V metropole Šariša veľkolepo privítali francúzsku kráľovnú

Hudba: Gabo Dušík
Libreto: Viliam Klimáček
Texty piesní: Peter Uličný
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Réžia: Michal Náhlík
Osoby a obsadenie:
Antoinetta – Ľudmila Dutková, Stanislava Pázmányová
Mária Terézia – Kveta Stražanová, Zuzana Kúšiková
Ľudovít XVI. – Silvester Matula
Dauphin – Alex Merkovský, a. h., Bruno Kalinay, a. h.
Fersen – Filip Lenárth, Štefan Hundža, a. h.
Ľudovít XV. – Peter Lejko
Arcibiskup – Ján Ivan
Minister – Miroslav Bodoki
De Lamballe – Darina Gerjaková
Polignac – Jana Maľová, Andrea Majtnerová, a. h.
De Provance – Peter Krivý
Robespierre – Boris Srník
Pekárka – Valéria Fürješová
Pekárkin syn – Sebastián Bartko, a. h., Samuel Sopko, a. h.
Simon – Dušan Brandys
Hébert – Ján Jakab
Rosalie – Andrea Majtnerová, a. h., Jana Jurišincová
Modistka – Svetlana Janišová
Kaderník – Milan Gerjak, a. h.
Zubár – Igor Kasala
Francúzštinár / Miništrant / Modistkin asistent / Člen Národnej gardy – Michal Novodomský,a. h.
Učiteľ tanca / Miništrant /Kaderníkov asistent / Člen Národnej gardy – Matej Lacko
Šľachta / Ľud / Revolucionári:
Adela Forrai, Štefan Mucha, Štefan Turanský, Zuzana Drabová, a. h., Hana Gojdová, a. h., Barbora Mochňacká,a. h., Iryna Morochovičová,a. h., Silvia Novotná, a. h., Tatiana Sovičová, a. h., Jakub Klučiar, a. h., František Novotný, a. h., Daniel Straka, a. h., Michal Štefanko, a. h., Valéria Fürješová, Jana Jurišincová, Andrea Majtnerová, a. h., Boris Srník, Ján Ivan, Miroslav Bodoki, Darina Gerjaková, a. h., Svetlana Janišová, Milan Gerjak, a. h.
Premiéra 20. novembra 2009 v Divadle Jonáša Záborského Prešov
Po úspešnom muzikáli František z Assisi uviedlo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove s odstupom dvoch rokov opäť pôvodný slovenský muzikál. Námetom sa tentoraz stala kontroverzná francúzska kráľovná Mária Antoinetta, pätnáste a zároveň predposledné dieťa Márie Terézie, politická obeť spojenia habsburskej monarchie s francúzskym dvorom. Odvaha a nasadenie autorského aj inscenačného tímu ponúklo historický megapríbeh vo veľkolepo koncipovanej výpravnej aj hudobnej show. Módny autorský tím Klimáček – Uličný – Dušík našiel v Prešove nielen skvelé divadelné mólo a fluidum, ale aj finálnych dizajnérov a odvážnych interpretov. Tí tri hodiny dejepisu muzikálovo perfektne „nastajlovali“ do dvoch kontrastných dejstiev. Režisér s choreografom roztočili počas troch hodín kolotoč búrlivej francúzskej histórie, ktorá začala už pred predstavením na námestí pred budovou divadla. Zo sponzorského dopravného prostriedku vystúpila na červený koberec za sprievodu slávnostnej hudby, horiacich fakieľ, fascinujúceho ohňostroja, pozdravovaná oddanými divákmi Mária Antoinetta. Vzápätí obdivovaná aj obdivuhodná žena, ktorá sa stala v pätnástich rokoch nevestou, v devätnástich kráľovnou, v dvadsiatich idolom a v tridsiatich ôsmich legendou, prostredníctvom komerčne dobre napísaných piesní (13) odvinula kapitoly svojej životnej drámy cez mozaiku 26 sólových, komorných, zborových aj tanečných vstupov.
Pre prvé dejstvo bola dominantná všadeprítomná antoinettovská „candy“ ružová, doplnená krikľavými sýtymi, farebnými kostýmami. Miera javiskového „nevkusu“ bola adekvátna miere dobovej dekadencii a gýču. Farebne ružovo dokonca ladili – čírou náhodou – aj divácke plyšové kreslá. Nariasený horizont v symbolike roztvorenej náruče – materinskej, manželskej, mileneckej, morbídnej – vytvoril základné scénické riešenie, v ktorom sa odvíjal príbeh na rakúskom aj francúzskom dvore. V časovej postupnosti, s chronologickou presnosťou a zakomponovanými známymi výrokmi – nechýbal ani kontroverzný: Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče! – pred očami diváka ako na „bežiacom“ páse defilovali mizan aj megascény s historickými osobnosťami, osobami bez mena aj anonymným davom. Jednoduchý pohyblivý „chodník“ priviezol na javisko v úvode majestátnu cisárovnú Máriu Teréziu (neprehliadnuteľne stoická Kveta Stražanová), ktorá v úlohe hlavnej dejovej intrigánky „točila históriou“ za života (na otočnom javisku) a ešte aj po smrti (na pohyblivom chodníku) ako záhrobné zjavenie. Na jej viedenskom dvore sa sladký príbeh s hrozivým koncom začal. Najprv osvietensky a edukačne – tanec a spev, sociálne a hygienické návyky dopredu zadanej dcérenky (vtipne gýčové stomatologické vyšetrovacie kreslo v tvare otvorenej totálnej protézy), letmo aj dvorská etiketa. Hudobným leitmotívom bola funkčne infantilná pieseň Ja, Mutti, ja. Mutti Terézia sa stala trvalou súčasťou Antoinettinho života – sledovala ju, kárala, napomínala cez špiónske okno vo vhodne a príležitostne vždy povytiahnutej a nariasenej žalúzii. Svadba s nepríťažlivým a sexuálne problémovým dauphinom bola okázalou udalosťou storočia, chýbali len kamery. Polyfunkčný univerzálny výsuvný scénický útvar s aktuálne realizovanými zmenami a detailmi plnil najprv funkciu kostola, potom kráľovskej spálne prvej noci, postele z ľadu, väzenia aj gilotíny. Versailles – to je na zemi raj! Znel ústredný hudobný vstup a za ním nasledovalo defilé postáv, postavičiek, figúriek, parazitov, priateľov a pokrytcov, ktorí boli všetci nadšení novou neopozeranou tvárou rakúskej „pätnástky“. Mŕtvy je kráľ – nech žije kráľ! V tej chvíli sa kolotoč príbehu roztáča na javisku závratnou, miestami až ťažko sledovateľnou, rýchlosťou. Paríž nielen hudobne výska a tanečne šalie nad novinkami kráľovnej – vlastní štylisti, nový image, kaderník, modistka, vysoké napudrované parochne a účesy, opulentný krinolínový šatník, užívanie života naplno – haute couture (Zlatý dážď), ale sa aj kráľovsky zadúša jedlom z prepchatých stolov. Manželský pár však stále nemá následníka. Dvadsaťroční monarchovia nevedia „ako na to“ a radí im kdekto a hocijako. Operácia je riešením. Situácia nahráva kráľovmu bratovi (Falošný had), kráľovniným milencom, gamblérskym priateľkám, životu bez lásky. Okrem stretnutí s milencom, švédskym diplomatom Fersenom v Malom Trianone (vtipne randia na streche zmenšeniny paláca), vedie kráľovná pravidelné konzultácie s odborníkmi, výsledkom čoho je postavený hospodársky dvor (Hameau de la Reine) s vlastnými budovami a prevádzkou, s kráľovsky modrými kravami, sliepkami a inou bučiacou háveďou, „potetovanou“ capetovskými zlatými ľaliami. V spleti versaillského života chýbal už len v histórii reálny teplovzdušný balón. Nechýbal však Posledný ples (aj „pes“). Tínedžeri sa stali kráľmi v najvyhrotenejšej a najnevhodnejšej spoločenskej situácii! Versailles – to nebol iba na zemi raj, ale aj pravý gýč, luxusné väzenie, intrigy, pamflety a korupcia. A za dverami revolúcia. Zborový song Pre nádej našich detí – ti hlava z výšky zletí! bol posledným v závere dejstva.
Inscenátori cez pauzu „vymenili“ atraktívnu rozmarnú načačkanú sladkú hračku a cukríkovú kráľovnú za silnú a odvážnu ženu, brániacu matku (prekrásna a dojímavá Uspávanka), ktorá v izolácii v Tuilleries mení rozšafný životný štýl a vidí vážnosť situácie. Za strhnutými saténovými drapériami ostala na javisku už iba strohá železná konštrukcia, bezplatný a slobodný priestor pre spektakulárne divadlo revolučných vrstiev obyvateľstva, s nevyspytateľnou davovou psychózou a symbolom masových popráv – gilotínou s farbami francúzskej trikolóry. Robespierrovská revolúcia pacifikovala kráľovský životný štýl. Hľadisko sa stáva „pasívnym“ konventom pre revolučné výzvy Robespierra, aj útočiskom pre kráľovské obavy nielen o budúcnosť, ale aj o vlastné životy. Taste meče a Trón stíchol, to je koniec luxusu, realita biedy a poníženia, nevydarený útek, zúfalstvo (Neberte mi dieťa), väzenie. Neľutujem! – znel expresívny song kráľovnej – vdovy, ktorej na misku váh položil súdny tribunál ešte aj falošné obvinenie z incestu s vlastným dieťaťom! V studenej scéne so železnými poschodovými konštrukciami sa odohrávajú aj posledné mrazivé chvíle pred popravou. Dvadsať rokov bláznivého života – karusel bezstarostnosti skončil, defilé veľkolepého aj komorného príbehu so všetkými historickými reáliami pokračoval až do definitívneho verdiktu. Druhé dejstvo rodinného albumu vypustilo hektiku, spomalilo životný kolotoč, stíšilo dovtedy maximálne mixované decibely hudby. Dovtedajší život mimo realitu nadobudol zrazu obludné predstavy z nevyspytateľného konania revolučného davu. Občianka a vdova Capetová v tridsiatich ôsmich rokoch končí pod gilotínou. Chýbala iba slávna veta pre kata, aby utrel gilotínu, nech sa jej nezašpiní biely golierik.
Divadelná realizácia neostala nič dlžná autorskej licencii. Hutnú aj atraktívnu historickú tému rozohral mladý talentovaný režisér Michal Náhlík naplno a bez trémy pred veľkou európskou témou. V intenciách excelentnej „drammy giocoso“ rozohral a vystriedal mnoho vážnych aj komických udalostí, vo vizuálnom a svetelnom kontrapunkte s tieňohrou ponúkol na obdiv bohatstvo, dekadenciu, chudobu aj revolúciu. V ľahkých rytmoch menuetu aj rytmicky divokejšieho ländleru zaplnila choreografia Jaroslava Moravčíka celé javisko a vytočila celý súbor skvele diferencovaným pohybom zboru aj sólistov – v high aj lúzovej spoločnosti. Jednoduchej scéne (Anita Szőkeová) nechýbal lesk bohatstva a ani strohosť a kontrast nového spoločenského poriadku. „Musikmaker“ a aranžér Gabo Dušík bez jediného zaváhania zasypal Antoinettu gombitovsky ladenými melódiami (nepochybujem, že sa mnohé z nich stanú hitmi), vyplnil dejové zmeny pseudobarokovými inštrumentálnymi medzihrami a v závere vypointoval revolučným vírením bubnov. Škoda, že v historizujúco koncipovanom bulletine sa nenašiel priestor aj na výborné texty hudobných čísiel. Zážitok pre diváka by bol rozhodne silnejší a emotívnejší.
Skvelá Ľudmila Dutková, ktorá počas troch hodín nezíde zo scény, chytila príležitosť parádne za pačesy a hereckým aj speváckym nasadením strhla nielen javisko, ale aj hľadisko. S obdivuhodne prirodzenou ľahkosťou nielenže odspievala interpretačne náročné sólové party a duetá (mohli by jej závidieť aj niektoré súčasné operetné subrety!), ale bez zakolísania zvládla aj všetky textové škály a výrazové peripetie hlavnej postavy. Piesne a songy odspievala s perfektným playbackom, expresiou aj dráždivou emocionalitou. Bola naozajstnou kráľovnou večera. Slušný spevácky aj herecký výkon podal aj Silvester Matula v úlohe Ľudovíta XVI., čo napokon platí pre celý herecký kolektív. Ten ponúkol šarmantné muzikálové výkony, ktoré rozhodne nenechajú diváka laxným k príbehu, ktorý intrigami začala Mária Terézia a predčasne ukončila revolučná poprava.
Možno prešovské spracovanie nezachutí všetkým. Nie všetky detaily budú pre všetkých akceptovateľné. Akt popravy s naturálne odseknutou hlavou v nadstavenom koši pod gilotínou k nim rozhodne bude patriť tiež. Celá scéna mohla byť diskrétnejšia a divadelnejšia. Naturalizmus totiž vyvolal v závere skôr zhovievavý úsmev, než zimomriavky hrôzy. Ale ani tento „nedostatok“ neznižuje autorské kvality samotného diela, inscenačný tvar a výsledok, ale najmä nadšenie, s akým súbor svetovú premiéru herecky, spevácky aj tanečne so záverečným oprávneným „standing ovation“ odpremiéroval. Pre kompletnosť treba oceniť a „kúpiť“ aj totálne finále, už nad rámec historickej predlohy, v ktorom maska depresie zmizla a v kolektívnom teatrálnom apendixe Poď k nám! sa predstavenie končí. Prešovská Mária Antoinetta alias Madame Deficit, ako história francúzsku kráľovnú nazvala, rozhodne atribút deficitu nepozná a súboru Jonáša Záborského určite ani neprinesie.

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.