Tanec medzi východom a západom

Dušan Hégli – Bence Hégli: Pupek – Všetko medzi východom a západom

Text: voľne na motívy Milana Kunderu spracoval Dušan Hégli

Kostýmy: Edit Szűcs

Stage design: DHC

Dramaturg: Bence Hégli

Choreografia: Dušan Hégli

Hudba: Gergely Dávid Hegedűs, Máté Hegedűs, Leoš Janáček, Miklós Király, Dmitrij Šostakovič, Igor Stravinskij, Czeslaw Niemen, Tamás Király, Aktual, Roger Waters, Béla Bartók

Réžia: Dušan Hégli, Bence Hégli

Účinkujú: Norbert Sándor Bacsa, Barbara Brusznyai Gyenes, Erik Brusznyai, Zsófi Kata Czelleng, Gergely Fekete, András Lantos, Tamara Makó, Anna Vermes

Premiéra: 17.6. 2025, Divadlo Átrium, Budapešť

Recenzia je písaná na základe predstavenia inscenácie (slovenskej premiéry) zo dňa 25.10. 2025 v Slovenskom národnom divadle.

Inscenácia Pupek – Všetko medzi východom a západom Tanečného divadla Ifjú Szivek mala bratislavskú premiéru 25. októbra 2025. Inscenáciu ešte predtým súbor uviedol v Budapešti a v júli 2025 aj na jednej z najprestížnejších európskych divadelných udalostí – na francúzskom Festivale Off Avignon. Divadelno-tanečné dielo inšpirované esejou Milana Kunderu Únos Západu alebo tragédia strednej Európy prostredníctvom tanca, hudby a slova pozorne diagnostikuje súčasnú spoločnosť nielen v stredoeurópskom kultúrnom priestore. Inscenácia hovorí univerzálnym jazykom, tematicky presahuje lokálne korene a otvára priestor pre dialóg o kultúre, hodnotách, pamäti, zabúdaní a pocite medzi západom a východom, medzi „tu a tam“.

Francúzsky spisovateľ českého pôvodu Milan Kundera (nar. 1929 v Brne, zom. 2023 v Paríži) napísal esej Únos Západu v roku 1983, vtedy ho publikovali viaceré európske noviny. Jej posolstvo rezonuje aj po 40 rokoch v rôznych médiách i na divadelných doskách. Základnou premisou Kunderovej eseje  je paradox strednej Európy: geografický stred starého kontinentu patrí vo svojej podstate kultúrne na západ, ale politicky je stále na východe. Kundera konštatuje neustále ohrozenie tzv. malých národov – má na mysli práve národy strednej Európy, lebo ich existenciu neustále možno spochybňovať a ony si ju musia stále nanovo dokazovať a potvrdzovať. Napokon upozorňuje na kultúrno-hodnotový úpadok v časoch minulých či ľahostajnosť západu voči tomuto úpadku. Reflexia minulosti tu zároveň ponúka možnosť nachádzať paralelu so súčasnosťou.

Režisérom aj choreografom inscenácie Pupek je Dušan Hégli. Prináša v nej poetickú i provokatívnu reflexiu stredoeurópskeho bytia, v ktorom na seba naráža národná identita, kolektívna pamäť a európska príslušnosť. Tanečníci spolu s hudobníkmi vstupujú do dialógu s esenciou diela Milana Kunderu a jeho pohľadom na „zabudnutú Európu“. Svojou divadelnou koncepciou nastavujú zrkadlo spoločnosti, ktorá spočiatku miluje svoju národnú identitu, no vzápätí nastoľuje otázku: Kedy sa európska identita začína prelínať s národnou? Tým odkazujú na konkrétnu pasáž v Kunderovom texte. V nej autor spomína udalosti z roku 1956, keď Rusko vojenskou silou potlačilo povstanie v Maďarsku. Riaditeľ maďarskej tlačovej kancelárie vtedy povedal: „Zomrieme za Maďarsko a za Európu“, pretože útok na Maďarsko považoval aj za útok na Európu. A za to, aby mohlo Maďarsko ostať európske, bol ochotný zomrieť. 

Tanečné divadlo Ifjú Szivek sa profiluje ako súbor, ktorý dokáže ľudový tanec prenášať do nových, často experimentálnych foriem. V ich tvorbe nie je folklór len o uchovávaní tradície, ale aj o spôsobe, ako prostredníctvom neho reflektovať súčasnosť. Výkony tanečníkov v ľudových sekvenciách boli koncentrované a presné. V týchto častiach sa striedali pasáže s kombináciami prvkov ľudového a súčasného tanca – pohyby tanečníkov boli miestami dynamické, inokedy zdržanlivé, no vždy presne rytmizované. Objavili sa gestá pripomínajúce revolučné postoje – zdvihnuté ruky, napäté telá – ktoré sa menia na plynulé, takmer lyrické sekvencie. Tanec v diele neslúži len na dotvorenie atmosféry či dopovedanie deja, je rovnocenný živej hudbe a textu. V koherentnosti celku vzniká dialóg medzi telami a významom.

Scéna je takmer prázdna, tanečníci a tanečníčky miestami pracujú s rekvizitami ako drevená kocka či palice. Primárny vizuálny dôraz je však smerovaný na kostýmy. Tie odkazujú na folklór, no kostýmová výtvarníčka ho spracovala moderným spôsobom. Ide o kostýmy v čierno-červeno-telovej farebnej kombinácii, zahaľujúce celú postavu, s dlhými rukávmi a nohavicami. V niektorých pasážach sú variované či doplnené tradičnými prvkami – stuhami, čepcami a pod., a takto je tu cítiť symbolický dialóg medzi tradíciou a súčasnosťou. Vizuálny svet diela dopĺňa aj niekoľko samostatných kostýmov – napr. celý ľudový kroj, ktorý postupne jednej tanečníčke po jeho súčastiach obliekajú. V scéne o únose Európy (prítomná je referencia na grécku mytológiu, keď Zeus získal krásnu Európu tak, že sa premenil na býka a uniesol ju) sú namiesto antických kostýmov použité masky moháčskych bušov – tradičných postáv z juhomaďarského mesta Moháč, známych z fašiangových karnevalov, ktoré nápadne pripomínajú býka. Tento prvok spája mytologický príbeh s folklórnou symbolikou.

Hudba v inscenácii je živá – sprevádza tanečné i textové pasáže. Striedajú sa rôzne žánre, od folklórnych motívov, cez klasickú hudbu (napr. Stravinského Svätenie jari), ktorú interpretujú hudobníci prítomní na javisku, až po samostatné hudobno-tanečné „koncertové“ pasáže, kde tanečníci spievajú českú rockovú pieseň s protisovietskym odkazom, alebo jeden z najväčších hitov kapely Pink Floyd Another Brick in the Wall, Pt. 2. Tieto sekvencie dodávajú kombinácii ľudového a súčasného tanca, spolu s intelektuálnym textom o spoločenských fenoménoch minulosti a súčasnosti, aj popkultúrny rozmer, demonštrujú subverzívny efekt hudby a umenia. Podčiarkujú prepojenosť jednotlivých reprezentácií kultúry s narážkou na jej schopnosť reagovať na politické a spoločenské zmeny priamo. Ako v esejistickej predlohe uvádzal Kundera, politická reakčnosť a revolty vychádzali vždy z umenia, divadla, filmu, filozofie a nie z médií – pretože médiá držal v rukách štát – a preto autor upozorňoval na ľahostajnosť západu voči „miznutiu“ kultúry. Práve toto sa stáva silným motívom inscenácie Pupek.

Textová predloha, ktorou nás po celý čas sprevádza Bence Hégli, zaznieva po slovensky aj po maďarsky, pričom titulky umožňujú vnímať význam v oboch jazykoch. Dvojjazyčnosť nepôsobí ako bariéra, naopak, zdôrazňuje prepojenosť a rôznorodosť stredoeurópskeho priestoru, v ktorom sa kultúry prelínajú a ovplyvňujú sa navzájom.

Jednou z dôležitých línií inscenácie je príbeh Jana Palacha, ktorý sa v roku 1969 upálil na protest proti sovietskej okupácii Československa. Zároveň sa spomína, že viac než dvadsať ďalších ľudí urobilo rovnaký čin alebo sa oň pokúsili v rôznych kútoch Európy, no z podobných pohnútok. V jednom momente zaznie autentická nahrávka z nemocnice, v ktorej Palach hovorí: „Veľmi to bolí.“ Táto jednoduchá veta sa stáva silným momentom, ktorý odhaľuje skutočný rozmer obety, zbavený heroizmu. Otázka, čo vlastne znamená obeta a kedy má zmysel, je kľúčovou.

V závere sa na projekcii objavujú mená – od Freuda cez Palacha až po ďalších, ktorí tvorili kultúrny stredoeurópsky priestor alebo sa stali symbolom obete alebo odporu. Tento záverečný moment symbolicky spája a v nadväznosti na Kunderov text Únos Západu pripomína, že stredoeurópska identita sa formovala práve prostredníctvom spoločných skúseností – myšlienok, vzdoru a pochybností.

Pupek je výnimočné multižánrové scénické dielo o pamäti, identite a potrebe kultúrnych hodnôt, prostredníctvom ktorého tvorivý tím bez moralizovania hľadá odpoveď na otázku, čo dnes vlastne znamená byť Európanom.