Keď chýba režisér, divák sa môže zblázniť

Ivan Holub: Blázon. réžia: Michal Jasaň, dramaturgia, svetelný dizajn: Ondrej Kaprálik, scéna: Jakub Branický, kostýmy: Tatiana Holienková, produkcia: Adriana Ružičková, Petra Florišová, hrajú: Daniel Žulčák, Richard Blumenfeld, Kamila Antalová, Pavol Gmuca, Adriana Ružičková / Petra Florišová.
Premiéra: 8. 12. 2011
Je prirodzené, že počas štúdia na VŠMU vznikajú tvorivé dvojice, ktoré počas svojho pôsobenia na školskej pôde zdieľajú spoločný umelecký pocit a postoj. Logickým dôsledkom takéhoto stavu je istá umelecká kontinuita inscenácií, ktoré dvojica vytvorí. To je aj prípadom dvojice  v zložení Michal Jasaň a Ondrej Kaprálik, ktorí sa pri svojich inscenáciách striedajú v úlohách režiséra a dramaturga. Kým inscenácie Každý má svojho Leona a Náuka o spoločnosti režíroval Ondrej Kaprálik a Michal Jasaň mu asistoval v úlohe dramaturga, v prípade inscenácie Blázon sa garde obrátilo. Inscenácia Blázon teda nesie mnoho podobných znakov ako predchádzajúce dve. Bohužiaľ.
Zaujímavá je pestrosť žánrov, ktoré obaja tvorcovia volia ako predmet svojho záujmu. Muzikál, cool dráma a napokon súčasný slovenský text nie celkom valnej kvality. Nejde o urážku Ivana Holuba – autora textu Blázon, skôr o absolútny úžas nad krátkozrakosťou divadelníkov, ktorí si dobrovoľne, a predpokladajme aj s vedomím dôsledkov svojich činov, zvolia na naštudovanie taký text, ktorý sa po všetkých stránkach javí byť problematický. Pirandellovská zápletka, v ktorej neúspešný dramatik Maniacki ovplyvňuje svojou večne stagnujúcou tvorbou život svojho neúspešného suseda a priateľa Fatalina sa stráca v množstve bočných a naivných zápletiek. Fatalinove neuveriteľné suicidálne pokusy, katastrofálny vzťah s manželkou Vierou, ktorý by možno aj stál za záchranu, keby Viera netrpela pokročilým štádiom rakoviny s víziou života pár týždňov. Nekonečné dlhy, konflikty osobnosti a neschopnosť akokoľvek prekročiť vlastnú pasivitu sa kúzelne zlomia zo dňa na deň a z Fatalina sa odrazu stáva pozorný manžel, umelec s víziou tvorby a človek schopný povedať parazitovi priživujúcom sa na jeho nešťastí nie. Práve v tejto idylickej chvíli do jeho života znenazdania vstupuje fanatik veriaci, že Fatalin je stelesnenie diabla, ktorého treba odstrániť z povrchu zeme. Po krátkom váhaní a dodávaní odvahy Vierou, ktorá práve v tejto situácii dokázala uveriť v silu ich vzťahu, napokon Fatalin uverí v svoje schopnosti a pustí sa do víťazného boja s fanatikom. Než inscenácia dej hry naozaj dôjde k svojmu záveru, v ktorom Viera a Fatalin kráčajú v objatí nasledujúcim štyrom šťastným týždňom jej života, stihne sa Fatalin ešte definitívne porátať s Maniackim a frustrovaný divák oľutovať všetky činnosti, ktorým mohol venovať zmysluplnejších deväťdesiat minút svojho života.
Samozrejme, fraškovitá hra Ivana Holuba môže mať, v prípade, že ju tvorcovia adekvátne prečítajú a interpretujú, svoj význam a pôvab. To sa však v prípade študentskej inscenácie uvedenej v štúdiu LAB nestalo. Inscenácia Blázon trpela tak, ako všetky zvyšné menované chronickou doslovnosťou, opisnosťou a absolútnym nedostatkom poetickosti, symboliky či len snahy o druhý plán. Inscenácia pokyvkáva aj v takých primárnych veciach ako je temporytmus či budovanie funkčných mizanscén. Herci vedú priam urputný boj so záplavou slov, zbytočných informácii, pseudofilozofovania a pseudokonania.
Príkladom absentujúcej réžie je hneď úvodná scéna, v ktorej Fatalin s výrazom čerstvého školáka neovládajúceho ešte všetky písmenká abecedy krvopotne smolí list na rozlúčku a teatrálne si na spánky miery pištoľou, ktorú následne naivne skrýva pred manželkou do útrob roztrhaného gauča.  Z každého jedného gesta pritom cítiť nepravdepodobnosť, nepresnosť a predovšetkým urputné tlačenie na pílu humoru. Iný, rovnako ordinárny príklad predstavy režiséra o humore možno demonštrovať situáciou, kedy sa dialóg Fatalina a Viery prelína so zvukmi hlasnej súlože z boku javiska, kde má byť situovaný Maniackého byt. Herec predstavujúci Maniackého pritom opisne hrmoce so stolom a čo najdemonštratívnejšie imituje súlož. Pravdepodobne preto, aby si boli všetci celkom istý, o čo ide. Mimochodom, ani neustála prítomnosť všetkých troch hlavných predstaviteľov na javisku nie je vyriešená presne. V situáciách, kedy sa režisérovi hodilo využiť hercov postávajúcich na boku javiska tak robí, inokedy ich ponecháva v civile. To však je len drobnosť, ktorá ako čerešnička na torte zdobí celý rad chýb a nepresností. Tie vrcholia v rozpačitom, niekoľkonásobnom závere, ktorý musí byť potvrdený Richardom Blumenfeldom, predstaviteľom Maniackého. Ten v závere konferenciersky uisťuje divákov, že je už naozaj koniec a posmeľuje ich k potlesku, inak by väčšina divákov bezradne sedela a čakala na ďalšie pokračovanie nekonečnej telenovely.
Scénografia Jakuba Branického sa pohybovala v symbolickej  a estetickej strohosti. Byt a ateliér chudobného umelca pôsobil ako skladisko. Starý, otrhaný kožený gauč, na ktorom trávil Fatalin drvivú väčšinu svojho života, bol pochopiteľne jednou z dominánt scénografie. Druhým bola vysoká stolička, na ktorú sa ťažkopádne šplhavá Viera, kedykoľvek sa s Fatalinom rozpráva. Aj tak priepastný rozdiel medzi obomi manželmi sa teda stával mocensky rozvrstvený. Na tomto mieste je istotne na mieste vyjadriť sa aj k funkčnosti kostýmov Tatiany Holienkovej. Iste, jej zámerom bolo aj prostredníctvom kostýmu charakterizovať Vieru ako ženu príťažlivú a žiaducu. Dalo by sa pochybovať aj o tom, či ultrakrátke šaty neboli v tomto smere pre herečku viac hendikepom ako pomocou, dôležitejšie však je, že kostým bol pre herečku pri bežných mizanscénach absolútne limitujúci a obmedzujúci. Ťažko uveriť tomu, že si túto drobnosť počas skúšok nikto nevšimol. Výtvarníčka zrejme podstatne väčšiu pozornosť venovala vytvoreniu bizarného kostýmu pre Pavla Gmucu predstavujúceho fanatika prichádzajúceho zabiť Fatalina. Jeho kostým parodujúci rytierov a samurajov, zotavený z množstva plastových aj textilných časti, podprseniek, štítov a mnohého iného možno vedel na prvý pohľad pobaviť, vôbec však nezapadal do inak civilnej koncepcie.
Je svojim spôsobom obdivuhodné, že herci Daniel Žulčák, Richard Blumenfeld a Kamila Antalová dôverovali tomuto projektu do takej miery, že sa inscenácie pustili s obdivuhodnou mierou entuziazmu. Ten sa prejavuje už pred začiatkom predstavenia, kedy polonahý Richard Blumenfeld vo foyeri víta prichádzajúcich divákov a neskôr spolu s ostatnými hercami v sále živo komunikuje s okolím. Jeho Maniacki je onen blázon. Tvorca a vodca príbehu, aktívny komik s prehľadom zvládajúci improvizácie. Touto schopnosťou dokázal aj napriek  chabej réžii vytvoriť kvalitný výkon. Jeho kolegovia na tom boli podstatne problematickejšie. Kamila Antalová rastie v herečku výrazných, silných postáv. Razantnosť jej Viery je však v tomto prípade skôr na škodu. Iste, fraškovitý text neumožňuje veľkú výstavbu postavy a bez podpory režiséra zostala doslova bez podpory. Škoda. Ústrednú postavu Fatalina stvárňoval Daniel Žulčák. Tento mladý herec vie zužitkovať svoj talent predovšetkým v postavách, ktoré mu dovoľujú vytvoriť si istý odstup. Rozhodne sa však nedá povedať, že Žulčák je komik. Jeho rukolapné snahy o humor boli podchvíľou na pokraji jeho síl a diváckej trpezlivosti.
Inscenácia Blázon v študentskom Divadle Lab nie je dobrou inscenáciou. Dôvodov je mnoho, no prvým a prvoradým problémom je úplná absencia režijnej a dramaturgickej práce.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.