Keď chce byť inscenácia zlou, a ani to sa nepodarí

Réžia: Lukáš Sigmund, Andrej Kolenčík
Scenár: Lukáš Sigmund
Produkcia: Pacientárium, Štúdio 12
Kostýmy: Milota Krajinčáková
Hrajú: Ján Slovák, Emil Lehota, Romana Maliti/Liana Meszárosová, Jakub Sigmund, Viktor Sedlár, Koloman Kertész Bagala, Zuzana Kulichová, Ibrahim Maiga
Premiéra: 14. decembra, 2011, Štúdio 12
Určite ste už zažili ten pocit, keď vám necelých šesťdesiat minút pripomína večnosť. Predovšetkým v divadelnom priestore. A vy začnete radšej hodnotiť ponúknutý komfort hľadiska ako predstavenie. V prípade inscenácie Lovec ŠTBákov je hodnotenie všetkých zložiek o niečo náročnejšie. Každá má svoje pre, aj proti.
Po inscenácii Plán B z vesmíru vytvorila skupina hercov pod dramaturgicko-režijným vedením Lukáša Sigmunda a Andreja Kolenčíka v projekte Mliečne zuby opätovne inscenáciu, ktorej zámerom je byť zlou. Respektíve: určite neulahodiť divadelným, po umení chtivým dušiam.
Sigmund napísal relatívne vtipný dramatický text, ktorý je paródiou na bondovky, podobne ako film True Lies, v ktorom hral hlavnú postavu Schwarzenegger. Existujú v ňom súvislosti aj so slovenskými reáliami (ovládnu ŠTBáci krajinu, svet?). Vtipne načrtáva témy, s ktorými sme neustále v konfrontácii. Eštebáci sú predsa len priam nesmrteľnými, vždy sa kdesi vynoria. S filmovými hrdinami, ktorí vďaka zázračnému laku na vlasy zachránia celý svet, sa taktiež stretávame pravidelne. Nájde sa dnes ešte človek, ktorý nehral golf? Je to predsa len šport, ktorý je ideálnym vyplnením času dôchodcov. Jestvuje človek, ktorý by sa v dnešnom „emancipovanom“ svete nepousmial nad ženou oblečenou celou v ružovej farbe a nad zhodnotením, že je iba do postele a do kuchyne? Súčasne sme v rôznorodých kontaktoch aj s hamburgermi a akousi fiktívnou (?), pravidelne omieľanou, americko-európskou pomocou tretiemu svetu. Prečo by toto všetko nemohol zniesť aj svet divadelný?
Lovec ŠTBákov v réžii Andreja Kolenčíka intenzívne dokazuje, že javisko, aj keď je omnoho citlivejšie ako plátno, toho predsa len znesie veľa. Čo iné však možno očakávať od tvorcov, fungujúcich pod názvom Pacientárium, ktoré samo seba definovalo ako „stratovú dezorganizáciu, ktorá vznikla na Filmovej fakulte VŠMU ako protestný štáb“…
Protestne sa tvorcovia inscenácie postavili snáď ku všetkým zložkám divadla. Rozhodli sa vytvoriť akýsi divadelný brak na základe známej filmovej zápletky, boja nesmrteľného hrdinu proti zlu. Svoje filmové znalosti a zručnosti využili aj v projekcii, ktorá sprevádza celú inscenáciu a je výsostne gýčová. Premietané pasáže tvoria buď statické fotografie, ktoré fungujú namiesto scénografie a dostávame sa vďaka nim na golfové ihrisko, do kostola či na Sibír, alebo jednoduché, prvoplánové animácie kombinované s hercami a prehovormi Ibrahima Maigu ako prezidenta z Bieleho domu. Projekcia je súčasťou inscenácie v takom rozmere, že dokonca prevyšuje dramatické, divadelné situácie. Respektíve, iba málokedy vstupuje s nimi do interakcie a ostáva tak skutočne iba filmovým, mediálnym vstupom. Reálny význam má iba v momentoch, keď napríklad telefonuje Ibrahim Maiga ako prezident Jánovi Slovákovi, ktorý predstavuje divadelného hrdinu na dôchodku, Arnolda, alebo v poslednom výstupe. V ňom hrdina, Slovák, prenasleduje eštebáka v podaní Emila Lehotu v počítačovej hre, ktorá sa ako motív opakuje v inscenácii viackrát. Najskôr ako mediálna vsuvka, prekonávanie nástrah v ceste za cieľom, v kockovej grafike, typickej pre známu hru SuperMario. Vygradovaná je do strategickej, akčnej hry, pripomínajúcej napríklad GTA. Bojujúci panáčikovia zosobňujú Slováka a Lehotu. Škoda, že až posledná projekcia naznačila aj možnosť divadelnej akcie. Počas nej na javisku dostal Slovák svoju stoličku, joystick a hrá sa, že bojuje a zvíťazí.
Statickú projekciu, fotografie, využili tvorcovia na dokumentárne zobrazenie miesta deja. Výtvarnú zložku je tak možné nájsť iba v kostýmoch Miloty Krajinčákovej. Ich funkciou je výrazné identifikovanie charakterov postáv. Celkom vtipne sa však vydaril jeden z príbehových kľúčov, zajatie a prevtelenie eštebáka, do postavy Arnoldovej informátorky (v podaní Romany Maliti v alternácii s Lianou Meszárosovou). Divákom je prevtelenie znázornené vypointovaním v priebehu deja pomocou parochne. Významotvorne kostýmy fungovali už iba jednoducho, bez hlbšej myšlienky. Napríklad mladá, hlúpučká manželka hrdinu na dôchodku v podaní Zuzany Kulichovej, ktorá je, typicky, celá v ružovom: jej herectvo je parodovaným napodobňovaním žien bez rozumu, ktoré iba cupitajú za svojím pánom-manželom.
Napokon, v prípade inscenácie Lovec ŠTBákov nemožno ani hovoriť o herectve. Napriek tomu, že protagonisti sú amatérmi, ich označením za ochotníckych hercov by som iba ponížila ľudí, ktorí v ochotníckom divadle skutočne často precízne zosobňujú javiskové postavy. V Lovcovi ŠTBákov každý protagonista, rad radom, iba zveličuje vlastnosti jednotlivých charakterov a a priori sa snaží byť komickým. Nie však pomocou textu alebo postupným odhaľovaním vlastností, ale prvoplánovo.
Zo všetkých postáv dostal najviac hereckého priestoru záchranca Arnold v podaní Jána Slováka. Napriek tomu, že je z jeho strany, podobne ako zo strany ostatných hercov, citeľné zapálenie a snaha vytvoriť skutočné divadlo, účinok minul cieľ. Napriek ich potenciálnym možnostiam vytvoriť aspoň dobrú paródiu tandem Kolenčík-Sigmund túto príležitosť nevyužil.
Kolenčík, režisér inscenácie, prekazil všetky divadelné akcie. Momenty, v ktorých mohlo dôjsť ku konfliktom medzi hercami, gradovaniu napätia a tempa inscenácie, jednoducho nahradil audionahrávkami postáv, prehovormi ich podvedomia, myšlienok. Napríklad zajatý zástanca dobra nekomunikuje s ostatnými postavami, svojimi protivníkmi, ale stojí v štronze a celú akciu za neho prerozpráva jeho hlas z reproduktorov. Herci dostali priestor predovšetkým v opakujúcich sa vtipných, alebo skôr trápnych situáciách hrania sa na zabíjanie eštebákov.
Protestný, priam anarchistický zámer jednotlivých tvorcov, predovšetkým Kolenčíka a Sigmunda, vytvoriť s amatérmi brakovú divadelnú inscenáciu ako opozitum voči filmom, na ktoré sa míňa neskutočné množstvo peňazí, sa naplnil iba sčasti. Na jednej strane je čitateľný zámer, na strane druhej je však výsledok, ktorý mu oponuje.
Aby Lovec ŠTBákov splnil svoju funkciu a bol skutočne zlou inscenáciou v tendenciách kritiky voči braku, ktorý je priam na zlatých podnosoch neustále ponúkaný recipientom, by mal, podobne ako je tomu v prípade bulvárneho dramatického textu a inscenácie, v prvom rade podrobne poznať všetky divadelné zákonitosti a dokonale ovládať „remeslo“.
To, že Kolenčík a Sigmund nepochybne disponujú zručnosťami v rámci filmu, potvrdzuje krátky film Hviezda, ktorý je divákom premietaný pred začiatkom divadelného predstavenia. Jeho obsah je však diametrálne odlišný od inscenácie. Hviezdou je Ján Slovák, ktorý je aj hlavnou postavou inscenácie. Film predstavuje Slovákov život, jeho rodinu, manželku a chorého syna, náročnú finančnú situáciu, v ktorej rodina prežíva. Slovák práve vo filme opisuje, čo všetko mu dalo divadlo do života. Ako sa pripravuje, ako mu záleží na jeho výkone, aký je rád, že má možnosť tvoriť. A v konečnom dôsledku je Hviezdou. Predovšetkým pre svojho chorého syna, ktorý napríklad záznam Lovca ŠTBákov dokáže pozerať celé dni dookola. Skutočne vydarený krátky dokument o človeku, s ktorým sa dokáže stotožniť veľká časť publika.
Je však otázkou etiky, ako to využili Kolenčík a Sigmund. Herec, ktorý má zjavné životné problémy, je reálnou hviezdou vo filme. V divadle si pravdepodobne z nič netušiaceho herca práve tvorivý tandem verejne strieľa. Alebo možno premietanie filmu pred inscenáciou vnímať ako ospravedlnenie, citové vydieranie publika. Herci, ktorí si myslia, že tvoria výborné divadlo, cestujú po Slovensku a okolitých krajinách, majú publikum, ktoré sa na nich intenzívne smeje. Otázne je však aj to, na čom sa diváci smejú. Pravdepodobne sa však bavia na ľudských osudoch, figúrkach, ktoré sú samy o sebe vtipné a v inscenácii to ešte znásobujú. Lovec ŠTBákov je tragikomédiou o tom, ako jeho tvorcovia chceli vytvoriť zlé divadlo, a žiaľ, ani to sa im nepodarilo.
Sandra Polovková

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.