V hlavnej úlohe Shylock

Preklad: Jozef Kot
Dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Úprava a réžia: Michal Spišák
Osoby a obsadenie:
Vladimír Rohoň, Dominik Zaprihač a.h., Daniel Výrostek, Richard Sanitra, Marián Andrísek a.h., Ondřej Daniš a.h., Štefan Šafárik, Ján Selecký a.h., Ján Bavala posl. AU BB, Radoslav Kuric, Michal Ďuriš, Ján Selecký a.h., Iveta Marcineková, Vladena Škorvagová, Dominika Misárová
Premiéra: 3. júna 2011 na festivale Zámocké hry zvolenské
Shakespearove texty sú už tradičnou súčasťou dramaturgie hádam všetkých kamenných divadiel na svete. Ich nejednoznačné žánrové vymedzenie a široké spektrum možných interpretácií ponúkajú neustálu divadelnú inováciu a stále hlbšie prenikanie do autorových myšlienok. V mnohých prípadoch sa ale inscenátori zameriavajú skôr na konzistentné tlmočenie fabuly a nerušivú estetiku, čím sledujú (celkom legitímne) naplnenie „čítankovej dramaturgie“. Chcú tak širokej verejnosti predstaviť autora v podobe, ktorá nevzruší, ale o to viac poučí. To je aj prípad inscenácie Kupca benátskeho vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského.
Vizuálna stránka inscenácie je esteticky jednotná, čistá, minimalistická a nerušivá. Na zemi a na horizonte sú modré plachty, ktoré vďaka svetelným odleskom asociujú vodnú plochu, a teda prostredie Benátok. Na zemi sú ďalej drevené dosky, na ktorých sa hrá, a dlhé, vertikálne upevnené drevené vetvy, opäť odkazujúce ku konkrétnemu prostrediu Benátok – asociujú dlhé tyče v prístavoch a kanáloch tohto mesta. Dynamiku príchodov a odchodov hercov zo scény umožňujú tri oblúkové vchody na horizonte.
Mobiliár je v scénografii takmer nulový, dôraz je tak kladený najmä na hercov. Jediným prvkom na scéne sú tri hlavice antických stĺpov, ktoré sú umiestnené po ľavej strane scény a na ktorých sú položené tri truhlice – práve tie, do ktorých uložil Portiin otec svoju hádanku. Výstupy odhaľovania obsahu jednotlivých truhlíc – zlatej, striebornej a kovovej – sú ozvláštnené hlasom z reproduktorov. Ten patrí mŕtvemu otcovi Portie a vysvetľuje, čo majú záujemcovia o ruku jeho dcéry očakávať.
Karnevalové prostredie Benátok inscenačný tím predstavil v podobe maškár či častej práce so symbolom masky ako zmenenej či skrytej identity. Predovšetkým je to prípad Jessiky (Dominika Misárová), Shylockovej dcéry. Tá počas monológu, v ktorom sa rozhoduje opustiť svojho otca a židovskú vieru, drží v ruke čiernu karnevalovú masku a v určitých momentoch si ju prikladá k tvári. Tým sa vyhrotila symbolika opustenia svojho dovtedajšieho života a zmeny identity.
Problematika židovstva práve v tejto Shakespearovej hre vystupuje do popredia viac ako v akejkoľvek inej. Shylock je jedna z jeho postáv, ktoré sa s najväčšou obľubou rôzne dramaturgicky interpretujú. Jeho charakteristika osciluje od jedného extrému k druhému. Raz je vnímaný ako obeť, inokedy ako zloduch. Režisér Michal Spišák túto ambivalentnosť formuluje do otázky v bulletine: „Shylock? Krutý obchodník, ktorý trvá na vykonaní barbarského rozsudku? Alebo len zranený otec, ktorý chce vidieť svojho protivníka poníženého a plného strachu?“
Práve túto ambivalentnosť sa inscenátori snažili divákovi ukázať a v hereckom stvárnení Štefana Šafárika sa to vskutku aj podarilo. Svojím špecifickým, mierne zajakávaným prejavom vyvtvoril človeka, ktorý bol spoločnosťou a nenávistlivým antisemitizmom zahnaný do kúta. Je vystrašený a roztikaný, no o svojej pomste je jednoznačne presvedčený. Chce si zachovať svoju hrdosť, pokiaľ je to v nepriateľskom prostredí možné, no zároveň sa nedokáže vzdať svojho mamonu, úžerníctva a chladnej racionality. Či ide o mravný deficit, či naopak intelektuálny nadhľad, si divák domyslí sám. Jeho inakosť a vykorenenosť je stvárnená už v jeho kostýme – má pre renesančného Žida typický čierny kabát a klobúk. V komediálnom rámci textu a inscenácie vytvoril tak Štefan Šafárik hlboký a mnohotvárny charakter. Jeho výstupy sú silne emocionálne a technicky vycibrené.
Otázkou ale naďalej zostáva, ako túto hru poznačila tragická skúsenosť holokaustu, či do akej miery je možné dramatický konflikt stavať na náboženskej viere v období novodobej demokracie. Práve Shylock v jednom zo svojich monológov obhajuje svoje práva odkazmi na biologickú podstatu života, a teda na rovnosť medzi ľuďmi. Jeho okolie ho ale neustále častuje urážkami, ponižovaním a stereotypným vnímaním jeho povahy skrz prizmu jeho pôvodu. V Shakespearovej dobe bola problematika židovstva nahliadaná úplne inak, židovstvo sa primárne spájalo s úžerníctvom, hoci požičiavanie peňazí na úrok bolo svojho druhu podnikanie. Komplexnosť tohto problému, zdroje alžbetínskeho antisemitizmu a jeho podoby sa asi len ťažko dajú vniesť do inscenácie, zostáva preto otázkou, či nie je nutné text viac dramaturgicky upraviť a zbaviť ho tak týchto, v dnešnej dobe neprijateľných, nuáns.
V opozícii k tejto vážnej problematike stojí inak celkom komediálny a vtipný dej. Shylockov sluha Lancelot (Ján Bavala; pôvodné obsadenie Juraj Haviar) odkazuje až ku klauniáde svojho druhu. Má čierny kostým so širokými nariasenými rukávmi a svojím neustálym pobehovaním, groteskne preexponovaným prejavom a rýchlou rečou je najkomediálnejším hercom na scéne.
Trochu nevyhranený je v tomto ohľade Lorenzo (Ondřej Daniš), ktorý v úlohe Jessikinho milenca pôsobí veľmi vyrovnane, sebavedomo a ako skutočná mužská opora nežnej dievčiny. Komické vstupy u neho preto pôsobia mierne rušivo. V momente, keď vidí Jessikin poklad, začne jej skladať poklony, pričom v rukách unesene ťažká jej šperky. Divák je teda zmätený, kto vlastne Lorenzo je – zákerný podvodník a zvodca, alebo skutočne zaľúbený džentlmen? Veľmi podobný problém je aj u druhej postavy milovníka, u Bassania (Dominik Zaprihač). Na jednej strane vidíme, že vskutku stojí o Portiinu ruku z čistej lásky, na druhej strane mu Dominik Zaprihač v svojom stvárnení dodal až priveľa sebavedomia. Ruky má často vo vreckách, pohybuje sa ležérne, no suverénne a o svojej pravde nikdy nepochybuje.
Portia (Iveta Marcineková) je v texte predpísaná ako dáma, nesmierne okúzľujúca a zároveň inteligentná. V tejto inscenácii akoby tieto jej kvality ochabli. Napriek prirodzenému šarmu Ivety Marcinekovej sme nevideli ženu, kvôli ktorej by muži riskovali svoje životy, ale „len“ priemernú krásku. Takisto vo výstupe súdneho procesu so Shylockom nevystupoval jej intelekt nijak ohurujúco. V herečkinom prejave jednoducho chýbal onen zápal, ktorý by z povahových čŕt Portie spravil niečo výnimočné, a k tomu jej nedopomohol ani kostým, spolu s Nerissinými jediné farebné šaty v celej inscenácii.
Divák si teda z predstavenia neodnáša nový pohľad či netradičnú interpretáciu textu. Inscenácia by napriek tomu nemala zapadnúť prachom. Je remeselne veľmi zdatne vystavaná, nie sú v nej rušivé momenty, gýč, dezinterpretácie či násilné inovácie. Navyše si tu môžeme vychutnať pár ozaj skvostných hereckých výkonov, predovšetkým Štefana Šafárika v úlohe Shylocka či Jána Bavalu v postave jeho sluhu Lancelota. Hoci sa môže zdať, že inscenácia stojí na príbehu Shylocka, niekedy to stačí, a prípad inscenácie v Divadle Jozefa Gregora Tajovského je toho dôkazom.
Tatiana Brederová

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.