Vankúše plné farebných snov

Námet: Ján Uličiansky
Produkcia: Lenka Görfölová, Pavol Pilař
Hudba: Peter Zagar
Choreografia: Vladislav Šoltys
Scéna/ Kostýmy/ Bábky: Jana Korčeková
Réžia/Dramaturgia: Marek Kobeda
Hrajú: Michaela Kučerková, Alena Vojteková, Mária Rogoňová, Veronika Smutná
Premiéra: 07. 02. 2012
O čom snívajú deti? Nenakazené „dospeláckymi“ starosťami, majú hlavu plnú farebných obrazov a príbehov, ktoré sa končia šťastne? V skutočnosti na tom detské snívanie asi tak idylicky nebude, ale v inscenácii PanÁčik, podľa predlohy Jána Uličianskeho, je realita tým posledným hľadaným aspektom. Príbeh sa točí okolo snov a snové je v inscenácii všetko. Presnejšie, snové načisto po detsky – takže veselé, pestré a úsmevné.
Príbehy Jána Uličianskeho o pánovi Áčikovi, pôvodne napísané ako rozhlasové večerníčky, sa stali predlohou pre hru pre najmenších. Text inscenácie PanÁčik však vznikal postupne. Zo základnej režijnej osnovy a Uličianskeho príbehov sa po sérii hereckých workshopov podarilo vytvoriť a zafixovať ucelený text. Jadro príbehu tvoria snové sekvencie, preberajúce postavy a dej pôvodných príbehov o Háčikovi, Neboráčikovi, Babráčikovi a Hráčikovi. Štyri minipríbehy od seba nie sú úplne izolované, ale prepojené cez príbeh celkový, ten však postráda výraznú záverečnú pointu. Respektíve pointu má, ale prezrádza ju hneď na začiatku. Je ňou existencia pána Áčika, vlastníka továrne na sny (o ktorom sa v inscenácii iba hovorí), a hlavných hrdiniek, Áčikových pomocníčok, Bodiek. Spoločne prinášajú sny do detského spánku a určujú, čo sa bude deťom snívať.
Absentujúca zreteľná pointa, a teda aj vyvrcholenie celkového príbehu (nie príbehov čiastkových), sú najväčšou výhradou k dramaturgickej koncepcii Mareka Kobedu. Inscenácia vo svojej podstate naozaj pripomína sériu rozprávok na dobrú noc, ktoré však neuvádza dedko Večerníček a jeho pes, ale veselá štvorka spomenutých Bodiek. To, čo inscenácia stráca na celkovom príbehu, získava kdesi inde. V jedinečnej farebnej atmosfére, poetickosti, plasticite scény a hravosti, ktorá z inscenácie dýcha po celý čas a pre detského diváka skrátka musí byť atraktívna.
Takáto poetika sa v inscenácii rozvíja od chvíle, kedy in medias res prichádzajú na scénu herečky. Hravosť, ľahkosť a vtip sú hlavné veličiny, s ktorými operuje režisér Marek Kobeda, navyše sú výrazne podporené farebnosťou a nápaditými scénografickými riešeniami Jany Korčekovej. Ako si v poslednej dobe na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU zvykáme, ani PanÁčik nie je klasickým bábkovým divadlom. Maňušky či marionety striedajú originálne antiiluzívne bábky, ktoré častokrát vznikajú priamo pred našimi očami. Z vankúša sa razom stáva vták, pán Háčik je vytvorený z navijaku a bandasky. Dominancia originality a inakosti platí v prípade takmer všetkých bábok. Najnápaditejšie v tomto ohľade pôsobí pán Babráčik. Kúzelník, ktorého telo je vytvorené z púzdra od huslí, so samostatne ovládanými topánkami. Kúzlo rozdvojenia, keď sa puzdro jednoducho otvorí a pribudnú druhé topánky, je modelovým trikom, s akými pracuje celá inscenácia. Poskytuje teda (nielen) výtvarné nápady, ktoré sú vtipné, efektne vyzerajúce, navyše s vlastnou špecifickou funkciou pre dej, opis charakteru postavičiek z príbehov, alebo pre podporu snovosti. Výnimku tvorí iba posledný príbeh. Časť s Hračičkárom nepodáva ucelený dej a funguje skôr v zmysle interaktivity smerom k divákovi. Okrem absencie výraznejšieho sujetu je v tejto scéne ochudobnená aj bábka. Prítomnosť herečky, ktorá má na hlave čiapku predstavujúcu Hráčika, odrazu narúša predošlý princíp výtvarných bábok a pôsobí banálne. Zvláštnosť ostatných bábok totiž dobre podporuje celkovú koncepciu a dokáže vtiahnuť do sveta snov, v ktorom je možné úplne všetko.
Základným scénografickým prvkom, od ktorého sa celý snový svet odvíja, je obyčajná kocka. Spočiatku stojí nehybne v strede, aby sa v jednotlivých príbehoch so štvoricou „-áčikov“, pomocou herečiek, otvárala a skladala do nových priestorových rozložení a scénu tak premenila na plaváreň či vlak. Jednoduchý geometrický tvar je využitý na maximum. Funguje tiež ako čarodejná skrinka miznutia a prístroj na výrobu hračiek.
V scéne s Neboráčikom, večne smutným pánom, spĺňa kocka – okrem premeny na vlak – aj funkciu hracej plochy známej zo stolových hier. Neboráčik je možno tiež menej nápaditou bábkou (nepravidelný červený vankúšik s oddelenou bielou rukou), no scéna, v ktorej plní úlohu protagonistu, je zrejme tým najlepším, čo inscenácia ponúka. Dostáva sa nám efektnej práce so scénou, vtipného príbehu (Neboráčik putuje zo Smoleníc cez Revúcu, hľadajúc menej smutné miesto pre život) a, pre detskú inscenáciu obzvlášť dôležitej, interakcie.
Interakcia sa v inscenácii objavuje viackrát a tvorí dôležitú súčasť koncepcie. Najsilnejšia je práve v spomínaných scénach s Hráčikom a Neboráčikom. U druhého menovaného ide o javiskovú simuláciu stolovej hry, ktorej cieľom je pomôcť Neboráčikovi dostať sa domov. Herečky hádžu veľkými kockami a detských divákov privedú k rozcvičovaniu, k jednoduchým hádankám a spevu. Spievanou pesničkou je potom notoricky známe Prší, prší, ktoré ovládajú všetky deti. Vyzerá to pekne, na deti to funguje, tvorcov však takýto postup usvedčuje z hľadania najľahšej cesty, ako deti do inscenácie zapojiť. Interakcia síce má aj hlbší zmysel, nie je v scéne len preto, aby sa deti nezačali nudiť, ale pesničky, hádanky a rozcvičovanie pôsobia v dobre prepracovanom svete snov povrchne. Opačne potom interakcia funguje v scéne s Hráčikom. Nemá žiadne špeciálne opodstatnenie, organicky sa nezačleňuje do nejakého zložitejšieho príbehu, ale ponúka omnoho nápaditejší systém. Hráčik ponúkne deťom z publika hračky, a tie potom na javisku dostávajú vankúše, ktoré „vyrobil“ čarovný prístroj, ktorý stelesňuje základná kocka. Vzhľadom na to, že deti už celú snovosť pochopili, môžu to tvorcovia robiť bez strachu zo sklamania, že nejde o hračky pravé.
Herečkám v inscenácii však nestačí priehrštie efektných vtipov a nápadov. V jednotlivých minipríbehoch, ktoré tvoria celkový tvar, sa neustále mieša hra s bábkou a hra živého herca. Živou hrou sú vybudované aj štyri „uvádzačky“ jednotlivých snov. Sú to štyri Bodky: Bodka (Mária Rogoňová), Dvojbodka (Miška Kučerková), Trojbodka (Alena Vojteková), Štvorbodka (Veronika Smutná). Okrem nich znázorňujú herečky aj všetky ostatné postavy v inscenácii. Každá z Bodiek sa na začiatku prezentuje tým, že sa u pána Áčika stará o niektoré typy snov: veselé, smutné, dobrodružné, „strieľačkové“, zaľúbené… S  výslednými snami, ktoré Bodky neskôr v inscenácii uvádzajú, nijako nekorešpondujú, čo v konečnom dôsledku až tak nevadí. Pri začiatočnom predstavovaní Bodiek je dôležité skôr to, aby deti pochopili, čo vlastne Bodky znázorňujú. To sa im darí, aj za tú cenu, že sa nevyhnú obligátnym „strieľačkovým“ snom. Témy zbraní a strieľania, ktoré sa v inscenácii ešte objavia, do celkovej poetiky vôbec nesedia. Vo farebnosti, hravosti a odľahčenosti pôsobí aspekt „strieľačiek“ umelo a prebytočne. Všetko ostatné však do seba zapadá a tvorí jednu poetickú líniu.
Herečky sa dokázali prispôsobiť hravosti režijnej koncepcie, a to aj v scénach, v ktorých hrajú bez bábok. Od začiatku predvádzajú klauniády, v ktorých hojne využívajú hru s rekvizitou (najmä vankúšom, ktorý je stále niečím iným), groteskne padajú, prípadne sa prehnane šteklia. Už v tejto fáze inscenácie nasadia isté tempo, s ktorým pracujú až do konca. Okrem interakcie, pomerne krátkych scén a rýchlych strihov to je jeden z najdôležitejších nástrojov, ktorým dokážu udržať detského diváka po celý čas v strehu a sústredeného.
V scénach hraných živým hercom je citeľná práca režiséra. Živé herectvo spočíva v akciách, reči i spievaných častiach a zväčša podlieha štylizácii. Rovnako tu možno postrehnúť isté rozdiely medzi herečkami. Hyperbolizácia, ilustrácia a hlas vedený až za hranice afektu korešponduje s plánom hry pre detského diváka. Zavše sa však vynorí otázka, aká je ideálna miera preháňania. Vo chvíli, keď sa bábkou zobrazená postava Háčika túži dostať s chytenou rybkou na plaváreň, zastavuje ich predavačka lístkov. Smutná v tejto postave predviedla prehnanú, nie príliš vydarenú karikatúru, najmä použitím afektu v hlase. Rogoňová v postave asistentky kúzelníka Babráčika pôsobí naivne a detsky. V herectve rovnako preháňa, no na rozdiel od Smutnej si mieru dokáže uchovať.
Trochu problematické je aj vypadávanie z postáv, charakteristické pre všetky herečky. Viditeľné je pri choreografiách spojených so spevom, alebo vtedy, keď do popredia vystupuje iba jedna z nich. Tváre, ale aj telové napätie herečiek sa zo štylizovania niekedy uvoľňujú do civilných polôh, ktoré tu nie sú zámerom. Civilnejší štýl naopak zámerom je, keď na seba Bodky preberajú úlohy organizátoriek interakcie. S tým spojenú drobnú improvizáciu zvládajú všetky (najmä Rogoňová a Vojteková) s prirodzenosťou.
Melódia, spojená s obmieňajúcim sa textom piesní, ktoré herečky spievajú miesto predelov, funguje v inscenácii na výbornú. Veľmi chytľavá melódia, spojená vždy s nápaditou klauniádou, slúži na drobné prestavby scény. Kocka sa prevracia, sny sa menia a spomínaným spôsobom sa mení aj priestor. Bodky sú v piesňach zladené, ich hlasy sa k sebe hodia. Jednotlivé, hudbou a spevom rytmizované prestavby sú dotiahnuté, dobre nacvičené a zväčša pôsobia veľmi ucelene. Tento princíp však absolútne neráta s chybou. Ak sa nejaká akcia natiahne, alebo niektorá z herečiek spraví nepresnosť, naruší to tempo a celý až choreograficky vybudovaný prvok kostrbatie.
Štvorica herečiek si výborne počína vo vedení netradičných bábok. Pohyb, ktorý bábky vykonávajú, nie je ale nikdy zložitý. Neplatí to len pre scénu so spomenutým Neboráčikom. U ostatných však zväčša ide o statické zotrvávanie na mieste, prípadne drobný pohyb po krátkej trajektórii. To ale nie je chybou herečiek. Efektnosť sa chcela podriadiť ovládateľnosti a funkčnosti. V tejto inscenácii to naozaj funguje, pretože statickejšie časti s bábkou nahradzujú nápady: čary Babráčika, pri ktorých využíva kocku, alebo z kocky vytvorený automat na hračky v scéne s Hračičkárom.
Hráčik uzatvára štvoricu príbehov, Bodky pesničkou celú inscenáciu. Tvorcovia udržiavajú detskú pozornosť až do konca. Napriek absentujúcej výraznejšej pointe a niektorým nedotiahnutým prvkom v oblasti herectva, ide v prípade PanÁčika o inscenáciu, ktorá doslovne aktivuje detskú fantáziu a snovou poetikou pohltí nielen detského diváka.
Milo Juráni
publikované online 9. 10. 2012

Milo Juráni

Absolvent ochrany prírody a krajiny na Prírodovedeckej fakulte UK a teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Recenziami pravidelne prispieva do časopisov .týždeň, kød, príležitostne do českého SADu a ako autor aj redaktor pôsobí v internetovom časopise mloki.sk. Spolupracoval na príprave viacerých festivalových novín slovenských aj českých divadelných prehliadok, bol členom dramaturgickej rady festivalu Nová Dráma/New Drama aj moderátorom kritickej platformy festivalu Dotyky a spojenia. Spolupracoval na tvorbe relácie Divadelný týždenník a Divadelný zápisník na Rádiu Devín RTVS. Na prelome rokov 2017 a 2018 absolvoval stáž na katedre Divadelnej vedy na Ruhr-Universität v nemeckom Bochume, kde sa venoval téme prepojenia divadla a ekológie. Okrem práce v Divadelnom ústave je aj doktorandom katedry Divadelných štúdií na VŠMU.