Macbeth – krvavá dráma v škótskej atmosfére

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Peter Gábor
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Katarína Holková
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Pohybová spolupráca: Jaroslav Moravčík
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Účinkujú:Macbeth: Evez Abdulla a.h. (alt. Zoltán Vongrey)
Lady Macbeth: Louise Hudson a.h. (alt. Katarína Vovková a.h.)
Banco: Štefan Kocán a.h. (alt. Ivan Zvarík / David Szendiuch a.h.)
Macduff: Miroslav Dvorský a.h. (alt. Michal Hýrošš / Stanislav Matis a.h.)
Malcolm: Robert Smiščík (alt. Peter Schneider)
Dvorná dáma: Andrea Ľuptáková (alt. Dominika Stráňavská a.h.)
Lekár: Igor Lacko (alt. Marián Hadraba)
Sluha: Slavomír Macák
Sicario: Dušan Kubíny
Zjavenia: Michaela Sojčáková, Karol Kurtulík, Ester Popovičová
Duncan: Igor Kúchen
Zbor a orchester Štátnej opery Banská Bystrica
Premiéra 23. 6. 2013 v Štátnej opere Banská Bystrica v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské.
Rok Giuseppeho Verdiho, motivovaný dvestoročným jubileom skladateľovho narodenia, nenechal žiadne z troch slovenských divadiel bez povšimnutia. Zatiaľ čo Opera SND a Štátne divadlo v Košiciach sa v dramaturgickom výbere upli k najväčšej diváckej istote a na Slovensku najfrekventovanejšiemu titulu (v oboch prípadoch to bol Rigoletto), od progresívnejšie orientovanej banskobystrickej Štátnej opery sa očakával zaujímavejší počin. A ten sa aj, v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské, v závere sezóny 2012/2013 dostavil.
Macbetha dosiaľ hralo len trikrát Slovenské národné divadlo (v rokoch 1968, 1989 a inscenácia z roku 2003 je stále v repertoári), takže pre bystrický súbor išlo o výzvu dvojnásobnú: do galérie miestnych verdiovských inscenácií dôstojne uviesť nový titul a zároveň pokúsiť sa umelecky pretromfnúť súčasnú bratislavskú verziu. V oboch prípadoch zámer vyšiel. Napokon, Bystričania sú zdatní interpreti raného Verdiho, veď práve vďaka ich pravidelnému účinkovaniu na Zámockých hrách zvolenských sme spoznávali v koncertných naštudovaniach a v slovenských premiérach celý rad skorých skladateľových opusov. V ostatnom ročníku to bol napríklad Korzár v medzinárodnom sólistickom obsadení. Aj prvý večer Macbetha bol naplánovaný pod voľnú oblohu zámockého nádvoria. No nepriaznivé počasie už vopred veštilo potrebu skryť inscenáciu pod strechu divadla, takže prvý Macbeth v takmer 55-ročnej histórii divadla sa uskutočnil v banskobystrickom domovskom sídle.
Pred dramaturgiou a inscenačným tímom stála otázka, ktorú z verzií Macbetha si zvoliť. Pôvodná mala premiéru vo florentskom Teatro della Pergola roku 1847 (spadá teda do ranej tvorivej periódy autora), druhá po radikálnych úpravách uzrela svetlo sveta v Paríži roku 1865 (zrelé skladateľovo obdobie medzi Silou osudu a Donom Carlosom). Súčasný svetový trend uprednostňuje kombináciu oboch autorizovaných podôb, ktorá vyhovovala aj predstavám bystrických tvorcov, dirigentovi Mariánovi Vachovi a režisérovi Petrovi Gáborovi. V poslednom dejstve, v scéne umierania, sa teda otvára širší priestor na priznanie Macbethovej viny a vykreslenie jeho charakteru ako obete manželkinej manipulácie. Hymnické finále parížskej alternatívy teda táto inscenácia neprináša. Je to voľba plne odôvodnená a do predloženej koncepcie racionálne začlenená.
V Ostrave etablovaný slovenský režisér Peter Gábor, ktorý sa na materskej scéne čiastočne zbratal aj s operným žánrom (Giordanova Fedora a Gounodov Romeo a Júlia), sa na Slovensko vrátil hneď dvakrát po sebe. Po košickom Rigolettovi bezprostredne nasledoval Macbeth, ktorého poňal tak, že nepobúril ani moderne, ani konzervatívne zamerané publikum. Nešlo pritom vôbec o vypočítaný alibizmus, jednoducho Gáborov kľúč k rozohratiu príbehu prehovoril aj bez posúvania deja a menenia charakterov postáv originálne a nápadito. So scénografom Jaroslavom Valekom a kostýmovou výtvarníčkou Katarínou Holkovou si za pilierový prostriedok vybrali réžiu farebno-svetelnú a tento optický „makroefekt“ znásobili presným profilovaním hrdinov. Ako symbol krvi, ktorá sa v rôznych variáciách vinie touto operou, dominuje červená farba. Do nej je zahalené celé javisko. Mimoriadne pôsobivým svietením reaguje na textové i hudobné situácie a účinne variuje ich atmosféru. Tvorcovia nepotrebovali priveľa rekvizít (napokon, na komornom pódiu by skôr prekážali), vystačili si s viacvýznamovými zrkadlovými alebo presklenými panelmi, arénovým horizontom a ostatné – popri svetle – už bolo v rukách hrajúcich spevákov a zboristov.
Zrkadlá znamenali nielen efektný prvok scénickej výbavy, ale vnášali do výkladu aj psychologický rozmer. Nastavovali tváre, v nich hľadal Macbeth pravdivosť veštieb, ich úlomky boli významnou rekvizitou v nápaditej a dynamickej Moravčíkovej choreografii bosoriek. Tie sú v bystrickom Macbethovi oprávnene „treťou hlavnou postavou“ opery. Kolorit škótskeho prostredia podčiarkujú kostýmy Kataríny Holkovej, hlavne kilt (tradičná skladaná károvaná sukňa po kolená pre mužov), ktoré so štylizovanými doplnkami a výrazným líčením (biele tváre s ostrými čiernymi kontúrami pre postavy okrem Macbethovcov) dávajú inscenácii punc nekonvenčnosti. Zaujímavo sa podarilo režisérovi vykresliť aj scénu mužského zboru vrahov, kde z čierneho pozadia sa vynímajú bodové osvetlenia tvárí. Zbor Patria oppressa v 4. dejstve zasa ozvláštnila prítomnosť prítulného opusteného dieťaťa. Naliehavosť a hĺbavosť Gáborovej výpovede, podložená nesporne režisérovým činoherným „backgroundom“, nestráca silu ani v scénach s prímesou opisnosti (zjavenie mŕtveho Banca, prechádzajúceho javiskom či nástup ôsmich kráľov počas kráľovho blúznenia), keďže každý výstup má svoje logické miesto v dramaturgii inscenácie. K jej výhram patrí tiež herecké nasadenie nielen protagonistov, ale celého zborového a tanečného aparátu.
Ďalšou prednosťou nového banskobystrického Macbetha je jeho hudobné naštudovanie. U šéfdirigenta MV sme zvyknutí na dôkladnú znalosť verdiovského terénu (práve pod jeho taktovkou sa uskutočňujú koncertné uvedenia skladateľových raných diel v rámci ZHZ), ktorej opäť neostal nič dlžný. V jeho poňatí je zdôvodnené každé tempo, každá amplitúda v ňom či v dynamike je podložená hudobnou a textovou situáciou. Vachovo gesto je mimoriadne plastické, čitateľné a jednoznačné, preto pod jeho taktovkou cíti celý ansámbel oporu a má priestor k muzicírovaniu. Kolektívne telesá banskobystrickej opery (orchester a zbor, pripravený Ivetou Popovičovou), hoci kvantitatívne poddimenzované (žiaľ, vnímame to ako prirodzenú daň menších operných domov), podávajú prepracovaný a atmosféru kresliaci výkon.
Premiérové obsadenie bolo sčasti festivalové, takže v tejto zostave sa už protagonisti na reprízach pravdepodobne nezídu. Dvoch ústredných postáv manželov Macbethovcov sa to však netýka, Louise Hudson, ako aj Evez Abdulla ako hostia figurujú v bulletine ako jedna z alternácií. S postavou Lady má z Austrálie pochádzajúca sopranistka Louise Hudson bohaté skúsenosti z bratislavskej inscenácie (z ktorej však v novej sezóne nepochopiteľne vypadla) i zo zahraničia. Disponuje pre ňu potrebným dramatickým nábojom v hlase, nevyhnutným rozsahom s pevnými výškami, sýtym stredom a rezonančnými hĺbkami, ale aj pružnosťou tónu v koloratúrnom „Brindisi“. Po výrazovej stránke má rolu vypracovanú do detailov a v tejto réžii väčšmi než v Bratislave presvedčila aj zanieteným herectvom. V záverečnej árii Una macchia upútala pôsobivým mezza voce. Azerbajdžanský barytonista Evez Abdulla má s rolou Macbetha tiež medzinárodné skúsenosti. Jeho objemný a farebne bohatý fond by mohol ideálne napĺňať dramatický charakter titulného hrdinu, keby sólista spieval disciplinovanejšie. Napriek tomu, že s rozsahom partu nemá žiadne problémy, objemom a timbrom hlasu mu tiež zodpovedá, mankom jeho prejavu je pomerne svojvoľné frázovanie a občas aj intonačná približnosť. Ako daň spontánnosti výrazu by to bolo za istých okolností akceptovateľné, nie však vo Verdim.
Naopak, dvaja festivaloví hostia, Štefan Kocán (Banco) a Miroslav Dvorský (Macduff) ctia zákonitosti verdiovského štýlu bezo zvyšku. Rola Banca má ťažisko v árii z 2. dejstva Come dal ciel precipita, do ktorej vložil Štefan Kocán nielen veľkosť a ušľachtilosť basového materiálu, ale aj emocionálny náboj. Postretnúť sólistu newyorskej Metropolitan Opery a milánskej La Scaly na bystrickom javisku bol skutočný sviatok. Vo výbornej forme, vrúcnym a stále jasným tenorom predniesol part Macduffa Miroslav Dvorský. Jeho ária Ah, la paterna mano sa vynímala elegantným legatom i dramatickým akcentom. V menšej postave Malcolma sa predstavil sviežo znejúci tenor Roberta Smiščíka.
Po festivalovej premiére v gala obsadení nič nebráni banskobystrickému Macbethovi, aby sa stal príťažlivou súčasťou bežného repertoáru. Dokonca, v rámci celoslovenskej verdiovskej ponuky, mu patrí prominentné miesto.
Pavel Unger
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.