na inscenačný tím, ktorý by bol muzikálovou produkciou tak málo „pobozkaný“ ako v prípade inscenácie Bubliny v betóne. Na projekte sa totiž stretli dve poetikou odlišné alternatívne divadlá, z ktorých ani elledanse, ani hosťujúce Divadlo GUnaGU nemali dosiaľ s muzikálom výrazné skúsenosti. Ide už o druhú spoluprácu divadiel z minulej sezóny, pričom rovnako ako pod Dlhou nocou je aj pod Bublinami v betóne autorsky i režijne podpísaný Viliam Klimáček, o choreografiu sa okrem Šárky Ondrišovej tentokrát postaral aj tancujúci Radoslav Piovarči. Najvýraznejším novým prvkom inscenačného tímu sa však stala výrazná formácia slovenskej hudobnej nezávislej scény, skupina Longital, ktorá stojí za hudobnou zložkou inscenácie. Každý z výrazných tvorivých elementov však v inscenácii funguje viac-menej oddelene, pričom pokusy o vytváranie spojov medzi jednotlivými rovinami skôr skratujú.
Vodné, stočné, nájom a inkaso
Predstavte si mestský grunt, na ktorom po násilnom zbúraní pôvodných rodinných domov dnes stojí pomaly chátrajúca paneláková výstavba. To je situácia symptomatická nielen pre bratislavskú Petržalku. Ako by asi vyzeral súčasný život v hlavnom meste v porovnaní so životom starých Bratislavčanov, pod ktorých domami sa zľahla zem? Miesto rozľahlého životného priestoru a rodinného života ostáva dnešným tridsiatnikom, o ktorých rozpráva inscenácia, zväčša len drobný bytový podnájom a stereotypný pracovný kolotoč slobodného zamestnaného človeka. Na tejto ambivalencii a kontrastoch života pred storočím a dnes sa pokúša autor libreta, Viliam Klimáček, stlačiť v Bublinách v betóne tepnu ducha mesta Bratislavy a vytvára tak celkom atraktívny utopický obrázok. Na jednom javisku sa tak v Bublinách v betóne prelínajú bývalí osadníci (predstavitelia Divadla elledanse) a súčasní obyvatelia (herci z GUnaGU). Témou sa pritom stáva premena mesta, rozdiely životných štýlov v minulosti a dnes, ako aj nestarnúce túžby po ľudskom kontakte prechádzajúce skrz všetky epochy.
Už samotná forma „iného muzikálu“ je pritom vykročením z vychodenej žánrovej cesty skôr smerom ku kabaretu. Môže za to už intímny priestor divadla na Miletičovej ulici, kde nás hneď pri vstupe svojou subtílnou hudbou z pravého rohu javiska vítajú Šina a Dano Salontay zo skupiny Longital, ktorí sú klobúkmi, špicatými pánskymi lakovkami a pásikavých podkolienkami štylizovaní ako kabaretno-klaunské duo. Napriek šialeným kostýmom a hravému Klimáčkovmu libretu však voči bláznivým vplyvom ostal Longital odolný a zhudobnil texty piesní v jemnom duchu svojej predošlej tvorby. Aj ďalšie odcudzovacie prvky ako úvodné predstavenie účinkujúcich večera herečkou Zuzanou Šebovou, hádzanie si mincou o posledný mikroport, či monologické výstupy postáv adresované divákom sú typicky kabaretnými postupmi. Nehovoriac o reklamnej vsuvke moderujúcej Šebovej a hudobníka Dana, ktorí uprostred predstavenia prezentujú čerstvo pokrstené CD-čko s pesničkami z inscenácie. Zvážiť takúto úroveň neformálnosti už nechávam na citlivosti čitateľa.
Monologické spovede zamestnanca práčovne (Tomáš Palonder), pracovníčky banky (Kristína Greppelová, alt. Petra Humeňanská) či učiteľky (Zuzana Šebová), v ktorých postavy komentujú svoje denné rituály, ale aj životné frustrácie, sú vložené medzi opakujúce sa pohybové obrazy simulujúce každodenné stereotypy vlastné všetkým postavám (ranné prípravy do práce, otravné schádzanie dole schodmi, osamote trávené večery). Popri osudoch obyčajných priemerných ľudí pritom sledujeme paralelný príbeh mladej rodiny zo začiatku minulého storočia, ktorú čaká ťažká skúška manželovho odchodu za prácou do zámoria. Zatiaľ čo sa hlava rodiny (Radoslav Piovarči) pokúša zorientovať vo veľkom neznámom svete, tehotná manželka (Michaela Čillíková) trávi doma nekonečné neisté mesiace rozhovormi so svojím zatiaľ nenarodeným synom (Martin Meľo). Pohybovo-výtvarná poetická rovina minulosti pritom vytvára kontrast k dnešnej dobe, v ktorej sa Klimáček pohráva s banalitou skrytou za prázdnymi životmi urozprávaných karikatúrnych postavičiek.
Muzikálový žáner mu pritom výborne umožňuje pohrávať sa s ich rutinným životným štýlom, ktorý tak na javisku viac nie je žiadnou nudou. Piesňam s prozaickými refrénmi ako „Vodné, stočné, nájom a inkaso“, dadaisticky hravými textami („Som kvasinka“), či ďalšími iracionálnymi situáciami, ako napríklad učiteľkin výpadok reči, sa darí súčasnú dobu ironizovať, „vykĺbovať“ z nalinkovaných koľají a dodať suchopárnemu životu trochu šťavnatej fantázie. Napriek osamelosti v domácom väzení, ktorú v rôznych podobách prežívajú všetky postavy inscenácie, tu hudobno-pohybové obrazy sršia odzbrojujúcim optimizmom. Čerpajúc zo shakespearovského komediálneho kumštu pritom Klimáček využíva magické elementy, či dokonca variáciu na nezbedného škriatka Puka v postave syna z minulosti v podaní Martina Meľa, ktorý ako excentrický opravár vyvádza z rovnováhy súčasných bytových nájomníkov. Inscenátori však prestupovaniu jednotlivých časových rovín ponechali len veľmi málo priestoru, na ktorom sa nestačilo prirodzene vyvinúť, a tak záverečné odhalenie rodinného vzťahu učiteľky s rodinou z minulosti pôsobí ako rozpačitý konštrukt, ktorý v celom virvare vrcholiaceho predstavenia zaniká.
Dom v dome
S prechodmi medzi jednotlivými časopriestorovými rovinami inscenácie, ako aj s vystihnutím bytovej otázky sa výborne vyrovnal scénograf Peter Janků bez toho, aby sa uchýlil k nákladnej spektakulárnej scénografii bežnej muzikálovej produkcie. Jeho pohyblivé kubusové cely zo stúpačiek, rúrok a radiátorov sú výbornými metaforami stiesneného životného priestoru v disfunkčnom paneláku, ktoré navyše dokážu členiť priestor javiska na milión spôsobov. Svoj cit pre výtvarný minimalizmus tiež ukázal prácou s jednoduchým scénografickým gestom, keď na baletizole zanecháva indíciu po bývalých osudoch nájomníkov zbúraného domu v podobe asymetrického pôdorysu z lepiacej pásky, ktorým zároveň zaujímavo dynamizuje celú geometriu javiska. Z kúskov lepiacej pásky tiež necháva manžela z príbehu z minulosti postupne kresliť na zadnom prospekte javiska siluetu New Yorku, ktorý tak sprítomňuje manželkine predstavy o jeho postupnom dobýjaní zámoria.
Práve rovina minulosti nadobudla pod vedením Šárky Ondrišovej a vďaka stabilným spolupracovníkom elledanse (Meľo, Piovarči, Čillíková) oveľa kompaktnejšiu, vnútorne dynamickú podobu. Na rozdiel od bežného chápania roly tanca v muzikáli, v Bublinách v betóne už totiž neexistuje hierarchické členenie medzi tancom a herectvom. Tanečník tu už nevystupuje len v úlohe chóru, ale stáva sa hercovi rovnocenným partnerom. Sofistikovaným tancom tak dokázalo elledanse aspoň čiastočne vyvažovať bláznivé dominujúce GUnaGU. Na prostej situácii lúčenia tak dokázali tancujúci Piovarči s Čillíkovou napríklad vykresliť silné milostné manželské puto, pričom Čillíková tvorila suverénnemu Piovarčimu rovnocennú partnerku aj napriek tomu, že nie je profesionálnou tanečníčkou. Ondrišová však využíva potenciál jediného tanečníka inscenácie a ponúka Piovarčimu väčší priestor v tanečných sólach, kde predvádza koncentrovaný výkon s pôsobivým dôrazom na prácu rúk. Predovšetkým Martin Meľo z obsadenia elledanse však prešiel obzvlášť pozoruhodným pohybovým progresom. Od spolupráce na Dlhej noci nadobudol výraznú kondičnú istotu a aj pre jeho výrazné komické nadanie sa zakaždým oplatí dať mu pri sledovaní predstavenia prednosť pred ostatnými kolegami.
Je to ale práve part Divadla GUnaGU, ktorý najviac rozbíja zovretosť triumvirátu živlov Klimáček-Ondrišová-Longital. Subtílnej pokojnej hudbe, intímnemu tancu a jemnému fyzickému humoru tu vytvára až drastický kontrast Klimáčkov obraz dnešných tridsiatnikov, ktorých miesto plnokrvných komických exemplárov degraduje na tuctové typové skice bez výraznejšieho dramatického vývoja. Túto trojicu nedotiahnutých postáv pritom stavia do epicentra celej inscenácie. Herci sú síce suverénni v speváckych číslach, no ani Tomáš Palonder čoby prvoplánový skrachovaný rocker, ani nevýrazná Kristína Greppelová ako suchá banková úradníčka v komických polohách nedokážu zaujať. Miesto vyhrávania sa s jednotlivými figúrkami však režisér vytvára hluché miesta prebytočnou manipuláciou s bytovými klietkami, potenciálne komické denné rituály či strety trojice vo výťahu zas odbíja až školáckymi ošúchanými scénkami. Bubliny v betóne tak skutočne stoja niekde uprostred medzi komerciou a nezávislou tvorbou, pričom je to predovšetkým hudba Longitalu, Ondrišovej choreografia a výborné scénografické riešenie, čo dáva divákovi inteligentné impulzy.
Skutočne iný muzikál
Výsledok kooperácie tanečného domu elledanse, konverzačného Divadla GUnaGU a alternatívnej hudobnej skupiny Longital vystihuje už samotné nutkanie hovoriť pri zmienke o inscenácii Bubliny v betóne o jednotlivých osobitých poetikách oddelene. Nielen v rámci slovenskej nezávislej divadelnej scény by ste totiž ťažko našli natoľko kuriózny hybrid prístupov jednotlivých osobností inscenačného tímu. Nikto z trojice sa nedokázal vzdať suverenity vlastného osobitého tvorivého rukopisu v prospech ostatných a inscenácia aj napriek stretu zaujímavých subjektov ostáva nekoncepčne roztriešteným zlepencom, v ktorom sa inscenátori nedokázali naladiť na spoločnú notu. V divadle, ktoré je založené na komunikácii a pokornej spolupráci všetkých participujúcich, však nemusí vždy platiť slogan „spolu sme silnejší“.

Dominika Široká

Dominika Široká je absolventkou bakalárskeho štúdia teorie a dějin dramatických umění na Univerzite Palackého v Olomouci. Momentálne sa ako držiteľka štipendia DAAD venuje magisterskému štúdiu divadelnej vedy na Univerzite Ľudovíta Maximiliána v Mníchove. Prispieva do divadelných periodík Svět a divadlo a kød so zameraním na nemeckojazyčné divadlo a nezávislú scénu. Objavuje sa v redakciách festivalových spravodajov (Divadelní Flora Olomouc, Instropolitana project, Ost-ra-var).