Zložité dobrodružstvo pre čitateľa, no ešte zložitejšie pre diváka

Dramaturgia: Marek Godovič
Svetelný dizajn: Ivan Šramko
Hudba: Marek Škvarenina
Réžia: Martin Hvišč
Produkcia: Jana Kováčová
Účinkujú: Miroslava Michalková, Pavol Michalka, Peter Brezňan
Premiéra 4. júna 2012 o 19:00 v Štúdiu 12 v Bratislave
Martin Hvišč získal za hru Triáda, ktorú sám nazval „divadelnou jednoaktovkou“, tretie miesto v súťaži pôvodnej slovenskej drámy Dráma 2010. V dramatickom texte sa odráža autorova orientácia na rozhlasovú tvorbu, ktorej sa vo svojom profesijnom živote venuje a za ktorú získal aj viacero ocenení. Dráma Triáda je založená na slove, na výpovedi postáv, na rozhovore. Nie je dôležité, kde presne, stačí vedieť, že v opustenej zadymenej kaviarni sa po záverečnej stretajú tri postavy: Barman, Hosť a On, ktorý do deja vstupuje ako posledný. On sa stáva partnerom v dialógu s Hosťom, dovtedy jediným návštevníkom kaviarne. Dialóg, ktorý postavy vedú, je zložitou filozofickou úvahou. On je hudobník, Hosť divadelník. Ich konverzácia sa miestami podobá proroctvu, ktoré prináša On Hosťovi. Stretnutie zúčastnených sa spočiatku zdá byť náhodné, no postupne je jasné, že všetci traja sa poznajú oveľa, oveľa dlhšie než niekoľko minút v tejto kaviarni.
Dialóg zväčša vedú On a Hosť, Barman sa aktívnejšie zapája až neskôr. Dialóg (On a Hosť) je veľmi abstraktnou hrou so slovami a významami, ktoré sú niekedy schopní pochopiť azda iba ich pôvodcovia. Slovné putovanie sa začína úvahou o svetle a tme ako dvoch proti sebe stojacich princípoch, ktoré sú navzájom protichodné, no jeden bez druhého nemôžu existovať. Momentálnu situáciu však nazývajú jej aktéri šerom. Nevedomosť, náhoda a spoliehanie sa na ňu je šerom, nejasným, ani dostatočne svetlým, ani dostatočne tmavým pólom. Náhle sa dialóg stane spoločnou úvahou o smrti Krista a jeho vedomej sebaobety. Ku Kristovi prirovnávajú Palacha, ktorý tiež takpovediac vykúpil hriechy svojho národa, keď prinútil všetkých naokolo pozabudnúť na seba a spojiť sa v jednej spoločnej myšlienke. Rozprávaním sa vinú viaceré línie – On rozpráva takmer prorocký príbeh o zdanlivo neznámom divadelníkovi, v ktorom Hosť zjavne vidí sám seba; otázka vedomej a nevedomej obety Krista a Palacha; otázka viny a neviny, ktorou namiesto vinníka trpí niekto iný, zväčša jeho potomok; otec, ktorý obetoval syna.
Text sa dá vnímať aj ako forma spovede zákazníka barmanovi – novodobému spovedníkovi a dôverníkovi, keďže dnes sme vymenili kňaza za barmana, kostol za kaviareň (bar), svätenú vodu za pohárik. V závere hry sa princíp pootočí a Hosť a On sa stanú poslucháčmi Barmana, ktorému sa navyše snažia pomôcť. Barman vystupuje zároveň ako ochranca, ako analógia Krista, ktorý sa stará o svoju zatúlanú ovečku (Hosť). Dialóg a následne trialóg postáv je zároveň šachovou partiou bez začiatku aj bez konca, keď ťah je vždy na strane druhého. Postavy tento princíp v texte priznávajú aj priamo pomenúvajú.
Uvažovanie dvoch (ne)známych nadránom sa tiahne od Biblie, cez grécku filozofiu, po moderné dejiny a psychológiu až k ich vlastným osudom. V dialógu postáv autor kombinuje všeobecne známe výroky i odkazy na rôznorodé filozofické prúdy, čím Martin Hvišč jasne naznačuje, že Triáda je drámou pre náročnejšieho a koncentrovaného čitateľa. Avšak repliky jeho postáv sú miestami natoľko zložité, že sa v nich aj zorientovaný čitateľ stráca. Každé vypovedané slovo má pre rozhovor postáv istú váhu, každé slovo je nositeľom významu, ktorý však nie je vždy dobre čitateľný. Postavy reagujú na jednotlivé slová či iba útržky viet, často akoby si rozumeli aj bez slov, akoby o sebe vedeli a tušili viac než vyslovia. Dráma Triáda nepodceňuje čitateľa, skôr naopak, dáva mu však málo možností, aby sa mohol plnohodnotne zúčastniť a nasledovať myšlienkové pochody hrdinov.
Tak ako v samotnej dramatickej predlohe, aj v jej inscenácii dominuje slovo. Režisér Martin Hvišč položil hlavný dôraz na slovo, slová, rozhovor a myšlienky, ktoré v ňom padnú. Slovo je preňho absolútnou dominantou – v hereckom stvárnení je minimum javiskovej akcie, inscenácia má úspornú scénografiu. Nie je podstatné, čo postavy urobia, takmer ani ako hovoria, ale najdôležitejším je práve obsah ich výpovede. Preto predstavitelia postáv On a Hosť prevažne sedia za stolom a iba minimálne menia svoje rozmiestnenie. Gros javiskovej akcie tak ostáva na postave Barmana (resp. Barmanky – v inscenácii ho stvárňuje žena). Hoci dramatická predloha tejto postave nepredurčuje konkrétne pohyby a gestá, v podstate popisuje skôr mimiku postáv než pohyb, v inscenačnom stvárnení sa Barman (Barmanka) snaží povedané, skryté aj odhalené významy definovať pohybom. Ten osciluje medzi niekedy príliš jednoduchou ilustráciou vypovedaného a abstraktnými pohybmi či pózami, ktoré sú často na hranici možného rozumového uchopenia.
Výtvarné riešenie scény podporuje minimalistický ráz inscenácie. On a Hosť sedia za štvorcovým dreveným stolom, ktorý opúšťajú až v závere inscenácie. V pozadí sa pohybuje barman. Od jeho hostí ho delí vodorovne natiahnutý pás gumy znázorňujúci barový pult. Barman pracuje s gumou vo viacerých významoch, a tak funkciou tohto bieleho pásika na tmavom pozadí nie je iba deliť priestor, v rukách Miroslavy Michalkovej (Barman) sa stáva zároveň funkčnou rekvizitou. Javisková postava Barmana tak oproti jeho dramatickej predlohe nie je iba nemým poslucháčom a občasným partnerom v dialógu, ale aj symbolickým stvárnením prebiehajúcich javiskových úvah. Guma je postupne aj hojdačkou, lanom, na ktorom Barman balansuje, gumu nesie Barman na pleciach ako Kristus svoj kríž, guma na krku ako slučka pri poprave či samovražde atď.
Barmana (Miroslava Michalková) v javiskovom stvárnení charakterizuje výrazná štylizácia. Miestami až takmer mechanické pohyby (napr. pri nalievaní hosťom, keď Barman nepoužije poháre, iba vystretou dlaňou znázorňuje prúd tekutiny tečúcej do pohára). Takto využíva viacero gest akejsi vlastnej (ná)znakovej sústavy, ktoré dopĺňa o textom inšpirované pohybové kreácie. Podobne Pavol Michalka a Peter Brezňan nestvárňujú postavy realisticky. Tvorcovia postavám On a Hosť prisúdili odosobnený, takmer deklamačný prejav. Dialóg tak nie je prirodzenou debatou, ale pôsobí až príliš premysleným a vopred pripraveným dojmom. Keďže Martin Hvišč veľmi odvážne obsadil do inscenácie prevažne nehercov, resp. amatérskych hercov, inscenácia sa potýka najmä s problémom nedokonalého rečového prejavu. Peter Brezňan má na viacerých miestach problém s artikuláciou či výslovnosťou, čo vedie k zmenšenej zrozumiteľnosti.
Hudobným leitmotívom inscenácie je kultová pieseň v podaní Marlene Dietrich Sag mir wo die Blumen sind (Povedz, kde tie kvety sú), ktorá opakovane zaznieva zdanlivo náhodne z rádia v bare. Danú pieseň dramatik Hvišč predpisuje už v hre Triáda. Pieseň v texte podnecuje postavy k rozhovoru, lebo je to, ako hovoria, „pieseň, ktorá nevie nájsť odpoveď“.
Skladba podčiarkuje fakt, že aj zložitý rozhovor postáv vlastne nevedie k jasnej odpovedi. Triáda je rozhovor bez konca, bez záveru, nemožno v ňom zaujať stranu, prikloniť sa k tej či onej možnosti. Podobne bez jasného záveru, v šere, ktoré nie je, ako hovoria postavy, ani svetlom, ani tmou, ostáva aj samotná inscenácia, ktorá, ak divák nestratí niť, môže byť skôr dobrodružstvom textu než divadla.
Lucia Lejková
publikované online 31. 12. 2012

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.