Námesačná bez nápadov a bez tenora Košičanom zavarila

Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Réžia: Václav Málek
Scéna: Jaroslav Záděra
Kostýmy: Soňa Valentová
Dirigenti: Marek Prášil, Peter Valentovič
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturg: Linda Keprtová
Účinkujú:
Rodolfo: Marek Gurbaľ (alt. Michal Onufer)
Teresa: Andrea Nemcová (alt. Lenka Čermáková)
Amina: Michaela Várady (alt. Nicola Proksch)
Elvino: Ondrej Šaling
Lisa: Tatiana Paľovčíková – Paládiová (alt. Janette Zsigová)
Alessio: Marián Lukáč (alt. Aleš Janiga)
Notár: Anton Baculík (alt. Pavol Cebák)
Orchester a zbor Štátneho divadla Košice
Premiéra 18. 10. 2013 v Štátnom divadle Košice
Dielo Giuseppeho Verdiho je na slovenských operných javiskách nepochybne populárne a návštevnícky zaistené, no s hudobno-divadelným odkazom skladateľových najvýznamnejších predchodcov narábajú dramaturgovia veľmi opatrne. Dôvody sú sčasti objektívne, no v nemalej miere sa odvíjajú aj od neznalosti. Uvažovať nad výberom predverdiovského titulu znamená mať na zreteli približne stodvadsať opier z pera Gioachina Rossiniho, Vincenza Belliniho a Gaetana Donizettiho. Z tejto množiny sa približne štvrtina objavuje v divadelných repertoároch viac či menej pravidelne. Po najrozsiahlejšej časti ich javiskového dedičstva však siahajú len špecializované festivaly (Rossiniho Pesaro a Donizettiho Bergamo), prípadne sú ešte len v „poradovníku“ na ich vedecké reedície.
Najnižší počet divadelných partitúr zanechal Sicílčan a odchovanec slávnej neapolskej školy Vincenzo Bellini, ktorého život pretrhla choroba ešte pred 34. narodeninami. Jeho tvorivá etapa trvala len jedno desaťročie, napriek tomu z desiatky hudobno-divadelných prác (prvé dva tituly majú aj revidované verzie), medzi ktorými nebol zastúpený komický žáner, sa približne polovica bežne uvádza. Námesačná (La sonnambula) je siedmou Belliniho operou a žánrom „semiserie“ naviguje základnú dejovú líniu k šťastnému rozuzleniu. Príbeh, ktorý má svoj pôvod v Scribovej hre Námesačná alebo Príchod nového pána, ponechal libretista Felice Romani v prostredí švajčiarskej dedinky. Tajomné, spočiatku nevysvetliteľné správanie hlavnej hrdinky a jej prekvapivé nočné odhalenie v grófovej spálni vysvetlí Aminina námesačnosť. V tejto partitúre skladateľ rozvíja naplno schopnosť komponovať romanticky zádumčivé, sladkobôľne melódie, zdobiť vokálny výraz koloratúrami, ale tiež kresliť prírodný kolorit. Námesačná prezentuje nielen zrelý, ale najmä nezameniteľný belliniovský štýl, svojou lyricky melancholickou poetikou predsa len odlišný od Rossiniho a Donizettiho. Jeho originálnosť a spätosť slova s hudbou vysoko ocenil aj Richard Wagner.
Na slovenských javiskách sa dosiaľ inscenovali štyri opery Vincenza Belliniho. I Capuleti e i Montecchi v banskobystrickej Štátnej opere, Námesačná a Norma v Opere SND a Puritáni v Banskej Bystrici a Bratislave. V koncertnej podobe, okrem Normy, v slovenskej premiére zaznela aj Beatrice di Tenda na festivale Zámocké hry zvolenské. Opera Štátneho divadla v Košiciach sa teda k divadelnému odkazu Belliniho odhodlala po prvýkrát až teraz. Každý zodpovedný dramaturg, siahajúci po akomkoľvek belcantovom titule, musí zvážiť, či má k dispozícii adekvátne obsadenie. V tomto prípade koloratúrnu sopranistku a výškami disponujúceho tenoristu. Bez ich prítomnosti púšťať sa do Námesačnej znamená pre ňu medvediu službu. Dramaturgickú „čiarku“ môže zahubiť výsledok, skresľujúci podstatu samotného diela.
Mladá dramaturgička (a začínajúca úspešná režisérka) košickej opery Linda Keprtová so šéfom operného súboru dirigentom Karolom Kevickým mali zrejme predovšetkým ambície vyplniť jedno z bielych miest na repertoárovej mape divadla. Siahli teda po titule vo svete pomerne frekventovanom. Či svoj projekt domysleli aj z hľadiska voľby realizačného tímu a obsadenia, je už iná otázka. Akosi automaticky oslovili inscenátorov z Čiech, resp. Moravy (Kevický bol v Ostrave šéfom operetného súboru a dodnes tam diriguje), ktorých výpomoc sa košickej opere v nedávnej minulosti rentovala. Samospasiteľným však toto riešenie nemusí byť. Miestny debut režiséra Václava Málka nepriniesol očakávaný prínos. Chýbalo mu totiž to podstatné: nápad. Hlavná línia príbehu je síce vo svojej podstate naivná, no štyri hlavné postavy majú plastický charakter (krotká, oddane milujúca Amina, náruživá Lisa, impulzívny Elvino, ľahkomyseľný, ale šľachetný Rodolfo) a situácie, do ktorých ich dej zanesie, možno vnímať prvoplánovo aj nadčasovo. Napríklad Marco Arturo Marelli vo Viedenskej štátnej opere sa ponad sentimentálnosť švajčiarskej „pastorely“ s happy endom vybral hľadať aj motívy konania postáv a začrel do sfér psychoanalýzy.
Ambície Václava Málka, scénografa Jaroslava Záděru a kostýmovej výtvarníčky Sone Valentovej nesiahali vyššie, ako rozpovedať príbeh nekomplikovane a zrozumiteľne. Ostali teda na bližšie nekonkretizovanej dedinke, chystajúcej zrejme v duchu miestnych folklórnych tradícií (krojovaní obyvatelia, hra s veľkými bábkami) svadobné veselie. Na pódiu, vyvýšenom schodíkmi z materiálu imitujúceho kameň, vyvolávajú neustály pohyb najmä využívaním dvojice protichodných toční. Tie však fungujú väčšmi ako zásterka než prostriedok k otváraniu nových hracích polí. Drevené (či skôr laminátové) lamely tvoria zdanie kulís, no napríklad ich skríženie v 2. dejstve, či visiace povrazy, nabádajú k pátraniu po akejsi symbolike. Tá však s celkovým výkladom deja príliš nesúvisí. Oboma dejstvami sa vinie hra s nadrozmernými bábkami, je to však skôr ilustračná pomôcka než charakterotvorný prvok. Polohu mysterióznosti, sprevádzajúcu výstupy námesačnej Aminy, chceli inscenátori akcentovať svetelnou réžiou. Ostalo napokon len pri konvenčných zmenách farieb, reflektoroch nastavených do hľadiska, s troškou neodmysliteľnej javiskovej hmly. Dosť málo pre originálnejšie a nápaditejšie pretlmočenie látky. Folklórom inšpirované kostýmy Sone Valentovej boli až priveľmi pestré a nie celkom korešpondujúce s pastelovým farebným spektrom partitúry.
Po inscenácii Rigoletta v uplynulej sezóne pozvali hudobne naštudovať Námesačnú mladého slovenského dirigenta Petra Valentoviča. Napriek tomu, že svedomitá príprava orchestra priniesla plody v kultivovanom zvuku (partitúra je z tohto hľadiska veľmi transparentná), v schopnosti nájsť pre elegickú náladu vhodné farby, ako celok dirigentovej koncepcii chýbal punc štýlovej autentickosti. Bolo cítiť, že dielo poňal bez väčšieho nadhľadu, bez zhodnotenia jeho interpretačnej tradície, či stotožnenia sa s belcantovou poetikou ako celkom. Pokiaľ by súvislosti vnímal komplexnejšie, musel by dôraznejšie vypointovať aj v zdanlivo lyrickom prúde skryté dramatické napätie, vystavať účinnejší gradačný oblúk a najmä viesť protagonistov k dôslednému výrazovému modelovaniu recitatívov. Tie bývajú v belcantovom teréne akýmsi barometrom štýlovosti. Nezanedbateľným mankom Valentovičovho angažmánu v tejto inscenácii a profesionality v širšom slova zmysle je však fakt, že bol ochotný podpísať sa pod jediné a nanajvýš nevhodné obsadenie tenorovej postavy.
Azda jediným argumentom, prečo má v súčasnom stave košická Námesačná aký-taký zmysel, je obsadenie titulnej sopránovej postavy. Michaela Várady vytvára Aminu v súlade s princípmi predverdiovského slohu, jej frázovanie je prí
kladné, timbre svojou tmavšou strednou a nízkou polohou dodáva charakteru postavy potrebný rozmer melanchólie. K dokonalosti jej chýbajú len okrúhlejšie a priebojnejšie výšky (po rozpačitejšom začiatku aj v tejto polohe nadobúdala istotu) a azda aj trocha viac koloratúrnej ekvilibristiky. Z trojice hlavných postáv to bol jediný štýlový výkon premiéry.
Ondrej Šaling si síce počas éry Petra Dvorského v Opere SND vyskúšal aj niektoré postavy talianskej romantickej opery (Nápoj lásky, Dcéra pluku, Puritáni), no doménou jeho repertoáru je opera 20. storočia a charakterové roly. Túto výsadu zúročil najmä na hosťovaniach v Brne. Elvino z Námesačnej bol zjavne nad jeho sily a najmä technické možnosti. Chýbali mu podstatné znaky belcantovej interpretácie, akými sú pokojná kantiléna, plynulé legato a zdolávanie mnohých extrémnych výšok. Šaling opakovane drobil frázu svojvoľným dýchaním, do exponovaného registra išiel tlakom a neprípustným glissandom a občas si vypomáhal nazálnou barličkou. Jeho interpretácii chýbala nevyhnutná elegancia, čo sa premietlo aj do herectva. Je nepochopiteľné, ako mohlo vedenie divadla nechať túto dominantnú postavu bez alternácie.
Marek Gurbaľ sa musel vyrovnať s basovým partom Rodolfa, ktorý však má svoj fókus skôr v basbarytónovej polohe. S rozsahom smerom do hĺbky teda problémy nemal a bez badateľných problémov zdolal aj vyššie tóny. Zreteľný pokrok spravil aj v kultivovaní hlasu a úsilí o štýlové frázovanie. Aj napriek tomu nevyznela postava celkom vierohodne, pretože jej chýbalo detailnejšie výrazové vypracovanie. K nemu popri áriách patria aj recitatívy, ktoré v Gurbaľovom podaní nemali potrebné pointy. S úlohou Lisy sa musela vyrovnať Tatiana Paľovčíková – Paládiová, sopranistka obsadzovaná až pričasto do dramatických rolí. Zachovala si však pohyblivosť hlasu a hoci nie každý tón vykázal rovnocennú kvalitu, jej temperamentný prejav prispel k vierohodnému vyzneniu postavy. Mladá mezzosopranistka Andrea Nemcová bez pomoci režiséra len ťažko vytvárala charakter Lisinej chovanice, s jej hlasovým materiálom však zrejme možno do budúcnosti počítať. Skúsenému Mariánovi Lukáčovi sa ušla menšia rola Alessia, ktorej neostal nič dlžný.
Do komplexnej výbavy divadelného predstavenia patrí aj bulletin. Košická opera by si mala vstúpiť do svedomia, lebo plátok, ktorý ponúkla, ostáva dlžný nielen podstatné informácie o skladateľovi či o prvýkrát uvedenom diele, ale obsahuje aj vecné a gramatické chyby. Vstup do belliniovského terénu sa teda Košičanom nevydaril. Ostáva otázne, či inscenácia bez režijného názoru a najmä bez adekvátneho tenorového obsadenia diváka skôr neodpudí. A to by už bol vyslovený hazard.
Pavel Unger
publikované online 25. 11. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.