Záväzné dodržiavanie súčasného stavu (?)

Dramaturgia: Daniela Brezániová

Preklad: Martina Vannayová

Scéna a kostýmy: Marija Havran

Réžia a výber hudby: Marián Amsler

Účinkujú:

Miško (realitný maklér), Miško (asistent predaja v drogérii), Miško (herec): Peter Martinček

Sabina (šéfka realitnej kancelárie), Lucka (PR Manažérka v divadle): Juliána Brutovská

Daniela (vedúca drogérie), Martina (herečka): Tajna Peršić

Mira (umelecká šéfka), Eva (zákazníčka): Iveta Pagáčová

Júlia (manželka), Denisa (dramaturgička), Klaudia (vedúca drogérie 2): Natália Fašánková

Iva (realitná maklérka), Antónia (priateľka), Nina (kostýmová výtvarníčka): Ada Juhásová

Majka (realitná maklérka), Broňa (kolegyňa v drogérii): Sandra Lasoková

Maroš (sekretár v realitnej kancelárii), Oto (kamarát), Tomáš (kamarát), Saša (priateľ umeleckej šéfky: Michal Koleják

Viliam (zákazník), Fero (kolega v drogérii), Kristián (herec): Michal Tomasy

Premiéra 8. júna 2024, Mestské divadlo Žilina

Súčasná doba prináša so sebou množstvo protirečivých sociálnych fenoménov. Stredná trieda prakticky mizne a dôsledkom je, že pribúda značné množstvo osôb ohrozených existenčnou chudobou. Bežnou praxou je mať viacero zamestnaní súčasne na úkor voľného času. Volanie po inklúzii, všímavosti, starostlivosti o seba prehlušuje toxická maskulinita, agresivita, hrubosť. Snahám o príjemnejšiu, spravodlivejšiu a snáď o niečo zrozumiteľnejšiu budúcnosť, vyžadujúcu si systematickosť, trpezlivosť a empatiu  oponujú populisticky jednoduché odpovede na zložité, avšak akútne otázky doby, vyplývajúce z rýchlosti, akou sa mení svet pred našimi očami. Tieto témy otvára a prepája do vzájomných súvislostí aj inscenácia Mestského divadla Žilina Status Quo v réžii Mariána Amslera.

V každom z troch minipríbehov, ktoré ju tvoria, figuruje postava Miška, a toho hrá vždy Peter Martinček, herec statnej postavy, vytvárajúcej kontrast s jeho feminýnnym pohybom a jemným hlasovým prejavom. Nesledujeme jednu postavu, ale viacero s rovnakým menom.  Variácie Miškov nie sú odlíšené kostýmom, ani žiadnym iným vizuálnym prvkom. Pôsobia ako jedna postava v odlišných životoch a v odlišnom pracovno-osobnom usporiadaní. Miško je snaživý, poctivý, niekedy až  nadmieru submisívny. Neustále ťahá za kratší koniec. Je pracovne aj osobne podriadený rozhodnutiam iných, a taktiež je obeťou intríg, čo si neuvedomuje. Tieto príbehy spája všadeprítomný a explicitne artikulovaný patriarchát, vychádzajúci z reálií neskorého kapitalizmu, prejavujúci sa kompetitívnosťou, závisťou, žiarlivosťou, s dôsledkami najmä v medziľudských vzťahoch. Nekončiace predsudky, nevyrovnanosť príležitostí a z toho vyplývajúca šikana, zneužívanie moci, obťažovanie podriadených osôb svojimi nadriadenými v každodenných situáciách. Pracovné podmienky v drogérii, v korporáte, či štúdium na umeleckej vysokej škole, plynulo prechádzajúce do pracovného pomeru, komplikujú postavám súkromný život, ktorý je poznačený nedostatkom empatie, času, energie. Komplikácie však nevyplývajú z náplne práce, ale zo vzťahov na pracoviskách, resp. v škole. Tvorcovia si kladú otázku: Aké by to bolo, ak by objektom túžby a diskriminácie boli muži? Nuž, v zásade rovnaké, ako keď ním sú ženy.  V inscenácii sledujeme minipríbehy mužov, ktorí pre dosiahnutie svojich či už mocenských alebo kariérnych cieľov neváhajú dehonestovať ženy. Ide o koláž viacerých príbehov, ktoré spolu nesúvisia. Predeľujú ich rôzne populárne hity, ich texty do istej miery tematizujú rovnoprávnosť mužov a žien. Roly sú jasne vymedzené. V dejových scénach si všímame napríklad,  ako žena venuje pozornosť prenosu z futbalového zápasu, zatiaľ čo muž upratuje. Žena zvádza kolegu a podvádza partnera, ktorý o ničom netuší. V drogérii Miško od svojej šéfky zažíva bossing, keďže sa vzpiera jej sexuálnym návrhom, za čo mu hrozí výpoveď z práce.  Nie je však žáner travestie. Aspoň nie tak celkom. Muži sú oblečení v bežných šatách (športové oblečenie, tepláky, tenisky, tričko, sako). Avšak ženy nie sú oblečené stereotypne vyzývavo, ich kostýmy tvoria podobné prvky ako tie u mužov, saká, tielka, kostýmové nohavice či kožená bunda. Marija Havran zvolila civilný ráz kostýmového a scénického riešenia.  Scénu tvoria jednoduché čierne konštrukcie, evokujú skladací nábytok z interiérov bytov alebo kancelárií. Vytvárajú kontrast k stenám a podlahe tmavožltej farby a rovnako sú  sfarebené aj vankúše. Navodzuje sa tak dojem, že postavy žijú v zlatých klietkach, z ktorých niet úniku.

Ženská časť súboru podáva presvedčivý výkon. Aj roly mužov, ktoré stvárňujú herečky v mnohých častiach inscenácie, svojím správaním vzbudzujú odpor. Takou je napríklad Juliána Brutovská ako šéfka realitnej kancelárie, ktorej životný štýl zahŕňa okrem sústavného šikanovania podriadených aj toxickú túžbu po zárobku a drogové excesy, aj Tajna Peršić a Iveta Pagáčová, ktorých sexuálny nátlak na podriadených Miškov priamo súvisí s neohroziteľnou mocou a postavením, alebo Natália Fašánková ako manipulatívna manželka. Postavy Sandry Lasokovej a Ady Juhásovej nepracujú v najvyšších vedúcich pozíciách, avšak ako kolegyne sú konkurečne nastavené  voči Miškom, sú kruté, niekedy až fyzicky agresívne. Oproti tomu mužské roly sú častokrát prehnane pasívne, naivné, submisívne. Zveličovanie funguje najmä pri ženských postavách. Herečky dokázali presvedčivo stvárniť manipuláciu, chladnokrvnosť a citovú ľahostajnosť, teda vlastnosti častejšie pripisované mužom. Mužské postavy sú príliš patetické a afektované. Stereotypne interpretované vlastnosti žien – naivita, krehkosť, jemnosť –  hereckou hyperbolou karikovali, čo vytváralo neželaný efekt. Namiesto rešpektu a súcitu vyplývajúcemu z nespravodlivosti voči utláčaným sme nabádaní k povrchnému smiechu.  Peter Martinček ako Miškovia v jednotlivých minipríbehoch prispôsobuje hlas ako výraz svojej jemnosti, znie prvoplánovo komicky, čím oslabuje  vážnosť problémov, ktorým musí čeliť. Rovnaký princíp je použitý i pri postavách stvárnených Michalom Tomasim a Michalom Kolejákom v úlohách mužov, ktorí sa ženám už do istej miery prispôsobili, odovzdali.

V skratke, predostierajú sa nám situácie, ktoré sú do značnej miery bežné, civilné. Princíp jednoduchého obrátenia sveta naruby, v ktorom po novom vládnu ženy, však z môjho pohľadu nestačí. Mení sa síce pohlavie, nie však systém, ktorý je nastavený rovnako. Stále sledujeme patriarchálnu hierarchiu v kontexte deľby moci. Tvorcom sa darí jednotlivé problémy načrtávať, upozorniť na ich existenciu, nejdú však do hĺbky, k pôvodu zobrazených prejavov nespravodlivosti, či neznášanlivosti.  Pre diváctvo, ktoré sa nad témami genderových stereotypov, mocenského útlaku či zneužívania moci a vydieraniu nevenuje viac do hĺbky,  môže byť inscenácia Status Quo iniciačným vstupom do tejto problematiky, a priniesť tak aspoň začiatok pozitívnej zmeny uvažovania. Pre zorientovaného diváka nie je obsah inscenácie novátorský, ani objavný. Za problematické považujem aj zobrazenie striktnej binarity postáv, v ktorom sú zvýraznené genderové stereotypy a predsudky. Gender  nie je v tejto inscenácii prezentovaný ako spektrum. Pohlavie v tomto prípade stopercentne určuje aj rod.

Mestské divadlo Žilina sa prezentuje sloganom Divadlo s odvážnou dramaturgiou.

Podľa tohto hesla môžeme inscenáciu Status Quo vnímať v dvoch rôznych, aj keď zároveň na seba vplývajúcich kontextoch. Prvým je divácka prístupnosť. Inscenáciu považujem – v kontexte žánru súčasnej mestskej komédie – za odvážny počin. Konfrontuje cieľovú skupinu s naliehavou a chúlostivou témou nečakaným spôsobom. Je ostrá, textovo i významovo priamočiara, neskrýva sa príliš za metafory.  Inscenátori pracovali s textovou predlohou od nemeckej dramatičky Maji Zade. Dramatický text vznikol pôvodne pre nemecké publikum, a predsa režisér s dramaturgičkou ho adaptovali do neutrálnych reálií, aj keď obchody, kancelárie či školy sú u nás v zásade rovnaké ako v Nemecku. Posolstvo hry zjednodušili na dreň, významy boli zjavné bez nutnosti ďalšieho skúmania a predošlých vedomostí, a tak ho divák dokáže ihneď identifikovať. Vo vzduchu však visia otázky: Či táto skratkovitosť, zjednodušenosť náročnej témy môže zapríčiniť, že obecenstvo nemusí rozlíšiť satirické, komediálne momenty od tých skutočne varovných? Či dokáže odlíšiť toxické správanie od netoxického? Alebo či sa význam posolstva miestami neneguje a nevychádza nazmar? Diváka môže upozorniť na existenciu problému všeobecne platnej rodovo podmienenej nespravodlivosti, neukáže mu však spôsoby, akými by sa dalo týmto toxickým vzorcom správania predchádzať a vyhraňovať sa voči nim. Napriek tomu je zaradenie tejto inscenácie do repertoára žilinského divadla sympatickým krokom, lebo prináša aktuálne podnety na premýšľanie nad nebezpečnými spochybniteľnými spoločenskými tendenciami súčasnosti.