Život ako ladná kresba v tme

Dramaturgia: Zuzana Palenčíková
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Jozef Vlk
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Réžia: Kamil Žiška
Hrajú:
Hana Gregorová – Nadežda Jelušová
Ľudmila Podjavorinská – Ľubomíra Krkošková
Elena Maróthy-Šoltésová – Jana Oľhová
Terézia Vansová – Eva Gašparová
Premiéra: 27. 3. 2009 v Štúdiu Slovenského komorného divadla v Martine
Málokedy sa v slovenskom divadelníctve podarí v jednej inscenácii zachytiť a vyjadriť tak veľa ako v inscenácii Slovenského komorného divadla v Martine A budeme si šepkať. Autorom jej konceptu – mladému, veľmi ambicióznemu a so všetkou úctou k tomuto pojmu – pedagógovi – režisérovi Kamilovi Žiškovi a dramaturgičke Zuzane Palenčíkovej a ich spolupracovníkom (scénografom Tomom Cillerom počnúc a herečkami končiac) sa to podarilo. Inscenácia o našich štyroch významných predstaviteľkách realistickej spisby – Hane Gregorovej (Naďa Jelušová), Ľudmile Podjavorinskej (Ľuba Krkošková), Elene Maróthy-Šoltésovej (Jana Oľhová) a Terézii Vansovej (Eva Gašparová) vynikajúco obstála nielen pri porovnaní s inscenáciami, ktoré v posledných obdobiach vznikali na Slovensku na tému osobností slovenskej či svetovej kultúry, umenia, politiky a spoločenského diania ako takého (Štúr, Kráľ, Hroboň, Záborský, Válek, Novomeský, Dilong, Žarnov, Tiso, Husák, Štefánik, Chaplin, Piaf atď.), ale aj pri porovnaní jej kvality s umelecky najzaujímavejšími inscenáciami posledných rokov u nás a aj v rámci samotného martinského divadla.
Očarúva z niekoľkých dôvodov. Tým prvým je zvláštna krehkosť a neha, ktorá z inscenácie vyžaruje a v ktorej sa stretáva hlboká úcta k týmto našim štyrom dejateľkám. Vychádza nielen zo základného prístupu autorov konceptu, ale vyžaruje aj z herečiek, ktoré ich postavy stvárnili. Svoje postavy poňali vnútorne veľmi žensky, s veľkým pochopením pre ich utrpenie, pochybnosti, osobné hľadania a i význam, ktorý v našej kultúre majú. Medzi tie ďalšie patrí napríklad skutočnosť, že tvorivý tím sa rozhodol spracovať tému spôsobom, ktorý v sebe zlučuje historický a ahistorický princíp, pričom umožňuje prinajmenšom dvojaké, čo do sily zážitku takmer rovnocenné čítanie inscenácie. Prvý, silne výrazový, spôsob čítania inscenácie – umožňuje ahistorický princíp, ktorý motivicky vychádza z archetypového výkladu života dejateliek (ženskosť, nežnosť, krehkosť, osamelosť a detstvo, každodenný život, vydaj, manželstvo, smrť, sklamanie atď.). Sústreďuje našu pozornosť na chápanie inscenácie ako lyrizujúco podaného príbehu až meditácie na tému ťažkého ženského údelu. Život všetkých štyroch spisovateliek sa nám tak predstavuje ako zhodný príbeh, akýsi univerzálny príbeh štyroch žien, ktorý sa odohráva v neurčitom priestore. Postavy do neho vstupujú veľmi poeticky – z dverí zaliatych svetlom, plné radosti zo seba, zo života a z nádeje, ktorú nosia hlboko v srdci. V tomto priestore postupne – pomedzi taktiež veľmi poeticky spodobeného rozprávania svojich osudov – dostávajú svoje „dvere“ (… do vlastných životov) a prinášajú si z nich všetko to, čo im pomáha symbolicky vyjadriť podstatu ich života: posteľ s perinami, jablká na čistenie, lavór s vodou, košieľku mŕtveho synčeka atď. Ako osudová niť (i ako zamyslenie sa aj nad zmyslom života samotnými postavami) sa popri tomto spôsobe rozprávania o ich životných peripetiách vinú ich kresby vlastných stôp bielou kriedou na čiernu „podlahu“, kresby jednoduchých línií ako vymedzovanie pomyselných ciest či hraníc (opäť bielou kriedou), „písanie“ na dlhý a široký biely papier či vyzuté topánky, ktoré zostali po ich siluetách (atď.), keď sa opäť vracali, odeté už nie v dievčenských šatách, ale kabátoch dospelých žien späť – na „začiatok“ svojho života – do dverí/života, ktorými/z ktorého medzi nás prišli.
Druhý typ čítania inscenácie – vychádzajúci z historického princípu – umožňuje divákom, ktorí sú zorientovaní v živote všetkých štyroch spisovateliek a poznajú aj ich literárne dielo tak memoárového ako aj umeleckého charakteru, mať pôžitok nielen z formy a zvoleného inscenačného kľúča, ale aj z toho, ako sa do pohybu, mimiky či giest jednotlivých postáv alebo naznačovaných situácií podarilo inscenátorom transponovať na úrovni znakov ich život. Podjavorinskú tak hneď v úvodnom predstavovaní hlavných hrdiniek (v osvetlených „dverách“) môžeme identifikovať podľa giest herečky, ktorými spodobuje jej dlhotrvajúce bolesti hlavy, predstaviteľka Vansovej zas pozerala dohora (ako znak jej zasnenosti), Šoltésová takmer neustále do „univerzálneho“ priestoru prichádzala s posteľou (ako znakom smrti oboch jej detí), Gregorová čistila jablká a pomedzi to rozprávala o tom, ako jej doma bránia čítať (ako znak neustálych konfliktov s rodinou na tému jej vzdelania) atď. Inscenácia je však v tejto súvislosti veľmi zaujímavá aj z hľadiska stavby prehovorov postáv. Iba málokedy smerujú k dialogickému konaniu ich prostredníctvom, literárny základ inscenácie je transponovaný do rozprávačského postoja k postavám (postavy nám oznamujú priebeh udalostí z ich života či nám o nich rozprávajú). Všetky repliky sú tiež prebraté z literárnych diel spisovateliek vrátane napríklad kuchárskeho receptu z Vansovej knihy Recepty prastarej matere. V tejto línii prístup k pochopeniu inscenácie však má – oproti prvej línii, ktorá umožňuje dekódovanie použitej ikonografie na všeobecnejšej úrovni – určité nedostatky. Chýba napríklad aspoň jeden obraz, ktorý by bol (obdobným tvorivým spôsobom) zameraný iba na ich tvorbu (a jej kvalitu), diskutabilné je použitie bielych košelí v ich prvom význame znaku muža (ďalšie významy košelí ako znaku smrti dieťaťa či otupujúcich každodenných starostí však veľmi nápadité) alebo obrazu s piknikom, ktorý si pre seba zorganizovali všetky štyri spisovateľky. V skutočnosti sa totiž nikdy neudial, nemá teda rovnaký ikonografický základ ako ostatné.
Vynikajúcim nápadom inscenácie je aj záverečná klaňačka, keď sa hlavné hrdinky poklonili najprv sebe navzájom a potom až publiku.
Neopomenuteľným veľkým prínosom k poetickej sugestivite tvaru, už spomínanej jeho ženskosti a krehkosti a tiež aj celkovej ladnosti tvaru, je aj scénická hudba (Jozef Vlk), ktorá rozvíja oba zvolené prístupy (okrem iných jej kvalít) aj v nápaditom hudobnom kľúči historický princíp/klavír – ahistorický princíp/rozbitie tradičných hudobných štruktúr.
Netradičná spomienka martinského divadla sa vydarila, nech už si jej divák zvolí k nej akýkoľvek prístup – bude vždy veľmi krehkou kresbou ich osudov v tme našej minulosti, do ktorej však vždy vstúpili zo svetla…

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.