Tri sestry v Petržalke

Ján Šimko: Homo Panellus (Človek panelový)

Scéna a kostýmy: Diana Strauszová

Hudba: Fero Király

Videoart: Boris Vitázek

Kamera: Peter Kotrha

Réžia: Ján Šimko

Účinkujú:

Edita Koprivčević Borsová, Braňo Mosný, Daniela Gudabová, Peter Kadlečík, Eva Mores, Jevgenij Libezňuk

Premiéra 28. 4. 2024 / Dom Kultúry Zrkadlový háj

„Komédia s prvkami skutočných príbehov zo života na najväčšom panelovom sídlisku v strednej Európe…“ píše sa v propagačných materiáloch inscenácie. Homo Panellus. Človek panelový. Začína sa teda predstavenie už pred predstavením? Napríklad nástupom do osemdesiattrojky na Zochovej a prechodom cez Most SNP? Alebo prechádzkou po rozostavanej električkovej trati smerom k Domu kultúry Zrkadlový háj? Veľmi pravdepodobne áno. Vysoké a mohutné paneláky nad hlavou, rozbitý chodník pod nohami a okolo ľudia, z ktorých každý žije vlastným životom, väčšinou bez potreby ho zdieľať s inými. Taká je Petržalka na prvý pohľad. Teda aspoň pre niekoho, kto tiež značnú časť svojho detstva prežil na sídlisku, no nie tu. Je to jednoznačne miesto zaujímavé na pozorovanie. Dá sa takáto esencia Petržalky preniesť na javisko?

Práve Petržalka, jej história, súčasnosť a osudy s ňou spojené sa stali námetom pre autorský text Jána Šimka s názvom Homo Panellus (Človek panelový). Stretávajú sa tu tri sestry Irena, Oľga a Majka (pozornému divákovi neujde narážka na Čechova) – a každá z nich má k tomuto miestu iný vzťah. Stretnutie v Petržalke, v rodičovskom byte, zachytáva hra v momente, keď každá prežíva isté zlomové obdobie. Učiteľka Oľga sa musí vysporiadať s nefunkčným vzťahom s jej manželom, manažérka Irena svoje miesto vo vzťahoch aj vo svete ešte len hľadá a herečka Majka prišla, aby hľadala zmierenie s osudom starnúcej herečky, ktorá si musí nájsť novú cestu životom. Popri tom sa (nielen) tri hlavné postavy zamýšľajú nad Petržalkou a fenoménom, ktorý okolo seba vytvorila v priebehu svojej histórie. Inscenácia má byť pripomienkou 50. výročia existencie tohto sídliska. Tvorcovia uvádzajú, že inscenácia je vytvorená pomocou postupov dokumentárneho divadla. V procese tvorby pracovali s archívnymi výskumami, rozhovormi s historikmi a teoretikmi, ale aj s obyvateľmi a obyvateľkami Petržalky. Do samotnej inscenácie sa však dokumentárne princípy preniesli iba takto – cez premyslene koncipované dialógy, ktoré svojím obsahom a dynamikou prevyšujú formu javiskového spracovania. Inscenácia v režijnom spracovaní Jána Šimka je dynamická, monológy a mizanscény sú funkčné. Škoda len, že aj keď je dielo označované za komédiu, humor tu veľmi nefunguje.

Na scéne sú dva panelákové byty znázornené tenkými farebnými lištami. Sú oranžové a zelené a pripomínajú farebnosť panelových domov na sídlisku. Steny, ktoré sú nimi vyobrazené, nie sú plné, sú len naznačené, čo zvýrazňuje pocit tenkých stien bytov, cez ktoré všetko počuť. S týmto javom tvorcovia pracujú ako v texte, tak mizanscénicky – herci sa navzájom počúvajú spoza stien a mnohokrát komentujú ich zvukovú priepustnosť. V bytoch vidíme rôznorodý nábytok, ktorý nespadá do jedného štýlu, je skôr zozbieraný z toho, čo rodiny nahromadili za roky obývania týchto priestorov. Samotná scénografia je náznaková, no aj tak popisná. Pocit stiesnenosti je vyvolaný panelákovými chodbami a sídliskovými chodníkmi, aj pohybom hercov v akoby presne vymedzených líniách pomedzi steny. Evokujú stiesnenosť a ohraničenosť petržalských bytoviek. Obyvatelia by sa z nich možno chceli vymaniť, no „betónová džungľa“ im to neumožňuje. Dôležitým detailom sú aj bezdrôtové rádiá umiestnené priamo na sedačkách v hľadisku, ktoré vysielajú záznam z javiska priamo k divákom. Inscenácii to napriek pomerne veľkej sále kultúrneho domu dáva intímnejší rozmer – akoby sme príbehy postáv počúvali u seba doma, vo vnútri svojho vlastného panelu.

Inscenačný tím zložil šesťčlenný herecký kolektív – tri páry, pretože každá zo sestier má svoj mužský náprotivok. História Petržalky a jej súčasnosť je tu zobrazená najmä prostredníctvom ženských osudov. Ako v texte, tak aj herecky totiž traja muži pôsobia iba ako zrkadlá pre herečky, ktoré práve cez nich rozvíjajú osudy svojich postáv. Edita Borsová ako Majka stvárňuje herečku, ktorej kariéra v posledných mesiacoch stagnuje. V jej herectve je prítomný afekt a prehnané gestá, tie však pravdepodobne súvisia s excentrickou povahou postavy, ktorá bola celý život zvyknutá na miesto na výslní. A keďže ho zrazu nemá, správa sa tak aj doma, a preto v prejave pôsobí umelo a neprirodzene. Práve vďaka Robovi (Peter Kadlečík) sa dozvedáme viac o jej svete. Robo je sused z horného poschodia, ktorý Majde pomáha zháňať dočasné kšefty. Zároveň je to práve on, kto ju nabáda, aby si našla novú životnú cestu. Kadlečík je v postave civilný a nevýrazný, a tým necháva ešte viac vyniknúť herečku. Irena Evy Mores – strohá, trochu zúfalá tragédka, sa snaží zariadiť si svoj vzťahový život. Chodí na rande s mnohými a bez záväzkov. Pracuje ako „obyčajná“ manažérka a sestry na ňu zazerajú, pretože ju vraj otec mal radšej ako ich. Mores postavu stvárňuje ako navonok silnú a usporiadanú ženu, no sem-tam ukazuje čriepky detinskosti – napríklad, keď cez stenu počúva rozhovor Roba a Majdy, alebo keď sa rozpráva s vidinou mŕtveho otca. V jej živote sa počas deja objavuje Martin, ktorého hrá Braňo Mosný. Muž žijúci vo Viedni, ktorý sa do nej zamiluje. Je to s ním však podobne ako s Robom. Pôsobí tu iba ako odraz Ireniných myšlienok a postojov. Mosný je však v hereckom prejave o čosi výraznejší. Martina stvárňuje ako rázneho, miestami trochu pudmi ovládaného, no sebavedomého muža. Oľga herečky Dany Gudabovej je unavenou učiteľkou vyššieho veku, ktorá rieši problémy s manželom (Eugen Libezňuk). Herečka je v tejto postave akási neosobná, texty skôr akoby recitovala, než prežívala osud svojej postavy. Jej zrkadlom je manžel Anton, Eugen Libezňuk, ktorý opäť pôsobí ako podporovateľ jej postavy. Inscenácia je implicitne feministická – napriek tomu, že ženy v nej nie sú zobrazené ako hrdinky, ale ako bežní ľudia bojujúci so svojimi vlastnými životmi, dostávajú tu podstatný priestor.

Na zadnom horizonte javiska visí plátno, na ktorom sa premietajú snové obrazy, rôzne tvary a farby, dopĺňajúce myšlienky jednotlivých postáv a v závere na ňom vidíme fotky troch sestier z detstva, ktoré pre potreby inscenácie vygenerovala umelá inteligencia. Projekcia tu funguje ako oživujúci vizuálny prvok, ktorý však nemá hlbšie ukotvenie v štruktúre deja, či inscenácie ako takej. Najvýraznejšie sú farebné čiary so zastávkami, znázorňujúce mapu neexistujúceho bratislavského metra, ktoré sa v inscenácii stalo synonymom veľkej nenaplnenej vízie. Stáva sa pripomienkou toho, že aj keď pre niečo veľa pracujeme a veľmi po tom túžime, okolnosti to môžu zariadiť tak, že sa to jednoducho nesplní. V kontexte troch sestier a ich hľadania to môže byť zároveň aj odkazom, aby sme svoje životy vzali do vlastných rúk a nespoliehali sa na to, že niekto iný za nás splní naše sny.

Inscenácia Homo Panellus je pokusom zachytiť prchavú esenciu života na sídlisku, ktorá, hoci každý deň iná, často býva monotónna ako veľké sivé paneláky a striktne vymedzená ako chodby, ktoré ukrývajú. Tomu pomáha aj hudba, ktorá svojím opakujúcim sa leitmotívom navodzuje atmosféru nekonečného sitkomu, hoci v tomto prípade trochu tragikomického. Dielo je pohľadom do života troch postáv, z ktorých každá túži v tomto svete niečo zmeniť, no ani jednej sa to nedarí tak, ako by chcela. Kde-tu sa v ňom ocitajú i krásne poetické momenty, napríklad, keď Irena zasnene rozpráva o panelákových oknách. Témou i predlohou je hra jedinečným počinom. Škoda iba, že divadelné spracovanie ostalo na úrovni remeselnej kvality, a že sa tvorcovia nepokúsili o invenčnejší konečný tvar.