(Ne)poslušný Márai

Dramaturgia, preklad: Margit Garajski
Hudba: Franz Liszt, Rudolf Pepucha
Scénografia, grafika: Richard Lavrík
Kostýmy: Barbora Peuch
Fotografie, zvukové nahrávky: Zuzana Halánová
Réžia: Silvester Lavrík
Účinkujú: Sándor – Szilárd Petrik
Anna – Alena Ďuránová
Lola – Szilvia Kiss
Poslanec – Tamás Gál
Včela – Vlado Zboroň
Sprievodca – Ludwig Bagin
Čašníčka – Csilla Tarr / Tatiana Poláková
Premiéra: 4.decembra 2011, Márai štúdio Divadla Thália v Košiciach
Pred pár rokmi vyhralo mesto Košice titul Európske hlavné mesto kultúry 2013. V rámci svojho víťazného projektu Interface ponúka aj možnosť profesionálnym umelcom participovať na umeleckých podujatiach. V rôznych grantových schémach sa tak možno dostať k zaujímavým projektom a jedným z nich je aj viacvrstvová séria projektov a aktivít zameraná na rodáka z Košíc, Sándora Máraia (1900 – 1989).
Téma S. Máraia oslovila aj autorskú dvojicu S. Lavrík a A. Vlčková-Strachan, ktorí pripravili moderný populárnou formou filozofizujúci text venovaný práve tomuto svetoznámemu spisovateľovi. Aj keď sa diváci prídu pozrieť na divadlo, z hľadiska žánru by sa dalo zaradiť viac k literárno-filozofickému pásmu, ktorému veľmi pomohla zdivadelniť sa režijná koncepcia. O čo ide?
V tuneli neďaleko Košíc sa na niekoľko hodín zastaví vlak a jeho pasažieri, ale i personál vlaku sú nútení prežiť túto nepríjemnú situáciu najlepšie, ako sa len dá. Na pozadí takejto modelovej „hraničnej“ situácie sa odvíjajú príbehy ľudí vo vlaku reálne i fiktívne, keďže každá z nich má svoje tajomstvo minulosti. Medzi tie reálne patrí vzťah novomanželov (Sprievodcu a Čašníčky), cestujúcich Poslanca a Včelu. Naprieč týmto dvom samostatným témam sa vinie tretí, najdôležitejší moment, a tým je vizualizovaný rozhovor mladej Anny so svojím idolom, spisovateľom Sándorom Máraiom.
Úvod samotného predstavenia je vystavaný z premietania slučky fotografií mienkotvorných ľudí z oblasti kultúry (M. Hvorecký, Z. Jaurová, A. Lovász, M. Kolcun a pod.), s ich vyjadreniami na témy, ktoré vo svojej tvorbe riešil S. Márai. Ich mená nie sú dôležité, zaujímavý je fakt, ako a čo vypovedajú o sebe a svojich životných názoroch a v akých momentoch sú na tých fotografiách zachytení. Ich vyjadrenia, ako aj celé predstavenie je simultánne titulkované do slovenského i maďarského jazyka. Práve tento fakt dvojjazyčnosti predstavenia je metaforou na multikultúrnosť Európy, Košíc, mesta, z ktorého Márai pochádzal, a ktoré sa stalo EHMK 2013. Na javisku, ktoré je rozdelené na tri časti – zadná časť javiska ako útroby vlaku, bočná predná časť javiska ako efemérny, záhrobný svet S. Máraia a jeho múzy a napokon časť hľadiska pred javiskom obkolesená arénovým spôsobom divákmi predstavujúca vagón, alebo kupé vlaku – sa ďalej takmer poldruha hodiny odvíja príbeh. V ňom si autori kladú otázky o slovensko-maďarskej (ne)znášanlivosti, o politike ako o „panskom huncútstve“, o láske vo všetkých jej podobách, o umení, literatúre, kultúre, filozofii života, o pohnutých časoch 20. storočia. Celá táto mozaika textov a výrokov S. Máraia je prepletená vyznaniami autorky tomuto spisovateľovi a cez postavy osádky vlaku polemizovanie s jeho dielom na pozadí problémov dnešnej doby.
Hudba F. Liszta, ďalšieho skladateľa, o ktorého pôvode sa vedú slovensko–maďarské spory je vtipne variovaná a štylizovaná v úprave R. Pepuchu. Kostýmy B. Peuch hyperbolizujú postavy, nápisy na oblekoch Včelu a Poslanca odkazujú na ich poslušnosť a poplatnosť dobe a autoritám. Oblečenie vlakového personálu zas evokuje uniformitu. Márai je v dobovom obleku, múzu S. Máraia dopĺňajú výrazné červené rukavice s extrémne predĺženými prstami symbolizujúcimi chápadlá vášne i smrti. Anna je zas oblečená moderne, jej doplnkom sú kniha a kufrík. Vtipným prvkom je plachta zakrývajúca v noci Máraia s až warholovsky znásobenými reklamnými podpismi s jeho menom. Scéna R. Lavríka v náznakoch pripomína interiér jedálenského vozňa vlaku na jednej strane a naskladané balíky, debny a debničky s identifikátormi obsahu – s rokmi / medzníkmi 20. storočia a zas s povelmi odkazujúcimi azda na autoritárske režimy pripomínajú na druhej strane nákladný vozeň. A jedným z nákladu tohto netradičného vlaku je aj samotný S. Márai ako dedičstvo, dar, nanovo objavovaná súčasť našich kultúrnych dejín.
Režisér S. Lavrík sa pustil do náročného (ne)divadelného filozofického textu a jeho zľahčeniu prispôsobil prácu hercom, keď ich nechal takmer choreograficky odohrávať ich repliky. Dôležitá je pre neho práca s výrazom, štylizovaným karikovaným gestom, melódiou oboch jazykov, pohybom. Herci pod jeho vedením vytvárajú svojské postavičky, v ktorých karikatúre sa zrkadlí humorná vážnosť Máraiovho odkazu.
Silným článkom celého predstavenia je herecké obsadenie. S. Petrik z košického Divadla Thália je nonšalantným Máraiom v každom zmysle slova. S ľahkosťou a nadhľadom pozerá na tento svet vyrušený zo spokojného záhrobného ničnerobenia. A. Ďuránová, herečka Štátneho divadla Košice, v úlohe Anny rozohráva širokú škálu hereckých výrazových prostriedkov od naivnej obdivovateľky cez zvodkyňu, sokyňu až po rebelujúcu raperku. Za zmienku stojí i spoločný „tanec“ s konkurentkou v láske k Máraiovi, s Lolou (milenkou, alter egom, smrťou…), ktorú hrá veľmi dobre S. Kiss. Poslanca farbisto a presvedčivo dvojjazyčne stvárňuje T. Gál. Roduverného Včelu zas milo insitne zahral V. Zboroň z Divadla SKRAT. Tento umne zmiešaný súbor dotvárajú Sprievodca L. Bagin a Čašníčka Cs. Tarr.
Dvojjazyčné predstavenia Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti / A polgári kutya nevelése je miestami úsmevným, miestami smutno-smiešnym prierezom myšlienok S. Máraia s trochu dlhým (výraznejšia skratka by predstaveniu pomohla) a nudným výkladom. Polemika s autorom cez prácu autorskej dvojice však ponúkla hercom miesto na netradičnú prezentáciu. Treba uznať, že pestrosť spôsobu ich interpretácie môže byť svojím spôsobom pre diváka príťažlivá.
Hana Rodová

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.