V lese by si sa mal báť

Autor a réžia: Marián Amsler
Dramaturgia: Marie Špalová a Jakub Szatinský
Produkcia: Hana Kopkášová
Svetelný dizajn a hudba: Michal Čamaj
Vizuál: Jakub Szatinský
Účinkujú:
Janka: Barbora Andrešičová/Jana Kovalčiková
Horár: Šimon Ferstl/Tomáš Grega
Červená čiapočka: Michaela Halcinová
Janko: Braňo Mosný/Pavol Šimun
Jurko: Tomáš Pokorný
Rosie16: Kristína Svarinská
Premiéra 16. marca 2018 v budove Fakulty architektúry STU
Asi to najsympatickejšie na tvorcoch z Divadla Petra Mankoveckého je ich neustála snaha hľadať. Zakaždým hľadajú nové priestory, nových režisérov a nové prístupy k divadlu. A mňa ako diváka teší to, že sa im to všetko darí aj nachádzať. Žánrom ich najnovšej inscenácie Strachopudi je horor. V kontexte neustále hľadajúceho divadla môžem povedať, že tentokrát ich dielo stojí (a padá?) na hľadaní (a nachádzaní) spôsobov, ktorými by sa dal u divákov vyvolať naozajstný pocit strachu. Nechcú vyvolať katarziu či estetický zážitok, ale zimomriavky a nesebavedomé obzeranie sa na ceste do našich bezpečných domovov.
Tvorcovia sa divákov snažia zneistiť už pred začiatkom predstavenia. Do divadelného priestoru – kotolne Fakulty architektúry – ich neuvedie upravená uvádzačka ani neosobné smerové šípky, ale herec Tomáš Grega v obleku a s úslužným úsmevom. Pivnica síce avizuje, že je lesom (konáre trčiace z okien dovnútra), ale vchod do nej pripomína skôr márnicu. Týmto šikovným trikom tvorcovia nastavili divácke očakávania tak, aby to, na čo sa budú v najbližších minútach pozerať, vnímali od začiatku ako horor, ktorého sú sami súčasťou.
Ako únik do bezpečnej zóny fungoval rámcujúci príbeh. Tvorcovia si vybrali šesť postáv, ktoré každý pozná z tradičných rozprávok: Janka a Marienku, Šípkovú Ruženku, Horára, Zlého vlka a Červenú čiapočku. Postavy tvorcovia presunuli do súčasnej doby a spojili ich do jedného spoločného príbehu. Prekvapivé prepojenia, ktoré medzi postavami tvorcovia buď našli, alebo sami vymysleli, udržiavali diváka v očakávaní až do konca, pretože chcel vedieť, aké ešte ďalšie možnosti ten-ktorý archetypálny príbeh ponúka.
Cyklisti, ktorí dostali v lese defekt, sú vlastne Marienka, ktorá sa stará o svojho mladšieho autistického brata Janka. Krátkozraké dievča nesie zásoby svojej babke na lazy. Promiskuitná Ruženka hľadá cez internetový chat niekoho, kto by ju prebral zo storočného spánku. Zlý vlk je vlastne chlapec Jurko, ktorého v lese našiel a vychoval ako svojho psa horár v obleku a v gumákoch. Motivácie a konanie každej rozprávkovej postavy bolo posunuté tak, aby bolo jasné, že jej príbeh nemôže skončiť happyendom. Napriek tomu je stále rozprávkou a nie príbehom zo života. Diváci teda môžu byť pokojní. Nikto ich citovo nevydiera, aj keď by sa len rýchlym otočením optiky dalo na všetky príbehy pozerať napríklad ako na srdcervúce sociálne drámy (chlapec sa stratil v lese, kde ho horár žijúci dvojitým životom od malička zneužíva; mladé dievča je frustrované, lebo sa celý život stará o svojho autistického brata…).
Knižné či filmové horory využívajú širokú škálu prístupov k tvorbe strachu. Lovercraftovské tajomne hrozivé neznámo už pri čiastočnom skonkrétnení posiela hlavných hrdinov do blázinca (Volanie Cthulhu). U Hitchcocka môže byť ktorýkoľvek človek skrytým vrahom (Psycho, Lano). Ira Levin nám hovorí, že celý život okolo nás môže byť ilúziou, ktorú vytvárajú naši najbližší, aby nás zneužili vo svoj prospech (Rosemary má dieťatko). V Trierovom filme Dogville sa na horor menia dobré úmysly ľudí v uzavretej komunite. Kultové Funny Games zasa nabúravajú stereotyp bezpečného domova aj istotu štvrtej filmovej steny. Na opačnej strane tuctovejšie horory sa spoliehajú na hektolitre krvi a voľne pohodené ľudské telá, ktorým chýbajú končatiny.
Marián Amsler spojil hitchcockovských skrytých psychopatov a vrahov s hrozivým neznámom a v závere sa spoľahol aj na brutálne vraždy priamo pred očami divákov. No ako divadelník, ktorý sa rozhodol experimentovať s hororom, mal pred sebou niekoľko ťažko riešiteľných problémov. Absencia obrazovky či strihu výrazne sťažuje realistickú prácu s hrozivým detailom. Možnosti špeciálnych efektov sú výrazne obmedzené nielen rozpočtom, ale aj technickými možnosťami divadla. A na rozdiel od filmu či knihy musí divadelník pracovať s pocitom strachu nie jedného diváka, ale celého obecenstva naraz.
Marián Amsler využíva viacero osvedčených trikov a odkazov na populárne horory (ozveny krokov z vedľajšej miestnosti, neznámy muž v obleku a gumákoch, polonahý divoch, ktorý sa správa ako zviera, mŕtva matka v podkroví…), ale pridáva aj výsostne divadelné nápady. Za divákmi sú napríklad po celý čas rozlepené plagáty o hľadanom chlapcovi Jurkovi, ktorý sa stratil svojim rodičom. Ak si ich divák (podobne ako ja) všimol až po skončení predstavenia, tak dodatočne úplne zmenili divácke vnímanie postavy vlkočloveka Jurka (Tomáš Pokorný), a tým aj celého príbehu. A to by v literatúre či filme nebolo úplne možné.
Ďalším nápadom, ktorý by sa nedal využiť v iných umeleckých druhoch, je voľba priestoru. Zdanlivo jednoduchú vysokú halu tvorcovia využili do posledného zákutia. Herci vchádzali do pecí, cez okná dovnútra trčali suché konáre, na vysokej kovovej plošine sa nehrali iba vzdialenejšie situácie, ale nebadane z nej zliezal aj tajomný vlkočlovek Jurko. V rohu haly vidieť interiér detailne vybavenej chalúpky, v ktorej so svojím verným Jurkom býval aj horár v spomínaných gumákoch a obleku. Nechýba samozrejme reťaz, ktorej účel sme si na začiatku iba nesmelo domýšľali a až neskôr sme zistili, že slúžila, chvalabohu, iba na pripútanie vlka Jurka.
Tým, že diváci sedeli popri oboch dlhších stenách haly, každý sledoval „javiskové“ situácie z inej strany. Dve polovice divákov tak z rôznych uhlov videli do „zákulisia“ divadelných ilúzií. Niekedy ste vy videli, čo sa chystá na vašich diváckych kolegov a niekedy to zasa oni vedeli o vás. Zaostrením na svojich kolegov z obecenstva sa tak dalo vystúpiť zo stiesňujúcej situácie a vrátiť sa do komfortnej reality.
Je prirodzené, že najväčšiu pozornosť priťahuje svojím výkonom Tomáš Pokorný ako Jurko. Celý čas presne nevieme, koho vlastne herec hrá. Je to človek alebo zviera? Ostatné postavy o ňom hovoria ako o vlkovi či psovi. No kostýmom ani maskou nám režisér nedáva žiadne náznaky týmto smerom. Dotrhané trenírky, chrániče kolien, tenisky, rukavice a schopnosť chodiť po rebríku nás nechávajú v neistote. Celý ostatný vizuál inscenácie je totiž pomerne realistický. Po celý čas si Tomáš Pokorný udržiava psie správanie a ani na moment rolu psa/vlka neopúšťa. Nevedomosť vedie k neistote, neistota k strachu. A Jurko svojím správaním udržiava divákov v nevedomosti takmer až do konca predstavenia.
Podobne dlho sa darí udržať tajomstvo aj okolo stále zaspávajúcej Rosie16. Kristína Svarinská ju spočiatku drží v rozmarnej opitosti, aby postupne veľmi plynule prešla do polohy psychologicky hlbšie ukotvenej ženy, ktorá uteká pred vlastným starnutím, no stále o nej vieme pomerne málo. V tomto horore je jej spočiatku nesympatická postava po celý čas v pozícii obete. Rovnako je výlučne obeťou ďalšia rozprávková postava – Červená čiapočka. Michaele Halcinovej sa podarilo v postave, ktorá má oproti ostatným viditeľne menší príbehový priestor, zaujať humorným dialógom s vlkom Jurkom, ktorý vyústi do krvavo vyrušujúceho vyvrcholenia ich vzťahu.
Naopak na prvý pohľad dobrosrdečný Horár-záchranca naozaj úprimne sľubuje každému pomoc. Avšak ani raz nikomu reálne nepomôže. Tomáš Grega túto postavu vedie od úslužných a starostlivých dialógov k výpadkom plným autentického hnevu, ktoré ale nikdy nesmerujú priamo na žiadnu z ostatných postáv (ak nerátame Jurka, ktorého zasa on neradí medzi ľudí).
Súrodenci Jana (Braňo Mosný) a Mary (Jana Kovalčíková) spolu vedú smiešne dialógy, ktoré sú zámerne plné eufemizmov. Pôsobia ako komické odľahčenie strašidelného príbehu. Jana Kovalčíková veľmi civilným spôsobom a Braňo Mosný s miernou dávkou hereckého preháňania rozpracúvajú príbeh brata a sestry, ktorí až v hraničnej situácii prichádzajú na to, že sa navzájom vlastne nenávidia. Obaja vychádzajú z polohy láskavého súrodenca a postupne sa menia. Braňo Mosný ťahá svojho autistického Jana až za hranicu šialenstva, keď na konci inscenácie začne pretvárať svet podľa svojich predstáv.
Je škoda, že v závere sa režisérovi nepodarilo vytvoriť adekvátnu náhradu za nechcené rozprávkové happyendy. Jednotlivé postavy sa nie úplne motivovane zabíjajú a detinský Janko spolu s nechápavou Ruženkou odchádzajú do horárovej chalúpky. Táto situácia pravdepodobne mala v divákovi vyvolať pocit neistoty. Čo ak sedí podobný Janko práve na vedľajšej stoličke? Keďže obe preživšie postavy neboli vyvolávačmi žiadnej hrôzostrašnej situácie (až na nemotivovanú vraždu vlastnej sestry), odchádzal som skôr zmätený a sklamaný z nedopracovaného konca k inak veľmi presvedčivému zážitkovému divadlu.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.