V Aréne sa podáva jed

Preklad: Martin Čičvák
Réžia: Martin Čičvák
Dramaturgia: Martin Kubran, Zuzana Šajgalíková
Úprava: Martin Čičvák, Martin Kubran
Scéna: Hans Hoffer
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Peter Kofroň
Hrajú: Emil Horváth, Dušan Jamrich/Marek Ťapák, Ľuboš Kostelný, Ján Koleník, Jozef Bujdák, Milan Chalmovský, Ivan Letko, Vendula Kasalická, Martin Hronský, Pavol Gmuca

Premiéra: 14. decembra 2010, Divadlo Aréna, Bratislava

Pred niekoľkými mesiacmi objavila vedkyňa Felisa Wolf-Simonová v californskom jazere Mono baktériu, ktorá by ani nemala existovať. V DNA totiž nahradila atómy fosforu jedovatým arzénom. Aj dramatický text Arzenik a staré dámy, obsahujúci zlúčeninu arzénu – arzenik (jed, ktorým bol otrávený napr. Napoleon), takisto prežil na slovenskej divadelnej scéne. V Divadle Aréna ožil po slovensky už siedmykrát.
Režisér inscenácie Martin Čičvák pôsobí predovšetkým na českej divadelnej scéne. Na Slovensku sa na začiatku tejto sezóny uviedla inscenácia prvého a druhého dielu náročnej filozoficko-psychologickej drámy – Fausta, a v Divadle Aréna sme už mali možnosť vidieť jeho „voľný prepis“ Remarquových Troch kamarátov.
Po vyčerpávajúcich drámach, ktoré dominujú na slovenských javiskách, sa spolu s Martinom Kubranom (jeho stály dramaturg) a dramaturgičkou Zuzanou Šajgalíkovou rozhodli pre komédiu od amerického spisovateľa Josepha Kesselringa z roku 1941.
Text bol v slovenských divadlách inscenovaný pod názvami Tetušky, Brooklynská noc, Dom plný mŕtvol. Novovzniknutý preklad Martina Čičváka prináša bez nánosov predošlých inscenácií odlišný názov a pohľad na text. Rodinka plná vrahov, ktorá v dnešnom zvrátenom svete akoby ani nebola niečím nepoznaným. Stačí, ak si zapneme televízor večer o siedmej a môžeme takmer hodinu bez prerušenia vnímať všetky zverstvá rodín na Zemi – však bez smiechu.
Text okrem komickej zápletky ponúka strašidelnú atmosféru a množstvo podtextov. Napríklad doktor Einstein, ktorý si prevzal meno známeho vedca Einsteina, je v dramatickom texte spolupáchateľ Jonathana pri vraždách a hrá sa dokonca na plastického chirurga. Nenarážal tým Kesselring aj na niečo iné? Na možný negatívny dosah vedeckých prác v spoločnosti?
Inscenácia zobrazuje svet, ktorý je hore nohami, teda starú známu pravdu. Napriek tomu je interpretácia svieža, herecky zvládnutá a prináša zaujímavé dešifrovania pre divákov.
S rolami starých dám sa stotožnili skúsení herci, Emil Horváth ako Abigail, a Dušan Jamrich v alternácii s Marekom Ťapákom ako Marta. Vzhľadom na moje „potupné nočné zamestnanie“ divadelnej kritičky, ktoré je totožné s Mortimerovým, som očakávala preštylizované, preafektované herectvo, ktoré budem musieť pretrpieť. Zhliadla som však precízne vystavané postavy. Mužov, ktorí sa nesnažili hlasovo alebo pohybovo čo najviac podobať starším ženám. Preto Martu a Abigail vidím skôr v metaforickejšom zmysle – zabíjať pre potešenie dokážu rovnako ženy, ako aj muži. A už z princípu, že celý čas spomínam komediálny žáner – skúste si predstaviť muža a ženu v sukni. Čo vyznie vtipnejšie?
Ivan Letko je v inscenácii pravidelne žiadaný na scéne, dokonca bez prestávky. Hrá reverenda Harpera, pána Midgela, Gibbsa, Whiterspoona a kapitána Rooneyho. Neustále sa ho snažia tetušky zabiť a v scénografii Hansa Hoffera je už mŕtvy – v pravidelných odstupoch tvorí jeho dvadsať portrétov cintorín, pri ktorom je dom Brewsterovcov.
Predstavenie začína návštevou reverenda a prekazením seansy s bazovým vínom, v ktorom je iba lyžička arzeniku. Pokojne si sedí na truhl(e)ici a rozoberá s Abigail vzťah jeho dcéry, Elaine a Mortimera, ktorý je divadelným kritikom, čo otcovi značne prekáža. Pri pomníkoch otca si šťastná Elaine, ktorú stvárňuje česká herečka Vendula Kasalická, poskakuje ako malé dieťa a je nesmierne šťastná. Napriek tomu, že Kasalickej herectvo je na rovnakej úrovni ako u ostatných postáv a preklad do českého jazyka bol o úlohu navyše, inscenáciu pre dôkladnejšieho diváka ruší. Čeština v tomto prípade neslúži ako ďalší výklad textu, skôr ju vnímam iba ako korektný a blízky vzťah režiséra k susedom.
Po odchode reverenda sú tetušky plné nadšenia ohľadom vykonávania v skutočnosti jeho práce, však dole v pivnici. (nechapem tej vete)Ony, na rozdiel od Harpera, robia obrady podľa cirkví, ktorých sú pozostalí príslušníkmi. Nepreferujú iba jednu, kresťanskú spoločnosť.
Verným pomocníkom starých dám je sám prezident Roosevelt s armádou plyšákov, ktorí prichádzajú bojovať proti žltej zimnici. V reáli je to psychicky narušený synovec Teddy – Jozef Bujdák, ktorého tety nechutne zneužívajú.
Najpozitívnejšou, rozhľadenou, dynamickou postavou inscenácie je Mortimer Brewster v podaní Ľuboša Kostelného. Žije v New Yorku, chce si vziať milovanú Elaine a zrazu sa počas jednej noci dozvedá, čo skrývajú milé staré panie v pivnici či v truhlici. Takmer prichádza o život, našťastie, neocitáme sa v dráme a všetko dobre skončí. V tento večer si veľmi dobre uvedomuje, že Brooklyn je divadlom hrôzy, a to nielen na javiskách. Kostelný za sebou nezanecháva tiché miesta; uvedomuje si, že pracuje v kolektíve a pohybom, najmä pri rozhovoroch s Elaine, vytvára mizanscény. V okamihu, keď ho chce braček Jonathan v spolupráci s doktorom zabiť, je využívaný princíp epického divadla a výsledok je efektný. Mortimer opisuje, čo videl v divadle, a súčasne sa to koná na ňom. Jednoducho – produkuje jednu aktivitu pre druhú.
Túto činnosť pri všetkých postavách, aj keď nie všetci herci ju rovnako zvládajú (napr. Kasalická, Hronský), podmieňuje scéna. Tvorí ju spomínaný cintorín (súčasť obydlia, keďže zvonček je pri vchode na miesto „pokoja“), izba hore nohami a náznak pivnice. Brewsterovský dom má podlahu namiesto stropu; na komunikáciu s okolitým svetom sú nutné aspoň základy gymnastiky, keďže telefón je taktiež naopak; tapety má typicky, viktoriánsky gýčové, a je akoby na stračej nôžke. Dnu sa dá dostať cez klavír, ktorý sa už nepoužíva – a vytvára priestor na hereckú akciu, podobne ako okienko z pivnice či skrinky, v ktorých býva odložené bazové víno – pri tejto časti interiéru je to však skutočne uletený vchod a slúži iba na väčšie zvýraznenie rozpohybovania Einsteinovho úteku.
Dom stríg získava ďalšiu vlastnosť po príchode hrôzostrašného synovca Jonathana v podaní Jána Koleníka s „kolegom“ dr. Einsteinom – Milan Chalmovský. Ich vtrhnutie do domu v sprievode takmer šera a následné uzretie ich zjavov je samo osebe pre divákov kontrastom emócií – strach a smiech.
Je vidieť, že kostymérka Marija Havran popri vytváraní kostýmov, ktoré pripomínajú viktoriánsku módu – druhé rokoko, sa na Koleníkovi a Einsteinovi s radosťou vybláznila. Počas výbuchov Jonathana sa začne „domček na stračej nôžke“ kývať zľava doprava a naopak – náznak, že tu skutočne nič nefunguje podľa predstáv bežných ľudí.
Jonathan a Einstein sú po celom svete hľadaní vrahovia a milý doktor „trochu“ agresívnemu kamarátovi úplne zničil tvár. Koleník hneď po príchode zo sveta má chvíľu ruský prízvuk, ten sa však vzápätí mení skôr na rómsky, čo môže vytvárať rôzne asociácie a v konečnom dôsledku sa všetky prízvuky strácajú. Po náhlej strate týchto dialektov pôsobí jeho postava na diváka omnoho reálnejšie a pritom stále vtipne, aj naháňajúc strach.
Einstein je najzáhadnejšou postavou inscenácie. Komunikuje v akejsi zmesi nemeckého a slovenského jazyka. Vieme o ňom iba toľko, že je takmer poddaným Jonathana a taktiež má z neho strach. Nevedomosť pri tejto postave neprekáža. Skôr ďalším úletom je využitie koženej masky, ktorá je doplnkom skôr pri sado-masochistických hrách a nie pri vraždách.
V momentoch, keď sa dozvedáme životný príbeh strážmajstra O´Haru, inscenácia stráca rytmus. Do chvíle, kým je divákom zobrazená iba nekonajúca a slepá polícia, je to prijateľné. Dominantná zápletka je natoľko zložitá, že O´Hara so svojimi autorskými sklonmi a výzorom spočiatku druhého Hitlera a vzápätí druhého Klimáčka, je zbytočný.
V závere, keď sa Ivan Letko v priebehu sekúnd prezlieka z postavy do postavy – mení sa z Whiterspoona na kapitána Rooneyho, je opäť divák v očakávaní. Situácie sú naplnené konaním a neprekážajú tak ani dlhšie prehovory.
Hudobná zložka Petra Kofroňa, poskladaná najmä z neustále opakovaných tónin zo 40. rokov, dotvárala situácie; dramatické akordy usádzali divákov ešte hlbšie na ich miesta.
Z inscenácie divák dokáže odčítať množstvo metafor a po dlhšom čase má možnosť vidieť komédiu, ktorá má silný nádych umenia – nie iba komerčnosti. Tvorivý tandém Čičvák – Kubran – Šajgalíková s presnosťou vedeli, čo chcú hľadisku ponúknuť a zabralo to.Po šestnástich rokoch sa im podarilo oživiť, priam zreinkarnovať text a položiť ho do línie, v ktorej bude blízky obecenstvu. Napriek tomu, že je plný jedu.
Alexandra Polovková

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.