Portrét umelca ako starého muža

Réžia: Rastislav Ballek
Dramaturgia: Martin Kubran
Scéna: Hans Hoffer
Kostýmy: Marija Havran
Návrh a realizácia bábky: Ivan Martinka
Masky: Juraj Steiner
Hrajú: Jana Oľhová, Alexander Bárta, Martin Hronský, Marián Prevendarčík, Radomir Milić, Juraj Hrčka, Miriam Pavelková
Premiéra: 29. mája 2011, Divadlo Aréna Bratislava
Škandály sa v slovenskom divadle nezvyknú diať. Ak mal však nejaký text či inscenácia v poslednom čase k nemu pomerne blízko, bol to práve Kukura v Divadle Aréna.
Hra Martina Čičváka je výrazne spoločensky kritická až kontroverzná, citlivým miestom je však aj jej tušený intímny rozmer. Dve hlavné postavy sa volajú Kukura a Čičvák, obaja divadelníci čakajú na príchod známej herečky, ktorá je pre istotu označená len ako Ona. Má prijať alebo odmietnuť rolu v ich spoločnom projekte.
Rytmus i štýl Čičvákovej hry sa dá prirovnávať k textom Thomasa Bernharda. Zaujímavejšie než hľadanie paralel medzi niektorými dielami tohto rakúskeho dramatika, ktoré sa odvíjajú z podobnej východiskovej situácie, je pre mňa to, ako sa Čičvákovi podarilo aplikovať bernhardovskú drsnú úprimnosť na slovenské pomery a zachytiť aktuálny obraz slovenského umeleckého prostredia. O jeho stave totiž vypovedajú aj tie najbanálnejšie frázy či tisíckrát opakované klišé, ktoré už musia pôsobiť ako lož, aj keby boli niekedy bývali aj pravdou. A práve o nich je táto hra.
Atraktivita (aj marketingová) tejto produkcie spočíva aj v prirodzene vznikajúcich dohadoch, do akej miery môžeme postavu nazvanú Kukura stotožniť so známym hercom. Čičvák v mediálnych vystúpeniach na margo hry samozrejme pripomínal rozdiely medzi divadlom a skutočnosťou, zároveň však pripúšťal, že postava Kukuru má s človekom Kukurom veľmi veľa spoločného.
Plným právom ide o titulnú postavu, veľká časť spoločenských komentárov je vložená práve do jej úst. Kukura má na všetko svoj názor a vyslovuje ho s neskrývaným zaujatím, túži odovzdať posolstvo mladému kolegovi, predstaviť mu iný pohľad na svet, otvoriť mu nové obzory, zasvätiť ho do svojho „náboženstva“. Nejde pritom len o všeobecné ponosy na úpadok kultúry, ktorého symbolom sú aj banálne popoludňajšie série vysielané pre davy. „A národ sa na ne pozerá a pozerá sa na ne v hlavnom vysielacom čase.“ Kritika padá aj na samotných divadelníkov, ktorých Kukura obviňuje z toho, že divadlo vlastne neznášajú a že im ide už len to, aby si svojím účinkovaním v televízii zarobili na dve umývadlá do svojich luxusných kúpeľní. V pozadí občas cítime konkrétne ciele týchto útokov, tušíme, komu sú určené narážky o údajnej intelektuálnej elite, ktorá moderuje televízne miss, či o bulvári, ktorý je legalizovaný ako najvyššia štátna kultúra. Tieto momenty posúvajú hru až na hranu pamfletu.
Text je viac-menej monologickým útvarom, ktorého dramatickosť spočíva v jeho extrémnosti hraničiacej až s aroganciou. Ešte divadelnejším momentom je, že všetky tieto klebety, ohovárania, narážky či ponosy prestávajú byť v závere hry, keď sa hra preklopí do spomienok a umierania zošúvereného Kukuru, podstatnými. „Nepi, Ďurko,“ pripomína dávno mŕtva matka svojmu staručkému synovi, ktorý sa na scéne zjaví v podobe bábky geniálne navrhnutej a realizovanej Ivanom Martinkom. Práve v tejto chvíli sa táto postava konečne dostáva do sebakritickejšej polohy, priznáva sa k pocitom emigranta, ktorý prešiel od izolovanej totality do totálnej izolácie, a ktorý hral v cudzej krajine v jazyku, ktorému dobre nerozumel. Dokonca pripúšťa aj vlastné zaľúbenie v pocite trpiteľa. „Tých príšerných filmov – tých nezrozumiteľných hier.“ Osobný príbeh známeho herca môžeme vnímať aj ako stelesnenie osudu celej našej spoločnosti – so všetkou kontroverznosťou a ambivalentnosťou. Záver je veľkým, ľudsky dojímavým finále herca, ktorý neprestáva ani v poslednej chvíli túžiť po sláve.
Postava Čičváka je po celý čas v úzadí, režisér zohráva v hre prakticky len úlohu poslucháča exaltovaných hercov. Podobný trik nachádzame v Bernhardových hrách pomerne často. Juraj Hrčka s v tejto polohe, akoby nevedel celkom nájsť. Jeho nevýraznosť však mohla byť aj zámerná, keďže slabosť režisérov je jednou z tém hry. Režiséri už v našom divadle podľa Kukuru nerozhodujú o ničom. „Ani o téme, ani o obsadení. Vlastne, Martinko, nerozhodujete o ničom. Iba sa permanentne ponižujete,“ hovorí Kukura Čičvákovi. Hrčka ale na veľmi dobrej úrovni zvládol náročné „dabovanie“ bábky Kukuru v záverečnej časti.
To, že sa začínajúci režisér z hry či autor textu díva na svojho učiteľa s nesporným rešpektom, môže reálnemu Jurajovi Kukurovi imponovať. V hre sú však aj pasáže, ku ktorým musí nositeľ mena Kukura pristúpiť s istou mierou tolerancie, ba aj osobnej veľkorysosti. Čičvák sa v médiách vyjadroval, že si nebol istý jeho reakciou na tento text. Nakoniec ho ale Juraj Kukura ako divadelný riaditeľ do Divadla Aréna prijal a titulnú postavu si aj v českej produkcii sám zahral.
Čičvákov text sa dá vnímať aj v kontexte početných komediálnych hier z divadelného prostredia, ktoré bývajú atraktívne už len preto, že ich ústrednou postavou je takmer vždy nejaká šarmantná diva. Aj v tomto prípade si autor s jemnou dávkou mizogýnie pochutnal na samoľúbej herečke, ktorá vie najlepšie, čo by sa malo v divadlách hrať, ktorá túži prepisovať ešte aj antických dramatikov, a ktorá je prenasledovaná pocitom nenahraditeľnosti. „Keď má človek talent, musí robiť všetko.“ Pre jej mediálnu slávu ju síce každý režisér túži zapojiť do svojho projektu, ona však svojím povrchným herectvom ničí každú inscenáciu.
Jana Oľhová dokázala byť nad touto postavou fyzicky aj intelektuálne, s vtipom parodovala maniere známej herečky, pritom však neskĺzla do lacnej grotesky. Majstrovstvo dokázala aj v postave Matky zo záveru hry.
Autentickou stránkou textu je zobrazenie večného boja divadelníkov o uznanie. Poznámky typu: „Dostal som cenu, konečne ju museli dať aj mne,“ či „umelecká prostitúcia je oceňovaná prestížnymi cenami,“ smerujú skôr dovnútra umeleckej komunity. Nielen u divadelníkov však rezonujú ponosy na tých, ktorí nevedia odpustiť úspech, s divákmi komunikuje aj silná téma provinčnosti. Slováci si radi zanadávajú na obmedzenosť našich pomerov či na to, že sa v tejto krajine vraj nič nezmenilo za posledných päťdesiat rokov. Ironickému pohľadu sa ale sympaticky nevyhlo ani samé Divadlo Aréna: „Veď ja všade hovorím, že vy ste kultúra“ – povie herečka hneď v prvej vete po svojom dlho očakávanom príchode.
Režisér Rastislav Ballek pristúpil k inscenáciu tohto nekaždodenného textu s citom, bez násilného režijného samopresadzovania sa. Veľkým rozhodnutím bolo rozdeliť postavu Kukuru medzi štyroch hercov, ktorí svojimi kostýmami, ale aj líčením pripomínali mladého Juraja Kukuru zo známej televíznej inscenácie Mário a kúzelník. Profesionalitu v jednom zo štyroch predstaviteľov ukázal Alexander Bárta, v jeho podaní vtipne zaznievali najmä pasáže, v ktorých hovoril o hercoch, ktorí v národných divadlách zostávajú len preto, aby mali ešte nejaké spoločenské postavenie. Výrazné boli aj časti prednášané Mariánom Prevendarčíkom, o niečo menej zaujal Martin Hronský, Radomír Milič využil najmä svoj pohybový prejav. To, že postava Kukuru viac-menej fungovala aj v takejto štvorjedinej, scudzenej interpretácii, nepriamo dokázalo, že Čičvákov text má obecnejší charakter a nie je len štúdiou jednej konkrétnej osobnosti.
Inscenácia využívala náročnú scénografiu vyrobenú do produkcie 33 variácií, čo divadlo vysvetľovalo aj tým, že ide o druhú časť trilógie o posadnutosti a zápase o kultúru. Paradoxom je, že symbolická scéna Hansa Hoffera bola pre tento typ textu vhodnejšia, lebo umožňovala hercom efektné nástupy po červenom koberci slávy. Kostýmy Marije Havran boli podobne ako celý text vtipno, pritom profesionálne zvládnutou narážkou na divadelné klišé. Účelné bolo využitie dramatickej opernej hudby.
Hra Kukura má podtitul „Doktorandská práca o stave kultúry“. Doktorandské práce by mali prichádzať s novými tézami, nielen s kompiláciou citátov prác iných autorov. V tomto prípade sa tvorcom podarilo zachytiť možno len všeličo z toho, čo sa plaví po povrchu našej malej a trochu mútnej divadelnej komunity, aj to sa však cení. Teším sa, ako budú o dvesto rokov študentom divadelnej vedy náročne vysvetľovať osobný a spoločenský kontext vzniku tejto hry, z ktorej ale bude ktosi stále cítiť pach človečiny. Ako pozitívum vnímam aj to, že je možné túto produkciu vnímať na tisíc spôsobov. Predpokladám, že aj tí, ktorí ju budú spoločne prijímať či kolektívne odmietať, tak budú robiť z úplne odlišných dôvodov.
Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.