Tanec nad plačom alebo odnikiaľ nikam

Preklad a dramaturgia: Lukáš Brutovský
Úprava: Lukáš Brutovský a Veronika Pavelková
Réžia: Veronika Pavelková
Scéna: Gabriela Paschová
Kostýmy: Michaela Mokrá
Hrajú: Lukáš Pavlásek, Daniel Žulčák, Judit Bárdos, Otto Culka, Dominika Kavaschová/Petra Molnárová, Anna Nováková/Lucia Molnárová, Jakub Lorencovič, Richard Blumenfeld, Michal Kalafut, Pavol Gmuca, Kamila Antalová, Daniel Fischer
Hra Petra Zvona Tanec nad plačom má v slovenskom divadelníctve zvláštne postavenie. Po legendárnom naštudovaní režisérom Jánom Jamnickým sa k nej vzhliada ako k materiálu s absolútnou a nespochybniteľnou hodnotou. Tvrdiť opak by bolo scestné, no i tak netreba zatvárať oči pred faktom, že inscenovanie tejto hry často končí problematicky. Výnimkou, žiaľ, nie je ani študentská inscenácia režisérky Veroniky Pavelkovej.
Text sám osebe ponúka inscenátorom mnohé kvality, vďaka ktorým je pre nich dostatočne príťažlivý. Spoločenská komédia, v ktorej sa prostredníctvom klasickej zápletky vzniknutej na nedorozumení, stretávajú dva časovo nesúrodé, no vo svojej podstate rovnaké svety, je svieže a poetické dielo. Svet dávno zašlej rytierskej noblesy vstupuje na základe stávky Grófa Richarda a jeho syna Alfréda do dnešného sveta a rodiny zbohatlíkov Kráľových, ktorí nie sú práve najlepšou vizitkou dneška. Vďaka maškarnému plesu, ktorý Aristid Kráľ vo svojej vile organizuje, a zmätočne poslaným pozvánkam štvorica návštevníkov z minulosti na plese zapadne a vzniká tak množstvo podnetných nedorozumení končiacich sa dezilúziou o akýchkoľvek kvalitách dnešného sveta. Nedá sa povedať, že by režisérka spolu s dramaturgom Lukášom Brutovským neprejavili dostatočné úsilie o prácu s ponúknutým materiálom, čo dokazujú významné  textové zmeny, vrátane prekladu do súčasného slovníka a radikálneho skrátenia textu.  Napriek tejto snahe o aktuálne vyznenie hry sa tvorcom nepodarilo preklenúť sa cez najväčší a najvýraznejší problém hry, ktorý je jej moralizujúci podtext. Práve vďaka nemu sa šarmantná a vtipná hra zmenila na ťažkopádnu a schematickú moralitu, ktorej s najväčšou pravdepodobnosťou nedôveroval ani inscenačný tím. Táto skutočnosť presakovala každou jednou zložkou, výsledkom čoho bola rozpačitá a nedôveryhodná inscenácia.
V inscenácii vážne absentuje myšlienková koncepcia. Ak ju aj režisérka mala, nevedela nájsť prostriedky, ako ju do nej pretaviť. Otázky spoločenskej kritiky či viacnásobné generačné problémy zostali nielen nevypovedané, ale dokonca aj nenastolené a inscenácii tak chýbal základný stavebný kameň – myšlienka. Tento prvoradý nedostatok by sa snáď dal jednoduchšie odpustiť za predpokladu, že by režisérka vedela vybudovať inscenáciu na iných kvalitách, ako je estetický a výtvarný výraz či kvalitné herectvo. Napokon, v hre vystupujú historické postavy a dej sa odohráva počas maškarného plesu, čo možno po výtvarnej stránke považovať za viac ako prajné východisko. Rovnako tak veršované party striedajúce sa s voľnou rečou, možnosť hereckej štylizácie a v neposlednom rade humor a nevšedná charizma textu, ktoré by mohli byť pozitívnou motiváciou pre herectvo. Žiaľ, ani v jednom prípade sa tak nestalo. Výtvarne aj herecky sa Tanec nad plačom podobal slabším ochotníckym produkciám. Svet šľachticov, ktorí z obrazu v knižnici vypadli do dnešných dní, nemal s eleganciou a noblesou nič spoločné. Pohyby postáv v historických kostýmoch, ktoré pre inscenáciu navrhla Michaela Mokrá, pôsobili dosť rozpačito aj bez bolestného pokusu o tanec. Z hercov predstavujúcich Grófov Richarda a Alfréda a z Markízy Silvie doslova sršala neistota a nedôvera v historickú identitu. Nešikovné pohrávanie sa s vejárom či dokonca kordmi pochopiteľne situáciu nevylepšilo. Lepšie sa nedarilo ani súčasnému svetu prezentovanému rodinou Aristida Kráľa, ktorá aj napriek oslobodeniu sa od veršov pôsobila rovnako rigidne ako jej historický protiklad. Bezprizorní a neukotvení herci zjavne od počiatku nedôverovali textu, a tak sa uchyľovali len k jeho fyzickému preneseniu na javisko s pomocou najjednoduchšej, zvyčajne aj fraškovitej skratky. Tá sa prejavovala predovšetkým v súčasnom svete prezentovanom rodinou Aristida Kráľa. Hypochonder a manipulátor Kráľ je postava, ktorá ponúka viac, ako jej predstaviteľ Oto Culka využil. Tenzné herectvo sa sústreďovalo len na vonkajškovú charakteristiku človeka bez jedinej pozitívnej vlastnosti. Jeho manželka Rozália predstavovaná Dominikou Kavaschovou bola doplnením tých negatívnych vlastností, ktoré sa nezmestili do postavy jej manžela. Kavaschová hrá Rozáliu ako karikatúru bohatej ženy – harpye bez štipky vkusu a elegancie. Situácia, keď sa do prasknutia napcháva chlebíčkami, bola výborným skratkovitým vyjadrením tejto postavy. Škoda, že podobných momentov nebolo v inscenácii viac. Deti Peter a Adela predstavované Jakubom Lorencovičom a Annou Novákovou trpeli nedostatočnou koncepciou vari najviac. Kým postavy ich rodičov môžu zostať po celý čas zacyklené vo svojich karikatúrach, deti sa v istom momente musia vzdať svojej neskrývanej koketnosti, kultu tela a hedonizmu a pridať sa na stranu pozitívnych a vyšších princípov a pomôcť historickým postavám vrátiť sa späť do obrazu v knižnici. Tento prerod však v inscenácii vyznieva nepresvedčivo, bez zjavnej motivácie a je rukolapným potvrdením, že inscenácia smerovala odnikadiaľ nikam.
Postavy z obrazu vo všeobecnosti trpeli už spomínanou nedôverou vo vlastnú identitu. Ploché charaktery starým hodnotám oddaného šľachtica, jeho rebelujúceho syna a nežnej Markízy boli pre hercov Lukáša Pavláska, Daniela Žulčáka a Judit Bárdos cudzincami v parochniach. Výkony všetkých troch hercov sa strácali pod vrstvou púdru. Výnimkou bol len Daniel Fischer ako Barnabáš, ktorý dokázal využiť miniatúrny priestor jeho takmer nemej postavy vo svoj prospech. Išlo síce o výkon postavený na typovej komediálnosti, ktorú Fischer rád a dobre aplikuje na mnohých postavách, no v kontexte inscenácie bol jeho výkon osviežujúcim spestrením. Podobne sa dá charakterizovať aj výkon Richarda Blumenfelda ako kráľovho neschopného pätolízača Pyska prikyvujúceho na všetko, čo Kráľ povie. V Blumenfeldovom podaní nie je Pysk snaživý hlupák, ale skôr lenivec, pre ktorého je najjednoduchšie prikývnuť na všetko, bez toho aby sa čo i len zamyslel.
Výtvarná podoba inscenácie sa, žiaľ, invenciou do veľkej miery podobala samotnej koncepcii inscenácie. Kostýmy Michaely Mokrej  pochopiteľne oscilovali medzi polohami historického a súčasného. Barokové kostýmy postáv z obrazu nespochybniteľne historicky i sociálne definovali ich nositeľov. Funkčný zmätok zámerne vniesla výtvarníčka do kostýmov terajších postáv. Kým Aristid kráľ je oblečený v jednoznačnom karnevalovom kostýme toreadora, jeho manželka pôsobí v civilnom čiernom kostýme zvýrazňujúcom jej proporcie nepatrične.  Kostýmy Petra a Adely boli vďaka tričku s logom Superman a kratulinkým šatám akýmsi stredom medzi civilom a maskou.
Scénografia Gabriely Paschovej sa zameriavala predovšetkým na funkčné využitie priestoru s obohatením istej výraznej charakteristiky priestoru. Boli nimi rám obrazu, z ktorého s úderom polnoci vypadávali postavy, luster v dome Kráľových zhotovený z vínových pohárov, alebo zelená zástena predstavujúca záhradu. Škoda, že tak v rovine scénografie, ako aj kostýmov sa výtvarníčkam nepodarilo využiť lákavú výtvarnú dispozíciu, ktorú hra ponúka.
Študentská inscenácia hry Petra Zvona Tanec nad plačom patrí k menej vydareným inscenáciám, ktorou tento rok tvorcovia prispeli do repertoáru Divadla Lab. Pevne však verím, že aj táto skúsenosť bude pre celý tvorivý tím podnetná a poučí ich o zmysle koncepčnej práce a dôvery v to, čo robia.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.