Večera bez dámskej volenky

Tereza Lexová: ODAMŠENEODAM. Česko-slovenský kabaret na tanieri

Scenár, dramaturgia a kostýmy: Tereza Lexová

Preklad textov: Tatiana Cichá

Scénografia: Jaromír Ryšavý

Hudba: Zdeněk Král

Réžia: Zuzana Cejnarová

Účinkujú: Jana Jenčová, Miroslav Bodoki, Daniela Libezňuk a. h./Tereza Lexová a. h.

Klavírny sprievod: Matúš Lipka a. h./Zdeněk Král a. h.

Premiéra: 10. novembra 2022 v Divadle Viola v Prešove

Divadlo Viola prinieslo na prešovskú divadelnú scénu premiéru kabaretnej hry s názvom ODAMŠENEODAM (Vydám sa či nevydám). Žáner kabaretu ponúka bohatý priestor na výber tém, či už komediálneho, alebo dramatického charakteru. V prípade Divadla Viola sa tvorcovia rozhodli touto formou spracovať motívy životov výnimočných žien z česko-slovenskej histórie. Kabaret o ženách pre ženy, z ktorého možno aj muži odídu nežnejší a bohatší.

Kabaretiér víta publikum na trinásťchodovej degustačnej večeri. Menu nás sprevádza históriou od stvorenia Adama a Evy až po dnešné časy. Ponúka možnosť objavovať rozmanitosť chutí vybraných historických okamihov spojených so životmi viac či menej známych žien. Režisérka Zuzana Cejnarová začína budovať dej vo všeobecnej rovine príbehu prvých predstaviteľov ľudskej rasy, jednotlivé chody sa postupne personalizujú. Príbehy oscilujú medzi komédiou a dokumentom, zobrazujú udalosti zo života vybraných žien sprevádzané informáciami o spoločenskom dianí v danom historickom období. Problémy konkrétnej éry reflektujú s nadhľadom, často ironicky a sugestívne, zapájajú empatiu publika. Bližšie k divákovi dostáva dej okrem samotných príbehov aj prostredie Kaviarne Viola, kde sa inscenácia odohráva. Odstup hercov od hľadiska je minimálny, celé dianie viac zosobňuje. Režisérka otvára hereckej akcii celý priestor, divák sa cíti angažovaný do deja, príbehy postáv sa ho osobne dotýkajú.

Scénografia stavia na jednoduchosti. Čisté tvary a neutrálne farby umožňujú variabilitu scény a jej rýchlu premenu v závislosti od diania. Scénograf Jaromír Ryšavý pracoval s jednoduchými, no efektívnymi symbolmi – zástera ako dedičný hriech či kuchynské náčinie meniace sa na zvieratá v raji… Dejotvorným prvkom sa stávajú napríklad biele drevené kocky, z ktorých herci vytvárajú jednotlivé objekty v každom z príbehov. Z kociek sa stáva skladovací priestor, brucho tehotnej ženy, dostihový kôň alebo sa na nich len sedí. Biela farba prevláda na scéne, v kostýmoch dopĺňa neutralitu aj béžová. Autorka kostýmových návrhov, Tereza Lexová, ktorá je zároveň dramaturgičkou inscenácie a tiež alternantkou jednej z postáv, nechala postavy doslova splývať so scénou. Farebnosť na scénu prináša ďalší nosný prvok deja – jednoduchá ružová kuchynská zástera. V inscenácii symbolizuje dedičný hriech, ktorý sa prenáša z generácie na generáciu, zo ženy na ženu. Výber jednotlivých osudov podporuje túto dejovú líniu: ani jedna z dám, ktorých osud môže divák na javisku vidieť, to nemala v živote jednoduché. Hriech symbolizovaný zásterou je neustále prítomný, postavy si ho medzi sebou odovzdávajú. V jednom momente sa zdá, že sa podarí preniesť ho na mužské pokolenie, zástera sa ale rýchlo vracia do rúk nežnejšiemu pohlaviu. Neutralita farieb slúži v inscenácii jednoduchšiemu scénickému stvárneniu, nie sú potrebné prevleky ani prestavby, herci jednoducho ukončia jeden chod a presunú sa k ďalšiemu. Scénickú podobu a zároveň farebnosť hry dotvárajú svetelné efekty: svieti sa farebne, v tónoch ružovej a fialovej.

Menu je skutočne bohaté. Ako sa na správnu degustačnú večeru patrí, nechýba živý hudobný sprievod. Autorom hudby je Zdeněk Král, na javisku ju za klavírom interpretuje Matúš Lipka alebo autor samotný. Klavirista do deja až na jeden moment nezasahuje. Predsa len sa do príbehu zapojí v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii, ktorú vyrieši jednoduchým pohybom a odhodením lietadielka a opäť sa vracia na svoje miesto za klavírom, akoby sa nič nestalo. Symbolika vyššej moci, ktorá môže ovplyvniť ľudské životy, je teda okrem zástery podporená aj týmto nečakaným zásahom do deja.

Režijno-dramaturgické ženské duo zvolilo osudy žien z oboch strán rieky Moravy, vyberali viac aj menej známe mená naprieč rôznymi sférami spoločenského života. Na javisku sa tak odohrávajú udalosti zo života spisovateľky Hany Gregorovej, doktorky Bohuslavy Keckovej, prvej českej lekárky, Márie Immaculaty ,,Laty“ Brandisovej, jedinej ženskej víťazky Veľkej Pardubickej, rusínskej sochárky Oleny Mandičovej, športovkyne Věry Čáslavskej a napokon aviatistky Boženy Laglerovej. Životopisné scény sa prelínajú s degustačnými chodmi, počas ktorých sa postavy venujú celospoločenským témam, od spomínaného stvorenia človeka až po emancipáciu žien. Napriek tomu, že ani jedna zo žien nemala jednoduchý život, jednotlivé scény sú skĺbením životopisného štýlu a hravosti kabaretu. Napríklad Hana Gregorová zavesí dedičnú zásteru na krk svojmu mužovi, ktorému nenavarí, lebo musí písať nové dielo, alebo Olena Mandičová, ktorá veselo žije a tvorí, až kým nezistí, že jej najznámejšiu sochu roztavili na ťažítka, či Věra Čáslavská, ktorá zbiera jeden titul za druhým až do momentu prevratu v roku 1968. Aj osudy ďalších žien sú spracované citlivo, s dôrazom na detail.

Na javisku sú počas celej inscenácie prítomní traja herci, pri tvorbe postáv im pomáhajú aj rekvizity a bábky. Hneď v úvode využívajú herci na stvárnenie zvierat v raji rôzne kuchynské náčinie. Keď doktorka Kecková lieči manželku tureckého muftiho Ali-Fehmi Džabićiho, manželku stvárňuje bábka žaby.

Miroslav Bodoki sprevádza divákov ako kabaretiér, ale stvárňuje aj ďalšie postavy – čašníka v bare či manželov jednotlivých žien. Jeho herectvo je bezprostredné, dokáže upútať pozornosť divákov na potrebný detail či situáciu. Bodoki plynule prechádza z postavy do postavy, ako výrazové prostriedky mu najviac slúžia hlas a postoj. Napriek tomu, že celý dej je o ženách, sa Lexovej podarilo upriamiť pozornosť aj na problémy z mužského sveta, ktoré Bodoki stvárňuje realisticky. Na malé momenty sa mu darí vyvážiť ženskú prevahu a otočiť rodovú perspektívu. V kontexte inscenácie je aj mužský element dôležitý, keďže ani emancipované ženy nežijú výlučne v ženskom svete, sú tiež neustále konfrontované s tým mužským. Dej inscenácie sa postupne dotkne aj problémov, akými sú zúfalá snaha o splodenie syna či násilie v domácnostiach. Niektoré scény – chody večere sa tak stávajú ťažšie stráviteľnými, Cejnarová ale strieda ťažšie jedlá s odľahčením a humorom, napr. v podobe Bodokiho bonmotov.

Ženské postavy sú v inscenácii dve, Jana Lenčová a hosťujúca Daniela Libezňuk (alt. Tereza Lexová). Herečky si striedajú hlavnú a vedľajšiu rolu, každá z nich stvárni viacero žien. Daniela Libezňuk prináša na javisko pokojný prejav, jej postavy sú rozvážne, len miestami sa stanú prchkými či prejavia silnejšie emócie. Z tejto miernej nevýraznosti ale Libezňuk vystúpi vždy, keď stvárňuje hlavnú nositeľku deja. Herečke sa darí vybudovať nápadné charaktery a dobre ich odlíšiť. Jana Jenčová je na javisku viac predstaviteľkou energickosti, hravosti. Jej herecký výraz je veselý, miestami šibalský, prináša na scénu pocit bezprostrednosti a ľahkosti. Rovnako dobre strieda jednotlivé polohy na škále komické až tragické. Libezňuk sa s Jenčovou na javisku veľmi dobre dopĺňajú a vyvažujú jednotlivé scény tak, aby divákovi v deji nič nezaniklo.

Odamšeneodam by sa z podtitulu Česko-slovenský kabaret na tanieri mohlo javiť ako jednoduché divadelné osvieženie, opak je však pravdou. V podaní herca a herečiek a v réžii Zuzany Cejnarovej je tento kabaret v podobe trinásťchodovej večere naozaj výdatným zážitkom, ktorý môže divák tráviť celý zvyšok večera popri úvahách, ako to v našom česko-slovenskom svete vyzerá so žensko-mužskými vzťahmi. Inscenácia otvára priestor na premýšľanie, no zároveň pracuje s humorom, a to nie prvoplánovo a plytko, ale, naopak, významotvorne. Ukazuje, že ako ženy, tak aj muži občas nemajú na výber a musia napriek výdatnému boju a tvrdej práci nakoniec prijať, čo im osud nachystal. Každý divák si tak z taniera inscenácie môže vybrať to, čo mu chutí najviac.