Tiene ženskej psyché

Bergman – Procházka – Vajdová: Persona
Koncept, výber hudby a réžia: Tomáš Procházka
Preklad: Teodora Handzová Chmelová
Dramaturgia: Saša Sarvašová
Scéna a kostýmy: Zuzana Hudáková
Videoart: Marek Moučka
Zvuková spolupráca: Nada El
Produkcia: Patrícia Kamenická
Hrá: Petra Vajdová
LOFT Aréna Bratislava
Úvodná časť – performancia alebo zmätenie diváka?
Priestor Loftu je komorný, výborne sa hodí na predstavenia, ktoré majú na diváka zapôsobiť aj bezprostrednou blízkosťou hercov, v tomto prípade jedinej herečky. Preto dôležitým momentom je, že sa Petre Vajdovej výnimočne darí sebavedomo ovládnuť priestor a ostať v spojení s divákmi, na čo často využíva aj priamy očný kontakt.
Začiatok predstavenia je otvorený. Nejaký čas vôbec nevieme, či sa už pozeráme na inscenáciu, či už začala, alebo sa Petra ešte len pripravuje. Prichádza na scénu, kontroluje si svoje zátišie na stole: make-up, zrkadielko, lak na vlasy, rúž, fľaša s vodou. Jej pekná nalíčená tvár sa však v okamihu stráca v grimase plaču. Odčítavame, že herečka ukazuje čosi aj zo seba – ako vyzerá, keď sa trápi. Kontroluje si mejkap v zrkadielku, uplakané oči si odličuje, aby ich vzápätí opäť nalíčila. Jej pohyby sú nástojčivé, ale prezrádzajú aj istú neurózu. Obraz, ktorý divák sleduje, pripomína prelud, sen. Sú to predstavy, zacyklené v slučke opakovania, uzavreté úkony. Zdanlivo pôsobia ako bez ďalšieho zmyslu, ale napokon, čo je náš život? Opakovanie, rituály, občas aj celkom zmechanizované. Líčenie a odličovanie, nanášanie a stieranie, ukladanie, prekladanie predmetov.
Herečka stále nič nehovorí, diváci už veľmi napäto očakávajú, kedy jej z úst vyjde prvá replika, stále však neprichádza. Divák je vystavovaný nepohodliu, počuje monotónny zvuk, tikanie metronómu, čo ešte znásobuje jeho nedočkavosť. Trvá to takmer 15 minút.
Petra/Alma/Elisabeth: tri tváre (jednej) ženy
Petra stvárňuje obe Bergmanove hrdinky rovnomenného filmu. Je ženou obetavou (Almou) i ženou, ktorá chce, aby ostatní obetovali pre ňu všetko (Elisabeth). Väčší kontrast ako Alma a Elisabeth si ťažko možno predstaviť. Stojí tu žena chudobná oproti bohatej, ordinárna oproti skutočnej hviezde, služobníčka s nižším vzdelaním, pripravená nájsť zmysel života v pomoci iným verzus umelkyňa s enormnými ambíciami a egom, ktoré potrebuje, aby bolo neutíchajúco obdivované. No predsa existujú styčné body, v ktorých sa príbehy aj tých najrôznejších žien pretnú. A nielen že sa pretnú – podobajú sa rovnako, ako sa tvár podobá odrazu v zrkadle.
Názov inscenácie je rovnaký ako známy Bergmanov film. Ak však ideme ešte ďalej, persona je v Jungovom chápaní akási maska, ktorá prepožičiava ľudskej tvári nejakú spoločenskú rolu. Spolu s Jungom sa teda režisér Procházka prostredníctvom trojjedinej ženy Almy/Elisabeth/Petry pýta:
Aké tváre vlastníme? Ako a kedy ich používame? A s akými zámermi? A nakoniec: Akú tvár seba samého/samej poznám ako tú pôvodnú, najvlastnejšiu?
Vďaka Petre Vajdovej vidíme, ako tvár odzrkadľuje bolesť, lásku i stratu. Ako nám tvár dokáže zmeniť nemožnosť milovať, ako sa nám na nej odráža prázdnota, beznádej, únava, úzkosť i utrpenie.
Inscenácia ako stretnutie s tímom, ktorý bol šťastným výberom
Tomáš Procházka je režisér, ktorý sa často venuje témam: Čo sa odohráva v našom vnútornom svete? Čo si nosíme v našich hlavách, dušiach a srdciach? Využíva pri tom neraz introspekciu. Zameriava sa na vnútorné prežívanie, nie na príbehy.
Zuzana Hudáková vytvorila pre inscenáciu vkusné, ale nie výstredné kostýmy – tak, aby naplnili svoj účel diferencovať postavy, ktoré Petra hrá, a boli pri tom estetické a nerušivé. Herečka v úvodnom obraze, keď sa nachádza v intímnom prostredí interiéru (či už ide o jej spálňu, alebo o herečkinu šatňu v divadle), má oblečené negližé a župan. Alma má na sebe pohodlný béžový ležérny odev. Naopak Elisabeth v záverečnom výstupe predstavuje femme fatale, má extravagantné čierne šaty, ktoré jasne ukazujú jej život v luxuse, aj to, že je ako žena-vamp stredobodom pozornosti na každom večierku. Takisto Hudákovej scénografické riešenie inscenácie je na jednej strane veľmi minimalistické, strohé, až asketické – na scéne sú okrem stola iba zavesené rolety, zložené z pásov bielej látky. Zároveň však majú variabilné využitie, ktoré vyhovuje potrebám rôznych zobrazovaných prostredí: raz sú náznakom nemocnice, kde pracuje Alma. Inokedy môžu byť horizontom útesov, na ktoré Alma vystúpila a kde pije víno (podobne ako vidíme v Bergmanovom filme). Sú aj vhodným zástupným znakom neutrálneho interiéru, v ktorom Elisabeth poskytuje rozhovor. Navyše je na ne možné premietať videoprojekcie a dá sa cez ne voľne prechádzať, čím vytvárajú pocit ďalšej oddelenej miestnosti.
Špeciálnu časť inscenácie tvorí videoprojekcia Petrinej tváre. Zvlášť pôsobivý je moment, keď Petra-herečka stojí pred plátnom, na ktoré sa premieta zväčšený obraz jej tváre, a ona sa ho dotýka. V týchto pasážach odznievajú z nahrávky verše v angličtine, ich pôvod ani význam sa mi žiaľ nepodarilo dôsledne rozlúštiť, rovnako ako ich prepojenie so zvyškom inscenácie. V pamäti mi utkvela len jedna veta: Dying is art like everything else. Videoprojekcie sprevádza výrazná, originálna hudba (jej autorkou je DJ Nada El), ale nie natoľko sebestredná, že by na seba strhávala výhradnú pozornosť. Skôr dotvára celkovú atmosféru.
Zničujúce tiene psychiky
Vypovedať o najbolestnejších veciach je nakoniec vždy očisťujúce. Pretože ak sú naše hriechy, výčitky, traumy či viny vytesnené v kúte hanby svedomia, silnejú a stávajú sa ešte neznesiteľnejšími. Až vypustením z tohto priestoru, kam boli zahnané, sa oslabuje ich moc.
Alma takto hovorí o čudnom sexuálnom zážitku na pláži s neznámym mužom. Príbeh znie ako polosen či fatamorgána, no jeho vyústenie nás vracia naspäť do krutého precitnutia. Nechcené tehotenstvo a jeho následné umelé prerušenie, ku ktorému ju primal partner, sú trestom, ktorý Almu naďalej prenasleduje.
Elisabeth sa spovedá z traumy spojenej s materstvom. Hovorí, ako márne tápe vo svojom vnútri, no nedokáže vydolovať z neho úprimné a vrelé city voči synčekovi. Jednoducho ich nie je schopná, a tak trpí synček, trpí aj ona. A láska? Nie je…
Práve záverečný výstup, v ktorom sa Elisabeth vyznáva z najtajnejších, nelichotivých myšlienok, je najsugestívnejšou časťou, ktorá pravdepodobne dokáže najdlhšie rezonovať v divákoch. To, čo hovorí, je nečakane drsné a kruté. Je to natoľko úprimné, že sa k tomu žena málokedy dobrovoľne prizná. Sú to skryté myšlienky, na ktoré sme uvalili tabu. A predsa sa mnohým matkám stáva, že sa ich zmocnia podobné pochybnosti. Stálo to za toľko obety? Ako sa vyrovnať so všetkými tými pocitmi, ktoré súvisia so ženským telom: tehotenstvo, jeho narastanie do nepoznaných rozmerov, pôrod a dojčenie (spojené s dovtedy nezažitou bolesťou)? Ako prežiť obetovanie kariéry kvôli materstvu? A napokon, ako prijať úlohu na celý život: zžitie sa s novým pocitom, že je na svete niekto, kto ma potrebuje, koho musím zahŕňať starostlivosťou? Je to vôbec v ľudských (ženských) silách, obstáť v tejto skúške?

Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a literatúra – estetika. Literárnokritické príspevky uverejňovala v Slovenskej literatúre, Kultúrnom živote, Knižnej revue a denníku SME, dodnes prispieva do mesačníka RAK. Po štúdiu pôsobila v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Články o divadle a recenzie uverejňuje v časopise kød a denníku SME. Pre Divadelný ústav pracovala ako redaktorka edičného oddelenia. V rokoch 2012 - 2014 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT.