Giselle

Hudba: Adolphe Adam
Réžia: Ondrej Šoth, Juraj Kubánka
Dramaturgia: Zuzana Mistríková
Choreografia: Ondrej Šoth, Juraj Kubánka, Mikhaylo Novikov, Liudmyla Zhytnykova 
Hudobné naštudovanie: Martin Leginus Dirigent: Martin Leginus
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Andriy Sukhanov
Osoby a obsadenie:
Giselle – dedinské dievča: Romina Kolodzej, Barbora Kubátová, Silvia Najdená, Chikako Akiyama, Eva Jenčková – Sklyarová a.h.
Albert – vojvoda: Oliver Jahelka, Andrej Szabo, Maksym Sklyar, Sergeii Iegorov
Hilarion – správca: Adrian Ducin, Peter Dedinský, Nirefs Markakis, Andrej Szabo
Wilfried – Albertov priateľ: Daniel Slabý, Matúš Pomikal
Bertha – matka Giselle: Mária Kupcová, Zuzana Bartková rod. Innemanová
Knieža z Courtlandu (princ Kuronský): Matúš Pomikal, Vladimír Kotrbanec
Bathilda – dcéra Kniežaťa z Courtlandu: Ingrid Murčeková-Kačiaková, Kvetoslava Štefeková
Myrtha – kráľovná víl: Nikoleta Stehlíková, Viola Mariner, Silvia Najdená, Miki Iwafuchi, , Elena Chetvernya, Chelsea Andrejic
Premiéra 5. a 6. november 2010, Sála opery a baletu, nová budova SND
Pre svoju prvú premiéru v sezóne 2010/2011 si nové vedenie Baletu SND vybralo jedno z najstarších a najpôvabnejších diel klasickej baletnej literatúry, dedičstvo vrcholného romantizmu, balet  Adolpha Charlesa Adama „Giselle“. Je  prvou premiérou  baletného súboru pod  vedením Vlastimila Harapesa, ktorý sa  na konci sezóny 2009/2010 stal po M. Radačovskom novým riaditeľom Baletu SND. Súčasne sa touto premiérou bratislavskému obecenstvu predstavil  aj nový generálny riaditeľ SND – O. Šoth, spolulibretista, režisér a spoluchoreograf tohto predstavenia. Na balete ďalej spolupracovali Z. Mistríková (libreto, dramaturgia), J.Kubánka, N. Horečná, M. Novikov, L. Zhytnyková (choreografia), J. Fábry (scéna), A. Suchanov (kostýmy) S. Jegorov (film) a M. Leginus (hudobné naštudovanie). Premiéry sa konali 5. a 6. novembra 2010 v novej budove SND v Sále opery a baletu. Inscenáciu jej tvorcovia venovali pamiatke divadelného dramaturga, teoretika, historika, vysokoškolského pedagóga a predovšetkým milovníka slovenského divadla –  Janka Jaborníka.
Na základe Heineho popisu legendy o tancujúcich lesných žienkach – vílach, pochádzajúcich z oblasti Rakúsko-Uhorska, vzniklo libreto k baletu „Giselle“, ktorého autormi boli francúzsky spisovateľ a kritik, jeden z duchovných otcov romantizmu Théophile Gautier (1811 – 1872), Jules-Henri Vernoy de  Saint Georges (renomovaný divadelný autor) a Jean Corrali (baletný majster Parížskej Opery). Libreto zhudobnil  talentovaný skladateľ toho obdobia A. Ch. Adam (1803 – 1856),  autor mnohých baletov, z ktorých sú niektoré ešte aj dodnes uvádzané (v Bratislave sa okrem Giselle inscenoval aj jeho posledný balet Korzár).
Zásluhu na tom, že tento balet už vyše poldruha storočia zostáva v repertoári baletných súborov celého sveta (prvé uvedenie – Paríž 1841), má nielen dojímavý romantický príbeh, melodická a rytmická ľahkosť hudby, ale aj choreografia J. Corraliho (1779 – 1854) a Jules Perrota (1810 – 1892), autora všetkých sólových výstupov Giselle, ktorá patrí k tradične, dodnes zachovávaným choreografiám. Variácie Giselle, Albrechta (niekde uvádzaný aj ako Albert), Myrthy, ako aj Pas de deux z 1. a 2. dejstva sú dodnes súčasťou svetových baletných súťaží. Je pochopiteľné, že na takej dlhej púti napriek všetkým snahám o zachovanie pôvodnej formy sa tento balet stretol s viacerými choreografickými naštudovaniami, ktoré v menšej (M. Petipa, A. Alonso) či väčšej (M. Eck) miere  prispôsobovali pohybový výrazový slovník  dosahovanému stupňu  tanečnej techniky a vkusu doby, v ktorej vznikli, zachovávajúc pritom pôvodnú dramaturgiu príbehu.
Posledná bratislavská premiéra je už siedmym stretnutím nášho obecenstva s týmto baletom od jeho prvého uvedenia (r. 1926) na našej scéne. V predposlednej premiére sme mali možnosť poznať kubánsku verziu A. Alonso (r.1990), ktorú naštudoval s naším baletným súborom J. Banegas, v poslednej premiére (r. 1999), v naštudovaní R. G. Avnikjana, v Rusku uvádzanú verziu podľa J. Corraliho, J. Perrota a M. Petipu. Na mesiac a deň presne po jedenástich rokoch sa konala súčasná premiéra „Giselle“, v ktorej malo obecenstvo možnosť vidieť jej slovenskú verziu z autorskej dielne O. Šotha a tímu jeho spolupracovníkov (prvé uvedenie tejto verzie sa konalo v marci 2009 v Košiciach).
Autorská tvorba je dominantnou a charakteristickou črtou doterajšej tvorby choreografa a režiséra O. Šotha. Diapazón námetov jeho autorských titulov (Zvláštna radosť žiť I, II, Exupéryho Malý princ, Odyseus, Svadba podľa Figara, M. R. Štefánik), invenčnosť, originalita, s akou ich spracováva, a odvaha, s akou prezentuje svoj názor, si zaslúžia obdiv. Je preto prirodzené, že aj k spracovaniu titulov z klasického repertoáru pristupuje originálne, svojsky hľadajúc nový uhol pohľadu na tradičnú inscenáciu (Luskáčik), alebo naopak hľadá jej autentickú podobu, čo je aj prípad inscenácie „Giselle“. Jeho snaha po originalite ho v tomto prípade viedla do minulosti, k pôvodným zdrojom príbehu, na základe ktorého vzniklo libreto. Prvou výraznou zmenou oproti doteraz u nás uvádzaným inscenáciám „Giselle“ je geografická zmena 1. dejstva. V snahe priblížiť sa Heineho pôvodnej povesti o vílach z oblasti rakúskeho regiónu (predpokladám, že vychádzali zo skutočnosti, že rakúskym  regiónom bolo aj Uhorsko, ktorého súčasť tvorilo dnešné Slovensko), O. Šoth ako režisér a libretista spolu so Z. Mistríkovou posunuli dej príbehu na východ až na územie dnešného Slovenska. Prenesením deja na Slovensko vznikla potreba toto dejstvo choreograficky aj kostýmovo upraviť, pri zachovaní pôvodnej hudobnej partitúry Ch. Adama. Pre túto neľahkú, náročnú  úlohu si prizval O. Šoth do tímu spolupracovníkov naslovovzatého odborníka, choreografa J. Kubánku, dlhoročnú vedúcu osobnosť SĽUK-u, majstra štylizácie v oblasti slovenského ľudového tanca. Bolo veľmi náročné nájsť styčné body medzi melodikou  Adamovej hudobnej  predlohy a rytmikou a melodikou typickou pre slovenský ľudový tanec, určiť správnu mieru štylizácie pohybového slovníka, nájsť zovšeobecnenú formu pohybov charakterizujúcich slovenský ľudový tanec.
Choreograf J. Kubánka dokázal rytmicky priblížiť a miestami aj zosúladiť baletnú hudobnú predlohu s tancom slovenských dedinčanov na javisku, vytvoriť choreografiu plnú živosti, obohatenú o jednoduché cifry či motívy zo slovenských ľudových tancov (čapáše, dupáky, nie vždy však interpretačne rytmicky zvládnuté), aj charakteristické dievčenské „ujúkania“ a chlapčenské pokriky pôsobili  neprirodzene v spojitosti s  hudbou aj interpretáciou členov baletného súboru. Veľmi vtipne bol choreograficky riešený zber hrozna (až na ozvučené dopady niektorých tanečníc). Veľkosť javiska umožnila (na rozdiel od Košíc)  maestrovi Kubánkovi využiť a tancom naplniť celý jeho priestor, podporiť kolorit obrazu dediny, vytvoriť  atmosféru plnú radosti a veselosti. Snaha inscenátorov o návrat k pôvodnému libretu viedla aj k vypusteniu  „Svadobného pas de deux“ (ruská verzia), ako aj postáv a tanca priateliek (kubánska verzia). Kulmináciou tohto dejstva je scéna  zbláznenia a následnej smrti Giselle. Napriek tomu, že táto slávna scéna nemá tradičnú choreografiu, má svoje určité fixované momenty (rozpustenie vlasov, kresba kruhu mečom). Giselle v súčasnej bratislavskej inscenácií je menej expresívna (nerozpúšťa si vlasy), je skôr bezmocná vo svojom zúfalstve, kresba kruhu mečom okolo seba, ako symbol uzavretia sa do izolácie pred ostatným svetom tesne pred smrťou, je zachovaná. Prvé dejstvo nesie pečať viacerých choreografických rukopisov pracujúcich s rozdielnymi výrazovými prostriedkami (dedinčania a Hilarion ľudový tanec, Albrecht a jeho družina, klasický tanec a Giselle niečo medzi neoklasickým a ľudovým tancom) no napriek tomu nevzniká dojem nesúrodosti, ale dodáva na plastickosti zvýraznením rozdielnosti postavenia jednotlivých účastníkov deja a koloritu prostredia.  Zrušením domčeka, v ktorom sa Albrecht prezlieka za Loysa, vznikol inscenátorom problém s vyriešením prezradenia jeho totožnosti. Pohodený plášť (ktorý si  naviac nikto nevšíma, napriek tomu, že na ňom tancuje),  nie je dostatočným stavovským symbolom moci. Záver prvého dejstva je v zajatí symbolov, zmena krajiny na zasneženú symbolizuje smrť Giselle a zdvíhanie kulís v úplnom závere dejstva malo byť, predpokladám, symbolom odchodu z reálneho sveta (na prvej premiére pri skoro spustenej opone tento zámer nevyšiel, až na druhej premiére sme si uvedomili, že išlo o režijný zámer a nie  chybu techniky).
V druhom dejstve (zvykne sa koncertne uvádzať aj samostatne) sa prenáša dej z reálneho do ireálneho sveta (jedna z najcharakteristickejších čŕt romantického baletu), do ríše víl, duší neviest  snúbencami zradených,  ktoré zomreli ešte pred svadbou a podľa legendy sa preto mstia  na mužoch, ktorí im prídu do cesty tým, že ich utancujú na smrť. Dej sa odohráva na cintoríne, scéna (Gisellin hrob v ľavom portáli), kostýmy (trojštvrťové biele tylové sukne) aj choreografia sa tradične až s pietnou úctou uchovávajú. Javisko patrí predovšetkým ženskému súboru a sólistkám. Choreograf a režisér spolu s libretistom odvážne pristúpili k zmenám aj v tejto, pietne uchovávanej časti baletu, úpravou libreta (prítomnosť matky a záverečné rozuzlenie), ako aj choreografie (tanec víl), snažiac sa pritom o zachovanie základného štýlu tohto predstavenia.
Inscenátori sa snažili pri zachovaní rukopisu romantického baletu priblížiť sa pôvodnému libretu. Miestom deja sa stáva les a nie cintorín (samovrahyne nemôžu byť pochované na cintoríne), Giselle leží na lôžku z kvetov na proscéniu (pôvodne je hrob na tom mieste, kde bol jej domček v 1. dejstve). Víly vystupujú z kvetov a nie z hrobov, vznášajú sa a tancujú medzi stromami. Choreografia kladie na ich tanec vyššie nároky, než sme tomu boli doteraz zvyknutí, najmä na techniku allegra. Choreografia ich tancov je postavená prevažne na veľkých skokoch (grand jeté, jeté entrelacé, saut de basque), behoch po kruhu, pričom sú zachované aj typické diagonály a pózy. Víly svojím tancom zapĺňajú celé javisko, ich rýchlo sa meniace formácie navodzujú vo výslednom dojme pocit vírivého pohybu, čím  ich tanec budí dojem éterickosti. Tancujú nielen na zemi, ale choreograf využívajúc javiskovú techniku a projekciu navodzuje atmosféru víl lietajúcich aj v korunách stromov, čo v konečnom dôsledku spĺňa pôvodnú ideu romantického baletu.  Myrtha, kráľovná víl, má mierne zníženú technickú náročnosť choreografie jej tanečného partu, čo jej však neuberá na dôstojnosti a suverenite prináležiacej tejto postave. O. Šoth – režisér, posunul v súčinnosti s úpravou ich kostýmov aj dramaturgický výklad ich postáv. Nie sú len éterickými, nežnými vílami, ale menia sa pri stretnutí s mužom na lesné divožienky, čo je umocnené aj zvukovo ich divým jakotom, s akým sa vrhajú na svoju obeť.
Jedným z návratov k pôvodnému libretu je aj prítomnosť poľovníkov a opitých sedliackych chlapcov (ich preexponovane hraná opilosť je neadekvátna, akoby z iného žánru), ako aj príchod snúbenice Bathildy a priateľa Wilfreda v jeho závere, ktorí zachráneného Alberta po jeho rozlúčke s Giselle odvádzajú z lesa.
Dej sa tu však nekončí, inscenátori pripravili divákom  ešte jedno prekvapenie – dramatický záverečný obraz (v bulletine uvádzaný ako Pohreb Giselle). Príchod matky a vzápätí zúfalého  Albrechta, ktorému dáva rozhrešenie, a on rozhodnutý zostať  pri Giselle sa spolu s ňou  prepadá  pod zem. Na scéne zostáva osamotená  matka, ktorej postava v priebehu deja, domnievam sa, nemá dostatočne vybudovaný priestor a  odôvodnenie  na to, aby zavŕšila celé predstavenie.
Je túžbou každej tanečnice mať vo svojom repertoári Giselle. Zvládnutie tejto postavy náročnej nielen po technickej, ale aj výrazovej stránke si vyžaduje od interpretky okrem fyzických daností a dokonalej techniky aj herecké danosti (od veselého, zamilovaného, no aj chorého, neskôr zblázneného a  nakoniec mŕtveho dievčaťa). V súčasnej bratislavskej premiére sa dostalo pocty interpretovať túto postavu až trom tanečniciam, R. Kolodziej (5.11.), E. Jenčková-Sklyarová (6.11.) a príležitosť dostala aj mladá tanečnica B. Kubátová (12.11.). Všetky tri interpretky vyvinuli maximálne úsilie zvládnuť túto jednu z najnáročnejších postáv baletnej literatúry, a napriek rovnakej choreografii vznikli tri rôzne kreácie  Giselle. R. Kolodziej  technicky zvládla svoj part v 1. dejstve bez väčších zaváhaní, mierne prehrávala po výrazovej stránke naivitu mladého dievčaťa, v 2. dejstve presvedčila svojím mimoriadne disciplinovaným výkonom  po technickej aj štýlovej stránke (štýlovo čistá práca najmä horných končatín). E. Jenčková-Sklyarová spĺňa v plnej miere predstavu Giselle po všetkých stránkach. Jej tanec v 1. dejstve je hravý, radostný, bezstarostný, v 2. dejstve éterický,  štýlový v duchu romantizmu. Mala však pred svojimi kolegyňami výhodu, lebo ako interpretke košickej premiéry bola jej choreografia „stavaná na telo. Postava Giselle je pre B. Kubátovú prvou možnosťou predstaviť sa bratislavskému obecenstvu v titulnej postave. Svoju príležitosť využila a predovšetkým svojím bezprostredným, výrazovo prirodzeným výkonom v 1. dejstve presvedčila a dôveru v ňu vloženú nesklamala. Určité rezervy má ešte v zvládnutí po technickej a štýlovej stránke náročného 2. dejstva. V postave Albrechta (na lístku s obsadením je uvedený Albert) sa predstavili dvaja noví sólisti Baletu SND S. Iegorov (5.11.) a M. Sklyar (6.11.). Obidvaja tanečníci sú mimoriadne technicky disponovaní a budú veľkým prínosom mužskej časti nášho baletu. Obidvaja tancovali postavu Albrechta už v Košiciach a aj v Bratislave predviedli svoju zdatnosť predovšetkým v skokoch. Silným dojmom vďaka ich interpretácii pôsobí utancovávanie  Albrechta (16 entrechat six za sebou je výkon u nás hodný obdivu). O. Jahelka (12.11.) vďaka svojej disponovanosti a elegantnému zjavu zvládol svoj tanečný part a spolu s B. Kubátovou tvorili sympatický pár.
Dramatický trojuholník uzatvára postava Hilariona, dedinského mládenca, poľovníka, priateľa Giselle. Inscenátori  zväčšili priestor, na ktorom  sa môže táto postava kreovať iným smerom ako doteraz. Túto možnosť využili A. Szabo (5.11.) a P. Dedinský (6. a 12. 11.). Bližšie k naturelu postavy a dramaturgicko-režisérskym zámerom mal svojím prirodzeným prejavom aj charakterom pohybu  P. Dedinský.  A. Szabo, pôsobil na dedinského chlapca priveľmi klasicky, kreoval svojho Hilariona viac v duchu akademických  inscenácií tohto baletu. Postava kráľovnej víl  Myrthy patrí po technickej stránke k náročným partom klasickej literatúry (v r. 1955 ju v moskovskej inscenácii tancovala M. Plisecká) a spolu s variáciami Giselle, Albrechta a Svadobného páru je súčasťou baletných súťaží a galakoncertov. Part Myrthy v súčasnej bratislavskej Giselle, ako som už spomínala, je mierne odľahčený, no aj tak mimoriadne náročný na udržanie,   tanečného štýlu charakteristického pre romantický balet.
Príležitosť v tejto postave dostali ďalšie dve začínajúce sólistky, S. Najdená (5.11. a 12.11.) a V. Mariner (6.11.). Obidve svojím sošným zjavom spĺňajú základnú požiadavku pre túto postavu. S. Najdená vyniká svojou muzikálnosťou, ktorá v spojení s precíznou technikou a elegantnými pohybmi  spôsobili, že jej výkon na obidvoch predstaveniach zažiaril, a je predpoklad, že z nej vyrastie vynikajúca tanečnica. V. Mariner spoľahlivo a s prehľadom spĺňala choreografický text, trochu mechanicky, chýbalo mi v jej tanci viac oduševnenia. Treba ohodnotiť aj snahu celého zboru podať čo najlepšie výkony. Potrápili sa s ľudovkami, kde sú ešte rezervy v dotiahnutí najmä rytmickej stránky tancovania, pochváliť možno dievčatá za disciplinovaný výkon v druhom dejstve. S potešením treba konštatovať, že sme mali možnosť v náročných partoch vidieť (12.11.) nastupujúcu mladú generáciu slovenských baletných umelcov.
Scéna Juraja Fábryho, okrem domčeka, kde býva Giselle a lavičky nemého svedka jej stretnutí s Albrechtom,  je zmenená. Filmová projekcia navodzuje v 1. dejstve  abstraktnú  predstavu slovenskej krajiny (i keď domček Giselle nepôsobí veľmi slovensky).Zrušenie domčeka na pravej strane scény
navodzuje predstavu obydlia Giselle mimo dediny (čo by vysvetľovalo, prečo sa skupina šľachticov na love zastavuje práve u nich).. Zasneženie scény v závere 1. dejstva súvisí so začiatkom bláznenia a blízkou smrťou Giselle. Scéna 2. dejstva spĺňa dokonale predstavu romantických príbehov. Scéne dominujú namiesto hrobov veľké puky kvetov, rozmiestnených po obidvoch stranách scény (v rôznych výškach), z ktorých postupne vystupujú víly. Kvet Myrthy kráľovnej, (veliteľky) víl, je umiestnený v centre zadného horizontu oproti miestu posledného  odpočinku Giselle, ktorý je v centre  proscénia, čo si vyžaduje záverečný obraz (zídenie hlavných hrdinov pod zem). V obidvoch dejstvách scéna umožňuje v rámci možností javiska maximálny priestor pre tanec.
Autorom návrhov kostýmov je Andrej Suchanov, riaditeľ košického baletu, ktorý v posledných rokoch navrhuje kostýmy do všetkých Šothových inscenácií. Dedinčanov v 1. dejstve,  odohrávajúcom sa v reálnom svete, obliekol do štylizovaného oblečenia inšpirovaného slovenským ľudovým odevom. Kostým Giselle zostal tradične v kombinácií modro-bielej, Albrecht a jeho suita boli oblečení v kostýmoch nesúcich znaky a zdobenie typické pre uhorskú šľachtu. Novinkou, ba dá sa povedať až revolučnou zmenou v histórií uvádzania tohto baletu u nás, je oblečenie víl v 2. dejstve. Charakteristické trojštvrťové biele tylové sukne  majú spodné sukne z čierneho tylu, z čoho výsledne vzniká šedá farba, ktorá pridáva scéne 2. dejstva na ponurosti a tmavosti zodpovedajúcej prostrediu a času deja. Bielou zostáva iba Giselle  v súlade s libretom a režijným zámerom, pretože sa nestáva jednou z pomstychtivých víl. A. Suchanovovi  patrí  uznanie za nápadité prispôsobenie kostýmov víl zámerom inscenácie.
Posledná bratislavská  inscenácia „Giselle“ priniesla veľa prekvapení, aj radosti (daná príležitosť mladým tanečníkom v sólových partoch) a tiež uspokojenie z faktu, že aj u nás máme umelca schopného ponúknuť vlastnú verziu klasického repertoáru a je prirodzené a možno aj užitočné, ak to vyvolá viacero otáznikov k riešeniu  problematiky tradičného a netradičného pohľadu na  klasický baletný repertoár.

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.