Teba už nepotrebujeme alebo problémy pánov v strednom veku

Animácie: Marián Vredík, Jana Hirnerová
Technická spolupráca: Martin Kokavec
Scenár, výtvarný koncept, réžia: Dušan Vicen
Účinkujú: Lucia Arendášová, Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Anna Čonková, Milan Chalmovský, Jana Oľhová, Vlado Zboroň
Tvorcovia divadla SkRat sa inscenáciou Donor, swingers a iné experimenty… ponorili do sveta bezperspektívnych postavičiek, o ktoré svet stratil záujem a svoje uplatnenie nachádzajú už len v sériách kurióznych experimentov. Divoký swingers večierok, na ktorom padnú všetky zábrany, kde sa nečakane objaví dokonca terorista, bezhraničná ochota nechať oplodniť vlastnú manželku neznámym darcom, či ľudia nečinne sa prizerajúci zločinu. Majú byť azda tieto príklady odpoveďou na proklamované motto inscenácie – „Nikdy vopred nehovorte, ako sa zachováte v nejakej situácii“? V programe k inscenácii si tvorcovia kladú za cieľ hľadanie odpovedí na základné existenciálne otázky: Kto riadi ľudský život? Je to človek sám či azda vyšší princíp, Boh? Boh sa ale spomenie len párkrát, je to vari záhadná postava v čiernej maske s pohárom červeného vína? Inscenácia nie je filozofujúca do takej miery, že by javisková realizácia zodpovedala zámeru tvorcov.
Fragmentárna štruktúra, neprepojená zjednocujúcim príbehom, je v SkRate už tradičnou metódou tvorby. Tentoraz sa však úvodné etudy odvíjajú únavne až nudne, tvorcovia akoby stratili zmysel pre temporytmus. Lineárne radené výseky z reality neobsahujú potrebné napätie. Mladší divák sa navyše ťažko dokáže identifikovať s problémami starnúcich a bilancujúcich ľudí, akými sú napríklad strata zamestnania či pád na kariérne dno. Takýto svet je mladšej generácii zatiaľ vzdialený a cudzí, možno prehnane bezútešný.
Herci (Ľubo Burgr, Vlado Zboroň, Milan Chalmovský, Vít Bednárik) postupne roztáčajú kolotoč hier mužov v zrelom veku, ktorí si navzájom vymieňajú roly: jeden je vždy cynickým a bezcitným zamestnávateľom, druhý deprimovaným a uštvaným zamestnancom, ktorý si nevie spomenúť ani len na svoje tri dobré stránky. M. Chalmovský v bielom roláku, neskôr vo zvieracej kazajke či spútaný putami a obkolesený masou ľudí v bielych škraboškách, je úbohou obeťou systému, „pičúsom“. Jeho prítomnosť ostatných doslova obťažuje a otravuje. Ak mali byť vulgarizmy, ktorými ho oslovujú mierkou autenticity, nestalo sa tak. Ich prvoplánové nadužívanie zaznieva kontraproduktívne. Nedodáva charakterom postáv presvedčivosť, pôsobí zbytočne príliš drsne. S osočovanými nezamestnanými nedokážeme mať súcit, ani k nim zaujať postoj, pretože výpovede jednotlivých výstupov sa rozplývajú v slede rýchlo sa striedajúcich etúd. Tieto mikrosituácie nie sú naplno rozohrané, vyjadrujú sa len náznakom. Výnimku predstavuje napríklad scéna, v ktorej M. Chalmovský úsečne a s ráznosťou v hlase presviedča svojho psychiatra: „Samozrejme, že som sa chcel zabiť.“ Psychiater tu predstavuje neosobnú figúrku, karikovanú handrou vloženou za okuliarmi. Je bezcitným vydriduchom, ktorému ide len o zárobok. Hneď ako budík ohlási koniec sedenia, pacient musí podpísať účet a doktor sa vyparí.
Tému zbytočného človeka, s ktorým už nik nepočíta a ktorého už nečaká nijaká kariérna budúcnosť, rozvíja v ďalšom výstupe postava Víta Bednárika. V sivom župane a parochni, s kmitajúcou nohou, skôr sa vlečúc, než kráčajúc, stelesňuje zabudnutého postaršieho pána, ktorý nie je dosť priebojný na to, aby sa uplatnil v dnešnej rýchlej a krutej dobe. Pocit životnej krízy, ktorý doženie človeka až na psychiatriu, je samozrejme vážnou témou, ktorá si zaslúži pozornosť. Tvorcovia ale tieto hĺbkové problémy ľudskej duše vyjadrujú miestami stereotypnými prostriedkami: príkladom je snový obraz z nemocničného prostredia, keď zdravotná sestra (Anna Čonková) mlčky prezentuje jednotlivé lieky, ktorých účinky by mali umelo navodzovať pocit, že žiť sa predsa oplatí. Ženským postavám (A. Čonková, Lucia Arendášová) sa v inscenácii celkovo nedostal veľký priestor, a preto vyznievajú nevýrazne. Vynikajú v hravej, pohybovo síce dobre zvládnutej, avšak v celkovom kontexte inscenácie nepochopiteľnej klauniáde.
Potrebná dynamika prichádza na scénu s Janou Oľhovou. Spolu s Ľubom Burgrom hrajú „fungujúci“ manželský pár, ktorý si na živobytie privyrába tlieskaním v najrozmanitejších televíznych reláciách a najmä účasťou na mastne zaplatených šteklivých experimentoch. Kostým J. Oľhovej – nevkusný brakový výzor, v ktorom sa miešajú všetky štýly – lesklá športová šiltovka, elegantná, no príliš lacná blúzka s volánikmi a ponožky v lodičkách predpokladá dekadentnú ženu bez vkusu. Spôsob, akým sa odvracia od svojho muža, pohľady bokom a sarkastický výsmech dávajú v kombinácii s absurdným zjavom naopak vyniknúť cynizmu tejto postavy. V skrachovanom manželstve je už možné všetko, a tak sa táto žena bezhlavo hrnie do každého experimentu, ktorý navrhne jej po peniazoch bažiaci manžel. Komickosť páru vyplýva aj z fyziognómie hercov – J. Oľhová prevyšuje Ľ. Burgra o hlavu. Ten sa síce snaží za každú cenu získať dominanciu, z jeho úpenlivého výrazu a zreteľného napätia v tele je jasné, že je submisívnejším z dvojice. Donor s bielou kuklou a nasadenými potápačskými okuliarmi, ktorý má byť zdrojom ich ďalšieho zárobku, pôsobí azda najbizarnejším dojmom.
Autorom výtvarného konceptu, scenára a rovnako i režisérom inscenácie je Dušan Vicen. Jednotlivé zložky však nie sú rovnomerne rozpracované. V porovnaní s originalitou kostýmov či scénografického riešenia vyznieva literárna zložka menej presvedčivo. Bežný, hovorový jazyk neprináša žiadne nové myšlienky či originálne formulácie. Dialógy postáv navyše nesmerujú k jasnej pointe.
Kostýmy, ladené v bielych a béžových odtieňoch, zreteľne dominujú ostatným zložkám. Reprezentujú zabudnutú nepovšimnutú masu ľudí, ktorí sa zo svojej sivej každodennosti vymaňujú účasťou na swingers večierkoch, kde si zrazu môžu dovoliť všakovaké odvážne preoblečenia i činy. Muž sa teší z podväzkových pásov a podprsenky a žena si naopak užíva pohodlie v rozťahanom tielku a voľných trenírkach. Nereálnosť a odľudštenosť skôr figúrok než ľudí demonštrujú masky, škrabošky či dlhé umelé nosy, ktoré tvorcovia vo veľkej miere využívajú na dotvorenie obrazu postáv.
Snáď najzaujímavejšiu časť príbehu predstavuje scéna predchádzajúca záverečné posolstvo. Matka (J. Oľhová) v smútočnom čiernom závoji sa láskavým a pokojným, ba až rozprávkovým hlasom vyznáva zo straty syna, ktorého ona sama týraním dohnala k samovražde. Podáva absurdný, zato výborne napísaný príbeh o putovnej bolesti, ktorú je nutné darovať ďalej. Najlepšie svojim najbližším. Tým totiž zamedzíme, aby sa násilie páchalo na ďalších ľuďoch. Ako sa vraví, zostane to v rodine.
Scéna matky-vrahyne už načrtáva tému násilia, ktorá vyvrcholí v moralistickom, ale o to viac údernom závere. Látka, napnutá na zadnej strane javiska, konečne nachádza svoje plné využitie. Veľký potenciál tohto scénografického prvku tvorcovia počas prevažnej časti inscenácie zanedbali. Na tejto látke sú pripevnené plastové busty, akési variácie Messerschmidtových charakterových hláv. Tentoraz skôr bezcharakterných a bezvýrazových, s pohľadom upretým do zeme. Tieto novodobé tváre sa nekrivia do grimás v úľaku, šoku či inej emócii. Sú scénickým skonkrétnením ľahostajnosti ľudského pokolenia. Táto plocha slúži ako projekčné plátno pre krátky animovaný film (Marián Vredík a Jana Hirnerová). Príbeh, akých poznáme z televízie či iných médií mnoho. Žena prechádza tmavou ulicou, keď na ňu zaútočí neznámy páchateľ a dobodá ju na smrť. V oknách sa objavujú susedia – nemí pozorovatelia, cynicky hľadiaci z bezpečia svojich domovov na krvavé dianie na ulici. Bez prerušenia sledujú naďalej televíziu, popíjajú víno či hladia svojho domáceho miláčika. Monštruóznosť skutku sa stupňuje ich nečinnosťou. Hovejú si pohľadom na trýzeň a muky, či sú už natoľko apatickí, že nedokážu podať pomocnú ruku?
Po silnom filmovom príbehu „dorazia“ nalomené city divákov samotní herci. Odohrajú rekonštrukciu trestného činu. Vystrkujú hlavy z otvorov v plátne a vyslovujú výhovorky, prečo napadnutej žene nepomohli: „Kto sa pýta nás, čo sme prežívali? Tu ide o nás, nie o ňu.“ Nečinná masa sa ukrýva do rúcha dlhých šedých kabátov a pripomína krysy. Ohradzujú sa, vraj sudca im podsúva absurdný pocit viny. Ako pointa zaznieva obhajoba obvinených, spravodlivosť prevrátená naruby. Vinník-prisluhovač sa cíti dotknutý a obeť zostáva nepovšimnutá. Situácie typické pre mnohých ľudí, ktorých opantáva sebeckosť a neochota pomôcť. V prvom rade myslia na seba, až potom na druhých, ak vôbec. V celkovom vyznení nadobúda práve animácia o tom, ako sme schopní odignorovať človeka v núdzi, významnejšie a nadčasovejšie postavenie. Je však len málo prepojená so zvyškom inscenácie a tematicky tvorí akoby samostatnú a hodnotnejšiu významovú vrstvu. Záverečná hmla a apokalyptická nálada umocňujú pesimizmus zo stavu dnešnej spoločnosti.

Lucia Galdíková

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.