Vidieť a byť videní

ANDY! to be seen
Réžia, dramaturgia: Jana Smokoňová, Veronika Malgot
Scéna, kostýmy: Laura Štorcelová
Svetelný dizajn: Slavomír Šmálik
Zvuková dramaturgická spolupráca: Dominik Suchý
Video spolupráca: Samuel Chovanec
Úprava hudobného podkladu After Hours/Velvet Underground: Martin Iso Krajčír
Produkcia: Veronika Malgot, Martin Lukáč
Účinkujú: Šimon Ferstl, Lenka Libjaková, Lýdia Ondrušová, Lukáš Pelč
Divadlo NUDE s novou inscenáciou predstavilo aj nový hrací priestor – neveľkú miestnosť v industriálnom vzhľade v komplexe City Gate. Betónová podlaha, rúry prechádzajúce cez strop. Presklená stena oddeľujúca miestnosť od chodby. Miesto pôsobí nedorobene, akoby vyzývalo: „urob si so mnou, čo chceš, čo potrebuješ!”. Celý priestor je vlastne iba miestnosťou, v ktorej mohol byť napríklad nejaký obchod. Jeho vzhľad a možnosti využitia pravdepodobne prispeli k tomu, že Divadlo NUDE prišlo s niečím špecifickým. Inscenáciou, ktorá sa inšpirovala ateliérom The Factory Andyho Warhola a virtuálnou dobou, v ktorej žijeme. Inscenácia je tvorivý kolektívny experiment, tak ako väčšina ich inscenácií. Tematicky sa hra inšpiruje svetom Andyho Warhola (Šimon Ferstl) a jeho superstar Edie Sedgwick (Lenka Libjaková) a problémami Lukáša Pelča a Lýdie Ondrušovej. Prvá dvojica predstavuje minulosť, ktorá predbehla svoju dobu. Sú to stále živé symboly. Druhá dvojica žije v prítomnosti, predstavuje tých, ktorí chcú zažiariť a stať sa nesmrteľnými. Sú to reálni herci, ktorí majú svoje sny a trápenia, aj keď zveličené. Zrazu sa pozeráme na úplne iný svet, než sme pri Divadle NUDE zvyknutí. Nie sú tu deti, matky, vzťahy, genderové otázky. Zrazu sa pozeráme na niečo nové, čosi abstraktnejšie, virtuálnejšie, no zároveň blízke. Na túžbu človeka dobiť virtuálny svet a uchmatnúť si v ňom svoju chvíľu slávy. Byť videný a vidieť. Preto sa na scéne objavuje veľa elektronických výdobytkov, napríklad Alexa – hlasovo ovládateľný reproduktor Echo tretej generácie s umelou inteligenciou.
Život Andy Warhola a jeho štúdio The Factory je východiskom celej inscenácie. Tento priekopník pop artu a zanietený tvorca umeleckého filmu priťahoval a stále priťahuje veľa ľudí. Warhol bol fanúšikom technológií, voyeur a napriek dobe, v akej žil, aj verejne priznaný homosexuál. Tvrdil, že v budúcnosti bude každý pätnásť minút slávny. A to je aj túžba Pelča a Ondrušovej. Byť slávny, mať svoju chvíľu, ktorá prekoná aj smrť. No okrem slávy pociťujú aj istú zodpovednosť za svojich fanúšikov, za svoje činy.
Vizuál inscenácie pripomína obývačku alebo malý byt rozdelený na menšie časti. Pri sklenených dverách je dlhý rad vešiakov so šatami. V pozadí je mixpult, vedľa neho pohovka, a v popredí je kreslo a odkladací stolík. Na stenu nad pohovkou sa premieta video a obrázky. Herci sa pohybujú vo svojich osobných priestoroch. Každý má svoju os, po ktorej sa hýbe. Ich cesty sa pretínajú, no aj tak si každý udržiava akýsi odstup. Herci sa vyzliekajú a prezliekajú priamo na scéne, líčia sa, robia si pleťové masky. Ako doma. Výstupy sú oddelené aj hudobne, Lýdia Ondrušová väčšinou obsluhuje pult a laptop, z ktorého púšťa hudbu. Všetky výstupy nesú v sebe kúsok posolstva, myšlienku daného aktéra. Zároveň ponúkajú dve roviny – súčasnosť reálnych hercov a útržky zo života Andyho a Edie.
Celá inscenácia začína už na chodbe Pelčovým príhovorom, v ktorom nás informuje o tom, aký je Andy skvelý, ako predbehol dobu a ako na Times square stále predávajú jeho portréty slávnych osobností natlačené na tričkách, či iných predmetoch. Následne nás uvádza dovnútra, kde pokračuje vo svojom monológu, počas ktorého sa prezlieka do iných vecí. Zároveň vo vnútri už čakajú ďalšie postavy, usadené na bielom gauči. Pelč konštatuje, že nevieme robiť biznis, jeho herectvo a gesto je rázne, pripomína rozprávača z TEDx-u. Hneď, ako sa prezlečie, pridáva sa k postavám na gauči, kde začína výstup s Andym a Edie a dvoma moderátormi. Celá scéna je nie úplnou kópiou TV show, ktorej sa títo dvaja umelci zúčastnili. Duplikovanú informáciu o tejto retrospektívnej udalosti dostávame aj z reálneho video záznamu talkshow, ktorý im beží nad hlavami. V tejto scéne sa spochybňuje Andyho práca a jeho maľba Campbellovej polievky ako umenia. Je umenie to, keď vykradneme nápad, produkt, formu druhého?
Po tomto výstupe sa striedajú scény medzi Pelčom, Ondrušovou, Andym a Edie. Každý prichádza s niečím novým, čím odkryje kus svojho vnútra a nazerania na svet a seba. Keď má niektorá postava svoj výstup, tie druhé sa väčšinou pripravujú na svoj – prezliekajú sa, odchádzajú za divákov, alebo ťukajú do mobilu. Pripomína to súznenie rodinných príslušníkov, ktorí si nezavadzajú, každý si robí, čo chce, ale navzájom sa vnímajú, keď je to potrebné. Lýdia Ondrušová sa vo svojich výstupoch stále prezlieka. Oddeľujú sa tým nielen výstupy, ale aj jej osobná spoveď. Jej herectvo je štylizované, tak, ako aj gesto a rôzne úkony v rámci scén (napr. chôdza v zlatých topánkach na veľmi vysokých opätkoch, či „tanec” s lampou). Jej mantrou sú masy. Masy sú všetkým. Masa je podstatou pre toho, kto chce byť slávnym. Lebo len vďaka masám sa staneme známymi. Len vďaka nim máme svoju minútu slávy, chvíľu sa o nás hovorí, píše, alebo sme zdieľaní. Vo všetkých jej výstupoch jej ide o to stať sa slávnou a nesmrteľnou. Aby si ju ľudia uctili a zapísali jej meno na rodný panelák, a tak si ju navždy zapamätali. Chce sa zoznámiť s každým, chce, aby ju každý poznal. Chce sa dostať do sveta časopisov, šoubiznisu i akademického sveta. Zároveň si uvedomuje, že v masách sa skrývajú aj jednotlivci, pre ktorých skladá prísahu. Prisahá na osvetlené zrkadlo, že nikdy nebude nevšímavá k svojim fanúšikom, že bude priateľská a otvorená ku všetkým, ktorí sa v nej budú vidieť a budú ju uctievať. Toto je jej spôsob, ako byť videná. Byť superstar, byť hviezdou. No v závere inscenácie sa priznáva k tomu, že ju nikto nikdy nebude chcieť, lebo nevie po anglicky, lebo nie je rečovo zdatná, nie je cool. A keďže ona je tá, kto sa najviac vyznáva zo svojich pocitov, ukončuje inscenáciu. Plače nad rozbitou Alexou a snaží sa ešte na poslednú chvíľu zistiť, ako sa stať superstar, mysliac si, že táto umelá inteligencia jej dá na to návod.
Lukáš Pelč je striedmejší a menej štylizovaný vo svojich výstupoch. Jeho cieľom je síce tiež zaujať a byť videný, ale jeho spôsob, ako to urobiť, je iný. Podobne ako Lýdia Ondrušová, aj on sa v každom výstupe prezlieka. Do situácií sa dostáva vďaka Ondrušovej a identifikuje sa s nimi. Lebo Ondrušová je akousi jeho hybnou silou. Jej výstupy posúvajú aj tie jeho. Konfrontujú sa až v momente, keď Pelč urobí pre divákov prednášku o tom, ako vyzerať na prednáške múdro. Celý tento výstup je len vykradnutím už existujúceho TEDx-u. Ondrušová sa na neho za to hnevá. Zúri, že sú predsa autorským divadlom, a preto by mali ponúkať svoju tvorbu a nevykrádať iných. Tu sa akoby vracajú k otázke umenia a autenticity. Čo je ešte umením a čo je už kópiou. Ak kopírujeme, sme podvodníci alebo šikovní obchodníci, ktorí vďaka tomu úspešne predávajú seba? A tým sa opäť vraciame k Andymu a jeho tvorbe. K jeho pásovej výrobe sieťotlačí a k jeho osobe.
Šimonovi Ferstlovi sa darí zobraziť Andyho Warhola ako nezaujatú, flegmatickú osobu, ktorá pozoruje priestor a osoby v ňom s odstupom. Je oblečený celý v čiernom. Jeho herectvo je prirodzene civilné, pritom sa snaží zachytiť reálne Warholove gestá, či výraz v tvári. Andy Warhol sa stotožňoval s Duchampovým tvrdením, že ak o niečom povieme, že je to umenie, tak to je umenie. Andyho spoveď zaujme. Priznáva svoju lásku k technológiám (Alexa je jeho hračka) a fascináciu amatérskymi a netalentovanými hercami. Konštatuje, že nie je zlý človek, ale realista, ktorý vidí to, čo iní nie. Obhajuje svoju tvorbu, svoje umenie a ako vizionár hovorí o rýchlej, no krátkej sláve. Lebo všetci môžu robiť to, čo on, všetci sa môžu stať superstar, ale nie každá sláva prežije. Miestami pôsobí Andy ako manipulátor, hýbateľ, ten, čo ťahá za nitky a určuje výsledný tvar.
Edie Sedgwick Lenky Libjakovej je utrápenou ženou, ktorá ani nevie, prečo je s ním. Jej emocionálny život je vyciciavaný extravagantným bohémom, ktorý z nej robí objekt svojich experimentov. Ona sama je pod jeho vplyvom nahá. Doslova sa obnažuje, tak, ako obnažuje svoju dušu. Z jej spovede sa dozvieme, že nevie, prečo je jeho superstar. Čím si to zaslúžila, a prečo ju nevníma ako ženu, ako ľudskú bytosť, ale ako nástroj a objekt. V závere, keď Andy filmuje Edie počas tvorby postavy Jany Eyrovej, sa divák dozvie odpoveď na jej otázku. Pre Andyho je Edie netalentovanou a hlúpou herečkou, ktorá prináša do filmu čosi zvláštne a nečakané. Je to silný moment, nakoľko Edie spojí v jednu postavu dve – Janu Eyrovú a Janu z Arcu, z ktorých vznikne Jana Eyrová z Arcu. A Andy nechce prestať natáčať, pretože čaká, čo sa z toho vyvinie ďalej. Andy poprosí Alexu o vysvetlenie, na čo Edie Alexu rozbíja o stenu a odchádza preč. Pri tomto výstupe sedí Pelč na gauči a hrá sa s mobilom. Keď zistí, že Lenka Libjaková odišla, odchádza aj on so slovami – „to sa môže?”. Po ňom odchádza aj Šimon Ferstl. Všetko uzatvára už spomínaným výstupom s rozbitou Alexou Lýdia Ondrušová.
Dramaturgicky inscenácia hovorí o tom, že všetko tu už raz bolo. A všetko sa stále vracia, len v iných obmenách a priestoroch. Preto dve dvojice. Avšak Lukáš Pelč s Lýdiou Ondrušovou by mohli existovať aj bez tej druhej dvojice. A tak isto by to fungovalo aj naopak. Odvolávka na Andyho ateliér, ktorý poskytoval priestor pre akúkoľvek tvorbu, je účelová, aj keď sa celá inscenácia zdanlivo nesie na tvorivej vlne – rob, čo chceš, čo ti napadne, improvizuj, tvor, buď prirodzený! Na scéne sa všetko deje tak, aby sa to v určitom okamihu prepojilo. Aby sa ľudia, ktorí okolo seba chodia, obchádzajú sa, či náhodne stretávajú, v jednom momente zladili a vykonávali rovnakú činnosť. Na chvíľu sa tí, čo sa pozerajú a tí, čo sú videní, spoja a všetci sú jedno, všetci sú individualistická masa. Avšak z celku vyvstáva Warhol a Edie ako barličky na premostenie a vysvetlenie témy a zámerov tvorcov. Režijne je inscenácia homogénna. Zároveň ponúka viacero otázok, či narážok skrytých v konaní postáv. V tanci, ktorý má byť cvikom na chudnutie. V chodení po kruhu z oblečenia. Či v krátkom zapojení diváka do deja – Edie si prisvojí kus cudzej veci – šál, pončo. Na chvíľu sa stáva niekým iným a na krátky okamih nadväzuje fyzický kontakt s bezmenným divákom. Tím Divadla NUDE ponúka inscenáciu, ktorej nechýba humor, nadhľad ani momenty prinášajúce ticho zamyslenia. Avšak po odchode z divadla sa pocity a myšlienky kamsi vytratia, stečú po povrchu.
 

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.