Ukončenie prešovskej trilógie

Hudba: Lucia Chuťková
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmová spolupráca: Anita Szökeová a Mária Bačová
Réžia: Júlia Rázusová
Účinkujú:
Michal Rusnak – Tomáš Mischura
Soňa – Zuzana Gibarti-Dancáková
Jano Lukáč – Mário Zeumer
Romana Poláková – Jaroslava Sisáková
Mária Grochová – Gabriela Mihalčínová
Tóno Baláž – Miroslav Bodoki
Hudobník – Tomáš Paľo
Priestor malomesta je ideálnym miestom na rozohranie vnútorných drám ľudí odsúdených na život v ňom. A tak sa aj príbeh Michaely Zakuťanskej Good place to die odohráva v neveľkom východoslovenskom meste, Prešove, kde sa na pôde základnej umeleckej školy stretávajú rôznymi osudmi skúšaní pedagógovia. Vstupujeme in medias res na začiatok školského roka, ktorý sprevádza úmrtie riaditeľa inkriminovanej ZUŠ. Na jeho miesto nastupuje „starnúca“ učiteľka spevu, štyridsiatnička Romana, ktorá tento post berie ako možnosť prirodzeného kariérneho rastu i kontinuálneho pokračovania výučby, avšak v kútiku duše vie, že to nie je to najdôležitejšie. Do učiteľského zboru patria aj učiteľ herectva, „režisér“ Michal Rusnak, bývalá seriálová hviezda, cynik a filozof, večný starý mládenec; Tóno Baláž – učiteľ hudby, hráč na bicie, ktorého ambície talentovaného hudobníka skončili v nefunkčnom manželskom zväzku a súčasnosť mu komplikuje nenaplnená láska k Romane; Jano Lukáč, učiteľ ľudových tancov, folklorista, typický „sedliak“ so všetkými kladmi i zápormi; a Mária Grochová, mladučká začínajúca učiteľka spevu, ktorá prichádza z „vidieka do mesta“, tu sa vášnivo zamiluje do Michala a bojuje s jeho cynizmom, vlastnou výchovou, neprávom prisudzovanou otcovou protekciou i sama so sebou. Túto hŕstku postavičiek dopĺňa manželka Jana Lukáča, Soňa, druhotriedna herečka v skutočnom divadle, bývalá spolužiačka a milenka Michala, matka dvoch detí. Každý z nich sa svojským spôsobom vyrovnáva so vzťahmi v učiteľskom zbore, s prácou so žiakmi, s vnímaním vlastného života i s plánmi do budúcnosti. V bulletine k predstaveniu sa okrem iného píše: „Michal sa rozhodne naplniť svoje režijné ambície a nacvičiť s deťmi Čechovovho Platonova. Vďaka grantu z Európskej únie pri príležitosti roku koňa naberá Koňar Platonov na základnej umeleckej škole reálne črty a Michal do príprav zapája všetkých svojich kolegov. Platonovom sa však stáva on sám a okrem tvorivej krízy, apatie a zmrazeným emóciám v meste, do ktorého sa prichádza umrieť, čelí láskyplnému spiknutiu troch generačne odlišných žien. Aké je žiť a realizovať sa na periférii? Je na vine za neúspech mesto? Maľovala by Frida Kahlo rovnako, keby žila v meste, ako je to naše? A ako to, že Kant prežil celý svoj život v jednom meste?“ Príbeh jedného školského roka na (ne)obyčajnej ZUŠ-ke  je teda dosť dlhý čas na to, aby sa veci vykryštalizovali.
Scéna Szökeovej pozostáva z mobilnej plechovej búdy – prístrešku na kolieskach, ktorý sa podľa potreby posúva, otáča, jednoducho vytvára priestor zborovne, tried, átria a s ostatným priestorom ho spájajú len jedny dvere. Podlaha je prikrytá papierom, z ktorého sa počas hry odtrhávajú kusy a kúsky a vytvárajú ďalšie rekvizity (papiere z ministerstva, prikrývka, obrus, potkan, odev, symbolické zvieratká do hry a pod.). Súčasťou scény sú i mobilná minichladnička, typické školské socialistické stoličky či tablo s „absolventmi prešovskej ZUŠ“ (mimochodom na fotkách sa nachádza pestrá paleta skutočných osobností i kvázi celebrít od počiatkov školy po dnes), z ktorého je v prípade potreby improvizovaný stôl atď. Szökeová spolu s Bačovou vymysleli i zaujímavé štylizované kostýmy. Romana je stelesnenou ženou vo vedúcej funkcii, v pánskom formálnom, o niekoľko čísel väčšom oblečení, ale na vysokých opätkoch a s explicitne mužskou fajkou. Mária zas ako vidiečanka prichádza do mesta v kydli (vrstvená sukňa), so symbolickými bielymi podkolienkami zrolovanými k poltopánkam, a tak ako sa mení na meštiačku, zhadzuje i vrstvy sukieň, navlieka si podkolienky, až ostáva v puzdrových bledomodrých šatách, v šatách, ktoré symbolizujú jej úmysly zamilovanej ženy i zúfalej rafinovanej zvodkyne. Práve tie šaty padnú ako uliate i Romane či Soni. Soňa ako diva vstupuje na scénu v divadelnom kostýme, s bielou maskou a parochňou, z divy sa však postupne vyzlieka, obnažuje, až po spodnú bielizeň. Komický moment nastáva, keď po prichytení in flagranti sa zahaľuje do detských svetríkov. Protipólom by mohol byť Michal, ktorý je na začiatku predstavenia iba v Adamovom rúchu (ako výtvarný objekt, ale i objekt skúmania kolegov), ale neskôr už hrá svoju hru nahodený ako umelec-režisér-zvodca. Jano ako typický folklorista je v teplákoch a pletenom pulóvri, Tóno je zas oblečený rozpoltene presne ako jeho podstata: na vrchu slušná košeľa so sakom, na spodku nohavice prevrátené naruby.
Autorka hudby Lucia Chuťková v hudobných predeloch pritvrdzuje fraškovitosť a komickosť situácií odohrávajúcich sa na scéne, keďže na trombón hrá, resp. improvizuje svojsky odetý Tomáš Paľo s rožkami na hlave, snáď ako vševediaci Pan. Melódia odkazuje na ruský element.
Dramaturgicko-režijná koncepcia inscenácie vychádza zo skúseností a zohratosti tímu autorky a dramaturgičky M. Zakuťanskej a režisérky J. Rázusovej. Rozohrávajú princíp divadla v divadle, odkazy na ruskú divadelnú klasiku skĺbené s jasnými prešovskými alebo východniarskymi aktualizáciami a stavom dnešnej hereckej profesie, sebairónia autorky, keď sa počas hry rieši „nejaká autorka Zakuťanská, ktorú nik nepozná“, hra s textami a ich významami, detailné herecko-výtvarné domyslenie každej scény, ironická štylizácia jednotlivých postáv. Koňar Platonov, v preklade „Prešovčan Platonov“, je krásnym príkladom narábania realizátorov s odkazmi na klasiku i aktuálneho zasadenia textu do súčasného malomestského prostredia. Je to mladý muž, ktorému nevie odolať žiadna žena, prirodzená autorita, ktorú všetci obdivujú, ale aj vyschnutý tridsaťročný starec, ktorý sa pokúša resuscitovať vlastnú kariéru neúspešnými konkurzmi do komerčných seriálov. Pritom sa snaží vzdorovať zvádzaniu žien, ku ktorým ho viažu silné putá vlastnej sebadeštruktívnej osobnosti.
Režisérka Júlia Rázusová premenila text hry na pútavé divadlo na pomedzí amatérizmu a profesionality. Amatérizmu v zmysle podmienok, v akých vzniká a za akých sa hrá, a v hravom spôsobe spracovania témy, a profesionality v zmysle koncepcie a výkonov, ktoré sú odvádzané na javisku.
Michala Rusnaka hrá Tomáš Mischura. V jeho interpretácii je Platonovom on sám, sám sa štylizuje do tejto Čechovovej postavy. Väčšinou s ľahkosťou, miestami s jemným pritláčaním na dôležitosť daných výpovedí prechádza predstavením a rozohráva svojho intelektuálne nepochopeného milovníka v malomeste. Jeho tri ženy – šéfka Romana (J. Sisáková), naivná kráska Mária (G. Mihalčínová) a exmilenka Soňa (Z. Gibarti-Dancáková) – sú tromi  zrkadlami jeho duše. Sisáková sa svojej riaditeľky ZUŠ-ky chopila s presnosťou; portrétuje ženu, ktorá si uvedomuje, že v práci dosiahla, čo chcela, ale nenaplnili sa jej materské očakávania. Od Michala takmer absurdne naivne žiada „len“ spermie, aj to len preto, že ho intelektuálne obdivuje. Sisáková je ale oproti ostatným interpretom jemne herecky poddimenzovaná. Mihalčínová zas s láskavou tvárnosťou doťahuje naivnú postavu Márie až do komických absurdít a dáva tejto postave punc uveriteľnosti, čím dovoľuje divákom, aby sa s ňou stotožnili. Gibarti-Dancáková je ambivalentná. Dokázala rozohrať vo svojej postave tragickú nenaplnenosť ženy, matky, milenky, a napriek tomu nestráca na ľahkosti a komickosti. Z postavy divy prechádza, aj vďaka Máriinmu symbolickému odovzdaniu sukne ako prejavu dedinskosti, do postavy malomestskej učiteľky. Mário Zeumer si v postave Jana Lukáča vychutnáva (doslova a do zjedenia všetkého na scéne) rolu večne hladného, optimisticky ladeného slovenského chlapa, ktorý je na jednej strane tvrdý ako skala, na strane druhej však oddaný tradíciám a rodine. Tóna Baláža hrá Miroslav Bodoki, ktorý znova potvrdil, že je prirodzený talent a postava melancholického, nešťastne zamilovaného učiteľa hudby je pre neho ako stvorená.
Good place to die Prešovského národného divadla je vtipné, sebaironické divadelné osvieženie, ktoré (ne)spochybňuje, že miesto mimo centra diania, v našom prípade mimo Bratislavy, je miestom, kam sa (ne)musí chodiť len umrieť. A tak, ako si jedna strana myslí, že mimo hlavného mesta život nie je možný, tak si i tá druhá stavia vnútorné bariéry sebautvrdzovaním sa v tom, ako v Bratislave padajú pečené holuby z neba… Záver predstavenia je tak výsmechom nenaplnených i naplnených ambícií východniarov a uťahovaním si zo seba samých.
Prešovské národné divadlo týmto predstavením, podľa slov Michaely Zakuťanskej, ukončilo prešovskú trilógiu. A tá je neopakovateľnou modernou divadelnou sondou do duše východniara. Ale nielen pre východniara. Našťastie!

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.