Od mýtu k dvojnásobným mesačným lupom

Dramaturgia: Peter Kováč
Scéna: Zoja Zupková
Kostýmy: Tereza Mojžišová
Hudobná spolupráca: Gabriel Tóth
Úprava a réžia: Ján Luterán, Mariana Ďurčeková
Osoby a obsadenie:
Jánošíkológ, Jánošík: Peter Brajerčík
Jánošíkologička, komediantka Oľga, Rózenkrac: Anna Čonková
Jánošíkológ, poľský Janosik, Otec, Krčmár: Ján Dobrík
Jánošíkologička, Mama, Anička, Zemepani: Ivana Kubáčková
Jánošíkológ, Pandúr Milan, Gilderštén: Gabriel Tóth
Premiéra 30. marca 2012 v Mestskom divadle Žilina
„To, čo tu dnes uvidíte, nie je žiadne umelecké spracovanie, nie je to žiadna ľudová zábavka. Nič sa tu na sklo maľovať nebude. Jánošík je totiž náš jediný mýtus. Je to fenomén.“
Jánošík je možno náš jediný poriadny mýtus. Určite však nie jediný fenomén. V texte Michaely Zakuťanskej väčšina slovenských fenoménov krúži okolo národného hrdinu a takpovediac mu nedá ani len zomrieť na háku, ako sa na tradičného slovenského zbojníka patrí. O tom to ale je, Jánošík zo spisu 00 7 nie je tradičný, ale takzvaný poriadny slovenský zbojník. Namiesto toho, aby na háku odvisol, stanú sa kľučky a háčiky jeho novým spôsobom boja. A samotný Jánošík? Ten by spočiatku mal všetko najradšej na háku.
Rôznych variácií na Jánošíkovský mýtus poznáme z profesionálnej divadelnej a filmovej scény niekoľko. Nemá význam hovoriť viac o filmovom Pachovi hybskom zbojníkovi ani o radošinskom Jááánošíííkovi. Jánošík 00 7 pristupuje k známemu mýtu iným spôsobom. Nie je dôležitý príbeh hrdinu, či jeho ľudská podstata. Autorka s výdatnou pomocou vtipných autorských poznámok komentuje fenomény, ktoré pomocou apokryfu pomenúva. Cez pohľad na nášho národného hrdinu celkom otvorene a bez zbytočných ornamentov a metafor prirovnáva národnú lásku k Jánošíkovi k národnej láske či nenávisti k súčasným politikom, hľadá analógie k mýtu v súčasnej populárnej kultúre a odkrýva skôr slabé miesta pohľadu na mýtus, než mýtu samotného. V prvom rade ale vôbec neberie nič z toho, čo v texte zaznieva, vážne. V intenciách súčasnej internetovej kultúry sa z tém, osôb, hry samotnej a aj zo seba samej bezostyšne vysmieva. A naozaj úspešne. Miestami autorkin humor prechádza do úrovní, ktoré už môžu byť akademicky nepoučenému divákovi príliš vzdialené, ale darí sa jej aj nadmieru poučeným výsmechom zaujať nepoučeného diváka. Michaela Zakuťanská jednoducho neberie ohľady na diváka, ktorý nevie, prečo je vtipné, ak Jánošíkov otec zakáže manželke čítať práve francúzske preklady Márie Rázusovej-Martákovej. Autorka nemá potrebu intelektuálnu podstatu vtipu (o spisovateľke, ktorá sama napísala vlastnú verziu hry o Jánošíkovi) vysvetliť. Jej prístup jej však vychádza a vzniká z neho celkom osobitý typ dvojitého kódovania.
Postavu Jánošíka buduje autorka od začiatku na vnímaní, ktoré sa dnes už stalo tradičným. Neskúsený mladík sa pod váhou okolností rozhodne miesto kňazom (ktorým vlastne tiež byť nechcel) stať zbojníkom. Následne filmovým skokom vidíme hrdého zbojníka, záchrancu ľudu. No a od neho je len krôčik k namyslenej miestnej hviezde. Tento krok má možno malý vplyv na ľudstvo a na ľud, je ale veľmi dôležitý pre jednotlivca. Obzvlášť, ak ide o talentovaného zbojníka. Michaela Zakuťanská totiž nakoniec nechá národného hrdinu utiecť s divadelníkmi, konkrétne s manželmi Borodáčovcami a Marškou.
V žilinskej inscenácii príbeh o Jánošíkovi rámcuje pseudovedecká prednáška. Jednotlivé výstupy z Jánošíkovho života herci hrajú iba ako ukážky z tajomného spisu, ktorý má ozrejmiť, ako to s Jánošíkom naozaj bolo. Javiskový princíp prednášky katedry Jánošíkológie pripomína Divadlo Járy Cimrmana. Žiaľ, iba pripomína. Seminár je krátky a viac-menej iba explicitne hovorí o dôležitosti spisu pre slovenskú vedu a národopis. Je škoda, že hercom sa nepodarilo vybudovať aspoň typy účastníkov konferencie o čosi výraznejšie. Jednotlivé postavy, ktoré spočiatku herci odlišujú pomerne jednoduchými komickými typmi, sa postupne zlievajú do jednej a stráca sa opodstatnenosť celej hry na konferenciu.
Neporovnateľne lepšie sú na tom herci v hraných pasážach. Tu už presne vedia, čo a ako majú hrať. Herecké a javiskové princípy sa rýchlo striedajú. Mladá režisérska dvojica (Mariana Ďurčeková a Ján Luterán) necháva hercov vytvárať svojimi telami a akciou na javisku obrazy, ktoré diváci poznajú tak z našej národnej nevyhnutnosti (národný znak), ako aj z populárnej kultúry (skupinové tance, spevácke súťaže). Ani tu však herci nezvládajú svoje remeslo úplne. Slovne veľmi vtipný text často rozosmieva divákov a herecká akcia ich dokáže až roztlieskať. Mladí herci ale akoby ešte nemali cit pre takéto situácie a nie vždy sa im podarí povedať svoju repliku vtedy, keď ju diváci cez vlastný smiech začujú. Možno v neskorších reprízach inscenácie sa pätica hercov dokáže zladiť a nájsť v sebe komikov.
Aj napriek tomu je však už teraz zámer inscenácie čitateľný. A to najmä vďaka dôkladnému prepleteniu motívov jánošíkovskej tradície so zvyšnou slovenskou históriou, hamletovským príbehom (mladého Jánošíka núti stať sa zbojníkom duch vlastného otca) a súčasnými fenoménmi popkultúry a politiky. Vďaka vtipne zvolenému hudobnému leitmotívu (Rytmus: Jebe) a rôznym obmenám národných šlágrov si inscenácia udržiava tempo po celý čas a zároveň podprahovo vyslovuje svoj názor na tému. Okrem hudby pomáha sprostredkovaniu obsahu aj kostým: každá postava, ktorú herec práve stvárňuje, sa od tých ostatných odlišuje kravatou, jej veľkosťou, vzorom, úpravou. Napríklad poľský Jánošík má na koženej kravate typické jánošíkovské opaskové spony, Anička zasa veľmi lacno pôsobiacu stuhu. Vôbec nie je potrebné pripomínať, symbolom ktorej spoločenskej vrstvy dnes kravata je.
Háky, na ktorých sa bez okolkov spúšťajú rekvizity a časti scény, nám neustále pripomínajú, že ešte stále hovoríme o Jánošíkovi. Vzhľadom na povahu predmetov, ktoré sú na nich zavesené (farebné okienka, periny, atď.) tieto háky zámerne nefungujú ako pripomienka toho, ako Jánošík skončí. Ani nemusia. Diváci, ktorí si v tomto prípade môžu pripadať ako na antickej tragédii, totiž veľmi dobre vedia, ako musí Jánošík skončiť. O to viac prekvapí, keď sa nakoniec na ten najväčší hák Jánošík nevrhne so slovami „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte“ (čo, samozrejme, nezabudne sám pripomenúť a náležite okomentovať), ale elegantne z neho zvesí gigantickú kravatu s motívom slovenského znaku a odrecituje poslaneckú prísahu. Takto môže zasadnúť do poslaneckej lavice, kde mu už žiadny hrach uškodiť nemôže. Zbojník totiž získal imunitu nielen na hrach.
Celý záver, od hrachového súboja (hrachom sú zelené fit lopty) až po záverečné slová mladého Jánošíka doplnil inscenačný tím. V pôvodnom texte Jánošík, ako som už spomenul, uniká otčimovi – pandúrovi s divadelníkmi.
Oproti pôvodnej verzii textu, ktorú mohli študenti VŠMU vidieť ako scénické čítanie už v roku 2007, je žilinský Jánošík 00 7 kratší. Samotná textová predloha je dynamickejšia, autorka sa vzdala niekoľkých zložitejších motívov. Už vtedy však išlo o výnimočný text. Hra Jánošík 00 7 totiž vôbec nie je iba akademická zábavka na tému Jánošík (hoci k tomu má miestami naozaj blízko) a nie je ani novou verziou starého mýtu. Žilinská inscenácia textu Michaely Zakuťanskej je mladým a veľmi súčasným vyjadrením názoru celej jednej generácie na slovenskú politiku a politikárčenie. „A my budeme buď túto novú tradíciu rešpektovať, alebo musíme vymeniť národ.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.