Ružové nočné mory

Dramaturgia: Martin Kubran, Zuzana Šajgalíková
Scéna a kostýmy: Katarína Holková
Svetelný dizajn: Robert Polák
Hudobná spolupráca: Juraj Bielik, Adrian Rajter
Réžia: Rastislav Ballek
Osoby a obsadenie:
Ester Rozenfeldová, študentka (17): Zuzana Porubjaková
Róza Rozenfeldová, Esterina mama, vdova, majiteľka kaviarne Ruža: Dana Košická
Lili Weissová, Esterina kamarátka, dcéra majiteľa biografu
Urania (19): Rebeka Poláková
Jakob Weiss, Lilin brat, advokát, neskôr navigátor Royal Air Force (33): Braňo Deák
Ambróz Králik, básnik, arizátor, ministerský radca (40): Milan Ondrík
Anna Králiková, jeho dcéra z Argentíny (45): Kristína Greppelová
Kristína Majerová, majiteľka dielne na ručné práce, slobodná (40): Zuzana Kanócz
Hana Kostolníková, dedinská sirota, slúžka v kaviarni Ruža, neskôr Králikova manželka (24): Petra Vajdová
Jano Pujdes, premietač v biografe, arizátor a gardista (45): Gregor Hološka
Rádio: Martin Hronský
Premiéra: 12. 12. 2012
Hra Holokaust zapadá do dlhodobej koncepcie divadla Aréna, ktoré sa usiluje o systematické mapovanie základných medzníkov našich dejín. Neformálne nadväzuje aj na predchádzajúcu „veľkú“ hru dramatika Viliama Klimáčka nazvanú podobne všeobecne – Komunizmus. Na medializácii objednávky pre autora si dalo divadlo veľmi záležať. Nakoľko ide o pomerne zriedkavý úkaz na slovenskom divadelnom poli, Aréna si zaň skutočne zaslúži dobrý bod, hoci sa do dobrých zámerov zmapovať tragický príbeh slovenských dejín určite primiešavajú aj iné, viac marketingové dôvody.
V prípade hry Holokaust sa nedá konštatovať to isté, čo pred rokmi pri dokumentárnej dráme Tiso uvádzanej na tej istej scéne. Tvorcovia tentoraz nestúpajú na úplne panenské pole. Hra sa dnes už dostáva do konkurencie s inými dielami o holokauste, ktoré mali či budú mať premiéru v krátkom časovom odstupe v našich divadlách, či už ide o filmový dokument a hru Anny Gruskovej Rabínka o aktivistke Gisi Fleischmannovej alebo hru Georga Taboriho Matkina guráž uvádzanú v Štúdiu SND v réžii Martina Čičváka alebo o plánované uvedenie hry Elfriede Jelinek Rechnitz – Anjel skazy s podobnou tematikou v tom istom divadle.
Hoci sa z materiálov dozvedáme, že hra bola vyvolaná „spomienkami Hildy Hraboveckej a ďalších, ktorí sa vrátili z pekla“, nejde o dokumentárne divadlo. Autor zdôrazňoval v médiách, že zo samotného príbehu účastníčky prvého dievčenského transportu nepoužil veľa, cítime ju len za postavou 17-ročnej Ester, dcéry pôvodnej majiteľky kaviarne Ruža. V hre sú použité autentické piesne, citáty z dobovej tlače či reálne žiadosti o arizáciu získané z Dokumentačného strediska holokaustu v Bratislave, pohybujeme sa však predovšetkým v rámci Klimáčkovej autorskej licencie. Cítime to nielen z vydarených ponášok na dobové nadrealistické i propagandistické básne, ale hlavne z filmu o Svätoplukovi, kráľovi starých Slovákov, do ktorého prípravy sa najvýraznejšia postava hry – básnik Ambróz Králik – s nadšením púšťa.
Práve tento motív hry je však trochu rozporuplný. Nie je totiž ani celkom neuveriteľný, tzv. Slovenský štát skutočne dával prostriedky na rozvoj kín i kinematografie, ale ani historicky verný (plánovaný prvý celovečerný film na úplne inú tému sa nezrealizoval), takže nepozorného či menej zorientovaného diváka môže tento moment aj zmiasť. Predovšetkým sa mi však zdá, že podpora veľkofilmu s historickou slovanskou témou by nebola zo strany nacistických autorít v tom čase vôbec predstaviteľná, aj keby malo Slovensko v tom čase už ekonomické či technické podmienky na vytvorenie vlastného hraného filmu. Navyše táto téma akoby viac reflektovala súčasné spory o sochu Svätopluka a titul tohto panovníka, ako historickú realitu. Nerozumiem ani narážke na farebný film, keďže sa táto technológia rozvinula až o desaťročia neskôr. Nemyslím si, že bolo potrebné takýmto spôsobom prifarbovať dobovú realitu, ktorá bola sama o sebe dostatočne dramatická. Ďalším aspektom úvah nad autorovým využitím tohto zjavne propagandistického diela je to, že situácia bola často umelecky i morálne oveľa komplikovanejšia. Viacerí politicky zdiskreditovaní umelci zanechali po sebe nielen „agitky“, ale aj umelecky významné diela. Podobne sa aj počas vojny napríklad v Slovenskom národnom divadle robili nielen propagandistické, ale aj experimentálne diela. Automaticky sa nedá politicky angažovaným umelcom či nedemokratickej dobe priradiť priemerná až podpriemerná tvorba.
Dej hry sa odohráva v rokoch 1929 – 1949, jedna z postáv však žije v dnešku. Prítomnosť sa mieša s minulosťou ako kvapka tušu v pohári vody, čo sa ľahšie napíše do autorských poznámok k textu, ako zrealizuje na javisku. Mali by sme sa nachádzať v kúpeľňovom štúdiu, ktoré je zriadené na mieste bývalej kaviarne Ruža v ktoromsi slovenskom meste. Takéto spojenie prirodzene evokuje plynové komory koncentračných táborov, výprava Kataríny Holkovej sa však namiesto toho pohrala hlavne s nahými figurínami akoby nedokončeného výkladu obchodu, ktoré zas môžu pripomínať krehké zmučené telá, aké poznáme z dobových fotografií, prípadne všeobecne symbolizovať zmanipulovaných ľudí. Javiskový obraz je výsledkom trochu chaotickej dvojitej expozície, do súčasného neporiadku sa prelína atmosféra dávnej kaviarne.
Prvý výstup patrí Anne Králikovej (Kristína Greppelová), ktorá prichádza po Nežnej revolúcii na Slovensko, aby si v reštitučnom konaní nárokovala kaviareň Ruža, ktorú kedysi jej rodičia vlastnili, presnejšie povedané arizovali. Táto postava má nevýhodu, že sa ako jediná nachádza v našom súčasnom časovom pásme. Musí sa teda zhovárať len s obecenstvom, čo nedáva veľkú šancu na autentickú hereckú akciu. V úvodnom monológu musí navyše „odtancovať“ priveľa povinných prvkov – z jej úst sa dozvedáme, že sme v roku 1991, že prišla z Argentíny, že nič v Československu nefunguje, ba ešte nám aj musí vysvetliť zákon, podľa ktorého si chce majetok nárokovať. V závere sa však táto postava stáva dramatickejšou, keď prichádza s provokatívnou výzvou na zabudnutie, urobenie radikálnej čiary za minulosťou. „Kto dnes rieši nejaké morálne dilemy, keď má sám toľko problémov?“ – zaznie z jej úst.
Ďalšia scéna, odohrávajúca sa v roku 1929, je už divadelne živšia, jej cieľom je ukázať medzivojnovú idylu, keď ešte Slováci vyhľadávali služby šikovných židovských právnikov a keď príslušníci všetkých konfesií spoločne žartovali pri dobrej káve. Klimáček si dal záležať na dobovom jazyku, v dialógoch sa objavujú aj archaizmy. Chlapov spájajú technické vynálezy ako rádio a futbal. Nasledujúci výstup skočí o desať rokov ďalej, autor si jeho „vročenie“ poisťuje priveľmi strojeným dialógom medzi majiteľkou kaviarne a jej dcérou: „Mami, už nemáme feudalizmus. Píše sa rok 1939, ak si si nevšimla!“ „A ty si si nevšimla, že máme hostí?“ – odpovedá matka. Nenápadne sa dozvedáme aj to, že treba obslúžiť aj Čecha prichádzajúceho z protektorátu či fakt, že petržalský štadión prepadol po zabratí tohto územia v prospech Nemecka, ale stavia sa nový. Pracovník kina Uránia Jano Pujdes (presvedčivý Gregor Hološka) už číta Gardistu a Slováka.
V centre príbehu stojí postava básnika Králika, ktorý je nositeľom ambícií aj viny slovenských intelektuálov. „Ja som inteligent. Len preto som to zobral, že sem rád chodím. Aby to iní nespľundrovali. Neublížim vám. Môžete tu s dcérou ostať, Rozenfeldová. Ako hospodársky dôležití Židia. Povolili mi to na úrade,“ hovorí Róze Rozenfeldovej na ospravedlnenie arizácie jej kaviarne. Králik je ako ministerský radca blízko pri moci, málo uveriteľne je však vybudovaná scéna, v ktorej číta Pujdesovi z rôznych arizačných žiadostí. Tie sú síce samé o sebe nesporne hodné pozornosti dramatika, ale nakoľko Králik nebol zodpovedný za arizácie, je málo pravdepodobné, žeby mal k týmto žiadostiam prístup, nehovoriac už o tom, či by ich nosil v aktovke. Otázniky si možno klásť aj pri povojnových osudoch Králika, nevedno totiž, či človek, ktorý sa natoľko angažoval pre režim a zjavne sa neočistil ani formálnou účasťou v Povstaní, mohol bez väčšej ujmy na Slovensku pôsobiť, prinajmenšom vlastniť arizovanú kaviareň až do roku 1948. Väčšina prominentov prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) alebo emigrovala už po roku 1945, alebo bola za svoju činnosť súdená. Inak je ale postava tohto básnika, ktorý má pocit, že vstupom do politiky sa obetoval národnej veci, najväčším prínosom Klimáčkovej hry. Zdravo poburujúce sú aj jeho úvahy o dedičstve prvej Slovenskej republiky, z ktorého istým spôsobom ťažia aj tí, čo toto obdobie odsudzujú. Milan Ondrík stvárnil túto nejednoznačnú postavu na dobrej úrovni.
Keďže sa Klimáček chcel na holokaust pozrieť predovšetkým z pohľadu Slovákov, židovská majiteľka Rozenfeldová nemá v hre veľký priestor, na scéne ju poväčšine vidíme len opretú o pult a čakajúcu na zákazníkov. Dana Košická nedostala v tejto postave veľa možností na preukázanie svojich hereckých kvalít.
Príbeh chudobnej siroty Hanky, ku ktorej sa židovská rodina Rozenfeldovcov správa vľúdne, sa rozvíja trochu ako z telenovely. Hana sa totiž skutočne správa ako „teliatko“, ako jej to v jednej scéne vyčíta Ester. V hre má táto postava za úlohu reprezentovať všetky dobové predsudky voči Židom, tým sa však stáva priveľmi schematickou, takže ani skúsená Petra Vajdová si s ňou neporadila. Keď už Židia zo zákona nemôžu vlastniť majetky, stáva sa Hana nastrčenou správkyňou majetku. Najmenej uveriteľný je však jej prerod na akúsi mondénnu femme fatale, do ktorej sa zaľúbi básnik Králik. Vierohodnosti tejto postavy neveľmi pomohli dlhé červené šaty a čelenka, ktoré si mala zobrať na premiéru nového slovenského filmu, hoci to text vysvetľuje napodobovaním historických postáv z filmu.
Autenticky pôsobí postava Jakoba Weissa, syna majiteľa miestneho biografu, ktorý sa stal letcom bojujúcim na spojeneckej strane, hoci jeho láska k starým mapám pôsobí ako priveľmi „rozprávkový“ motív. Braňo Deák však dokázal v záverečnom monológu diváka zaujať, ba aj dojať. Jeho sestru Lili hrala Rebeka Poláková s rovnakým nádychom insitnosti, do akého bola štylizovaná aj jej priateľka Ester v podaní Zuzany Porubjakovej. Nie veľmi prirodzene pôsobili ukážky z hry Golem Voskovca a Wericha, ktoré si mali dievčatá predohrávať.
Kristínu Majerovú, ktorá Židom pomáhala, podala Zuzana Kanócz so sústredenosťou a bez zbytočného afektu. Škoda len, že sa táto postava dostala výraznejšie k slovu až v druhej časti inscenácie, čím si k nej nevytvárame dostatočný vzťah.
Rádio (naživo prezentované priznaným hlásateľom Martinom Hronským) bolo vhodne zvoleným prvkom celej hry, ktorý účinne pomáhal charakterizovať dobu.
Rastislav Ballek sa viac venoval koncepcii hry, pri hereckých výkonoch mohla réžia ustrážiť aj jemnejšiu drobnokresbu, celá produkcia sa tak mohla stať emočne účinnejšou. Režisér urobil v druhej časti radikálne gesto, ktorým symbolicky zmenil celú perspektívu pohľadu. Presunul hercov do hľadiska, kým divákov nechal sedieť na stoličkách na javisku. Toto rozhodnutie má odôvodnenie vo výraznej zmene štýlu hry, ktorá sa po pauze zmení na sériu monológov vysvetľujúcich životné osudy postáv. Táto časť sa mala podľa autora akoby konať na cintoríne, na ktorom si každá postava vlastne píše epitaf na svoj náhrobný kameň. Herci hrajú v uličkách pomedzi sedadlami, ktoré môžu pomníky pripomínať, čo je decentným, negýčovým a pritom efektným riešením.
Pôsobivé bolo aj využitie nahrávky rozprávania Hildy Hraboveckej, ktoré zaznelo na záver. Hlas tejto živej svedkyne mohol do produkcie zasiahnuť aj výraznejšie.
Na rozdiel od fenomenálneho Obchodu na korze sa Holokaust vracia k arizáciám s odstupom viac ako siedmich desaťročí. My, súčasníci, si stále ťažšie vieme vybaviť atmosféru tej doby, preto je hra, ktorá sa ju pokúša sprítomniť, taká potrebná, ale aj náročná. Tvorcovia priniesli zaujímavý pohľad na kruté obdobie našich dejín, neviem sa však zbaviť pocitu, že keby viac dôverovali dobovej realite, mohol byť výsledok ešte pôsobivejší.
Zuzana Uličianska
publikované 31. 12. 2012

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.