(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Zločin bez trestu, trest bez zločinu

Divadlo
InscenáciaMarie Jones: Fly Me to the Moon
Premiéra6. júla 2019
Divadelná sezóna

Marie Jones: Fly Me to the Moon
Preklad: Lucia Olosová
Réžia a scénografia: Klaudyna Rozhin
Účinkujú:
Francis: Antónia Kurimský-Oľšavská
Loreta: Petra Kriváčková
Divadlo Kontra už druhýkrát siahlo po divadelnej hre írskej autorky Marie Jones. Prvýkrát to bola inscenácia hry Kamene vo vreckách, taktiež v réžii Klaudyny Rozhin a účinkovali v nej  Peter Čižmár a Mikuláš Macala. Marie Jones zasvätila väčšinu svojej dramatickej tvorby mestu Belfast – svojmu rodisku aj domovu. V hrách sa pohráva s potenciálnym dôvtipom a inteligenciou u belfastských žien a skúma, akým spôsobom žijú v neľahkých podmienkach. Túto hru napísala s ostrým psychologickým humorom. Miestami až bodne. Ale len, ak je ho divák schopný postrehnúť. Je to tzv. dark comedy alebo black commedy v preklade temná komédia alebo čierna komédia. Posledné slovné spojenie je aj podtitulom tejto inscenácie. Tento žáner využíva tragické i komické prvky. Čierna komédia sa často dotýka tabuizovaných tém. Je vystavaná na problémoch osobného alebo spoločenského charakteru a zvyčajne obsahuje v nevtieravej (nejasnej) podobe zašifrovanú temnú až morbídnu satiru, prípadne aj šibeničný humor.[1] Dej hry Fly Me to the Moon rozprávajú a rozvíjajú dve opatrovateľky: Francis (Antónia Kurimský-Oľšavská) a Loreta (Petra Kriváčková), ale točí sa okolo tretej postavy. Je ňou ich klient Davey, osemdesiatnik, imobilný a osamelý dôchodca, ktorý sa však na javisku neobjaví. Loreta kvôli svojej rodine prichádza do práce neskoro. Davey už takmer nevydrží na toaletu, ale konečne mu obe opatrovateľky pomôžu. Kým je tam, Loreta a Francis sa zarozprávajú. Francis sa chvastá, ako sa jej synovi darí čierny biznis s DVD nahrávkami, Loreta sa sťažuje, že spolu s nezamestnaným manželom si nemôžu dovoliť poslať dcéru na školský výlet do Disneylandu. Počúvame i iné banálne detaily zo života matiek a manželiek zo sociálne slabých rodín. Divák už tuší, že niečo nebude v poriadku. Ženy zopárkrát zavolajú na Daveyho, ale ten sa nehlási. Asertívna, no zbabelá Francis nástojí, aby Loreta vošla do kúpeľne prvá…
Pre obe opatrovateľky je Davey prvý klient, ktorý zomrel počas ich prítomnosti. Nie sú profesionálne zdravotné sestry, len neodborné pracovné sily. Panikária, majú výčitky svedomia, že pri ňom neboli. Namiesto rozumných rozhodnutí im napadajú podivné myšlienky: „Chudák starý, zomrie v pondelok a ani nedostane dôchodok!“ A tu odrazu Francis dostane nápad. Daveymu predsa vždy v pondelok vyzdvihujú na pošte dôchodok… Nervózne a zvedavo sa začnú hrabať v Daveyho súkromných veciach a nájdu stávkový lístok z dostihov. Davey totiž vždy stavil na koňa Fly me to the Moon, lebo jeho meno mu niečo pripomínalo. A tento raz sa mu to oplatilo. Matky dvoch chudobných rodín zrazu riešia morálnu dilemu. Majú zinkasovať pre seba jeho týždňovú penziu a dokonca si môžu privlastniť i jeho nečakanú výhru z dostihovej stávky? Davey by to tak chcel! Veď nikoho nemal, a nikomu to neublíži. Je to nevysloviteľné šťastie. V oboch prípadoch je treba oddialiť ohlásenie úmrtia. Tak sa začína komický pokus dvoch žien, závislých od mizernej výplaty, obohatiť sa nemorálnymi prostriedkami, no s malou pravdepodobnosťou, že ich odhalia. Väčšinu predstavenia zaberajú nervózne zmeny plánu, trúchlenie, vzájomné obžaloby. Napätie sa takto vyrovnane tiahne celým predstavením. Cez protiľahlé okno sa však na ne pozerá prázdnym pohľadom bezmenná suseda. Najskôr hľadí vyhasnutým zrakom do prázdna. Lenže obe ženy teraz nedokážu upokojiť vlastnú vystresovanú fantáziu. Čo tá žena chce? Ošetrovateľky sa vrátia do bytu i popoludní. Vymenia si službu s kolegyňami. No s odstupom pár hodín, popoludní, nájdu na mŕtvom podozrivú modrinu. Zrazu si uvedomujú, že čas smrti sa dá určiť veľmi presne. Stále riešia emócie, rébusy a záhady. Prenasleduje ich potreba nejakého príkazu, činnosti, cieľa. Stres oboch žien, strach z odhalenia pomaličky prerastá do paranoje, ktorá očividne ničí ich racionálne myslenie i konanie. Očakávajú zaslúženú odplatu skôr, než na ne vôbec môže padnúť nejaké podozrenie. Zároveň sú tieto pasáže pre diváka najvydarenejšou a najvýpovednejšou časťou inscenácie.
Ak človek žije na tomto svete, aby pracoval a nie, aby sa obohacoval, zárukou jeho dôstojnosti, statočnosti a dobrosrdečnosti je jeho svedomie. Ony dve, ktoré volajú medzi sebou svojho klienta „úbohý malý Davey“, ony chcú zostať veľké. Ale teraz im hrozí, že toto všetko stratia. Nezákonne nadobudnuté peniaze sa im stanú nepriateľmi. Nachádzajú kovovú škatuľku s poslednou vôľou svojho klienta. Nebohý si želal kremáciu. A nech mu počas nej spievajú jeho obľúbenú pieseň od Franka Sinatru Fly me to the Moon. Vystresované ženy už túžia len vzdať svoj boj. A tu ich psychicky zaskočia záverečné Daveyho riadky. V závete všetko odkázal svojim dvom opatrovateľkám Francis a Lorete. Mal finančné úspory na vkladných knižkách a zopár osobných drobností. Ženy už nedokážu s chladnou hlavou pochopiť, že sa ničoho nezákonného nedopúšťajú. Potrebujú očakávaný trest, pretože sa zároveň ľakajú predstavy, že v budúcnosti, v prípade podobnej situácii nečakaného úmrtia ďalšieho klienta, opäť pocítia pokušenie nechovať sa čestne. A preto musia vyriešiť svoj morálny hlavolam s pocitom, že sa zbavili špinavých peňazí a zároveň splnili Daveyho poslednú vôľu.
Ľudskosť hry so všetkou dezorientovanosťou, so všetkými chybami oboch žien, prekrýva povrchný humor. Povrchnosť je vždy prítomná, keď hovoríme o niekom, koho nepoznáme. Ak divák vníma javiskové postavy povrchne, môže podľahnúť dojmu, že tento príbeh je vlastne banalita. Na začiatku je nám Davey predstavený ako banálna epizóda v živote dvoch ošetrovateliek. Len vďaka nim postupne objavujeme jeho vnútorný svet, zmenšený na počúvanie nahrávok s Frankom Sinatrom a na stávky na konské dostihy. Ale tak, ako postupne Daveyho telo tuhne v kúpeľni, tak sa postupne jeho svet stáva dôležitým. Medzi riadkami hry ostáva úvaha nad duševnou ekológiou ľudí zo sociálnej vrstvy, ktorá právom subjektívne pociťuje svoj stav ako chudobu a zároveň čelí falošným motiváciám k súťaživosti a kariére. V posledných desaťročiach mali sociologicky chudobnejšie regióny Slovenska živú skúsenosť s takýmto stavom, preto sa možno domnievať, že inscenácia s takouto témou je prijímaná so záujmom a s porozumením voči jej postavám. Tak to bolo aj v inscenácii Kamene vo vreckách. A tak ako v nej, ani v inscenácii Fly me to the Moon nechýba jazykový protipól. Spisovnou slovenčinou si Francis dohaduje cez telefón zmenu služieb s kolegyňami. Aj prehovory k imaginárnemu Daveymu sú bez akcentu. Obe ženy teda pracujú v inom prostredí, než v akom sa odohráva ich súkromný rodinný život. Životné situácie postáv vytvárajú potenciálne dramatické konflikty, či už očividné alebo vnútorné, vzájomné alebo osobné. Muž ostáva sám na sklonku života, sám i voči smrti, v improvizovaných podmienkach ošetrovateľských buniek pracujúcich žien, ktorých úlohou je ekonomicky zabezpečiť rodinu a nespoliehať sa na mužov. Nenápadne s týmto harmonizuje i úsporná hudobná zložka tejto inscenácie. Je ňou džezová pieseň Fly me to the Moon od Franka Sinatru. Najmä ranná história džezu je spojená s chudobnými ľuďmi, s ľuďmi utláčanými. V piesni sa spieva o túžbe doletieť s milovaným človekom až na Mesiac. Okrem intimity sa tu ponúka aj sloboda, plnohodnotný život ďaleko od neprajných ľudí. Túžba po lepšom živote doviedla obe hrdinky tam, kde ich zastavilo svedomie. Ale veľa ľudí sa v podobnej situácii zastaviť nedokáže. Zločinom bez trestu je, že ľudia so svedomím žijú väčšinou veľmi skromne, duševne niekedy až živoria. A keď si konečne niečo dlho želané dopriať môžu, majú dôvod povedať nie. Ako príklad uvedieme detail z hry: Francis roky túžila cestovať do Barcelony. V tých rokoch sa vydala a jej deti vyrástli. Manžel ju tam teraz posiela. Jeho sen to ale nie je, a nakoľko nie je dosť prostriedkov na cestu pre dvoch, hovorí jej, nech ide sama. Ona ale neberie takúto cestu ako splnený sen, a myslí si, že si to nezaslúži a vyhlasuje, že on jej asi chce byť v tom čase neverný.
Herecké výkony sú veľmi presvedčivé. Viditeľne sa herečky opierajú o vnútornú psychologizáciu a motiváciu konania postavy. Výrazne, ale nevtieravo pracujú s temperamentom. Herectvo a situačné rozdiely medzi ženami ilustrujú ich plastické podoby duševného stresu. Je tu prítomná oscilácia od rebelantstva, podnikavosti až k prispôsobivosti. Alebo naopak. Antónia Kurimský-Oľšavská ako nepokojná, až trucovitá Francis je žena s občas uboleným telom, ktorá má ešte v pamäti pozitívnejšiu predstavu alternatívnej budúcnosti pre svoje mladšie ja. Keď sa chopí iniciatívy v podnikavom pláne, razom omladne a zdá sa obklopená inou klímou, inou aurou. Poslušná a prispôsobivá Loreta Petry Kriváčkovej je po celý čas citlivá a zároveň drsná žena, ktorá postupne začne vysielať k divákovi pozoruhodné vlny smútku a ľútosti, ukryté pod pláštikom poslušnosti. Obe ženy vo vzájomne zdieľanej psychickej intimite témy zločinu a trestu prechádzajú dramatickým oblúkom, ktorý čiastočne potiera rozdiely pováh.
Posteľ z lacného svetlého dreva s paplónom, dekou a vankúšmi a očividne tmavší nočný stolík je štandardná kombinácia pre ošetrovateľskú izbu. V tej známej posteli obe ošetrovateľky opakovane hľadajú Daveyho svet. Scénografické riešenie je dielom Klaudyny Rozhin. Režisérka sa sústredila na realistickú, psychologicky prepracovanú a hodnovernú podobu javiskovej verzie hry. Klaudyna Rozhin sa v prípade prevzatej zahraničnej inscenácie z oblasti Veľkej Británie a Írska pridržiava klasickej anglickej režijnej filozofie: je poctou režisérovi, ak jeho prácu nie je vidieť.
Kameňoch vo vreckách ukázala autorka Írsko v najhoršej ekonomickej kríze. Svet v hre Fly me to the Moon už speje niekam, kde sa táto krajina stáva možno iba načas a možno iba zdanlivo ekonomickým tigrom. Do ďalšej krízy. Ale či Ír, alebo Slovák, divák si z vypovedaných tvrdých právd vysonduje situáciu. Veď to všetko sa zdá byť veľmi známe, ako spomienky na budúcnosť. Premýšľavý divák do konca predstavenia môže chvíľami strácať pôdu pod nohami (pod stoličkou).


[1] Podľa: https://www.dictionary.com/browse/dark-comedy https://www.urbandictionary.com/define.php?term=Dark%20Comedy https://en.wikipedia.org/wiki/Black_comedy

Avatar photo

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.

Uverejnené: 12. septembra 2019Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top