Symbolika na premýšľanie

Preklad: Romana Maliti
Réžia: Alena Lelková
Dramaturgia: Lenka Dubníčková
Scéna a kostýmy: Zuzana Hudeková
Videoprojekcia: Adam Hanuljak
Hudobná spolupráca: Effiks
Svetelný design: Marián Tarčík
Produkcia: Radana Hromníková
Účinkuje: Petra Fornayová
Účinkujúci v dokrútkach: Monika Čertezni ml., Krištof Solotruk
Premiéra: 29. a 30. marca 2010, Štúdio 12 Bratislava
Po prečítaní programu sa toho divák veľa nedozvie. Pravda, ak sa neprišiel dovzdelať v tapetovaní. Nájde tam síce aj stať o Ivanovi Vyrypajevovi (nie však už o hre Júl), no tá v kontexte celého bulletinu pôsobí akosi prilepene. Akoby sa inscenátorky pomýlili a do tlačiarní poslali nesprávny výber textov. Či už ten omyl spočíva v zaradení textu o ruskom autorovi, alebo v tej zvyšnej časti, ktorá je zostavená zo zamyslení sa nad samotou človeka (ženy) bez partnera a krátkeho návodu ako správne tapetovať. Tento zdanlivý omyl nevysvetlí na prvýkrát ani samotné predstavenie. To vyznieva dosť podobne. Nie je to však chyba.
Počas celého predstavenia som mal dojem, že inscenátori si vôbec nevšimli, aký text hrajú. Až po niekoľkých dňoch uvažovania nad tým, čo som vlastne videl, som si uvedomil, že režisérka Alena Lelková a dramaturgička Lenka Dubníčková pochopili podstatu Vyrypajevovej hry. Hneď od začiatku sa postavili priamo proti autorským poznámkam a nesplnili základný predpis. Žena – Petra Fornayová – určite neprišla na javisko iba preto, aby „interpretovala tento text“. Namiesto toho presvedčivo stelesňuje lyrické pocity osamelej ženy.
A robí to naozaj dobre. Nedá sa síce hovoriť o tanci, ale precíznosť, s ktorou sa venuje každému pohybu, určite čerpá aj zo svojich nemalých skúseností tanečníčky a choreografky. Sústredene sa venuje vnútru postavy a pomaly ju vykresľuje. Spočiatku to robí celkom čitateľne, miestami možno až príliš. Postupne sa však konkrétnosť jej konania stráca a ku koncu hry už vidíme iba ženu, ktorá okolo seba vytvorila auru absolútnej, vďaka scénografii až postapokalypticky pôsobiacej, samoty.
Zástupným symbolom jej osamotenia sa stáva starosvetský vzor ruží, ktorým Petra Fornayová tapetuje znivočený byt. Ten je zasa odkazom na rozbitý život tejto postavy. Byt pokrýva novou vrstvou radikálne, stena, polička, kredenc… Všetko mizne pod ružami, aby sa medzi nimi nakoniec stratila aj samotná Žena. Avšak to, čo bolo zničené, vidieť. Kvitnúce ruže sa dajú chápať aj ako symbol troch stratených mesiacov, na ktoré schválne zabúda text: „A po marci nasleduje júl.“ Zaujímavé je, že presne uprostred nich je máj – nielen čas kvetov, ale aj lásky. A tá Žene chýba.
Rovnako ako Alle Pugačeve v piesni Milióny červených ruží (miľiona álich rôs), ktorá v momentoch melanchólie podporuje atmosféru inscenácie. Už na prvé počutie cítiť, že s incenáciou nie je hudba prepojená iba kvôli ruskému pôvodu autorky. Dotvára symboliku, ktorú inscenátorky použili a pomáha divákovi pomaly sa v nej orientovať. Kto nehovorí rusky, môže mať s odčítaním tohto symbolu isté ťažkosti. Problematické to môže byť najmä preto, že inscenácia je určená najmä ženám po tridsiatke. No systematickú ruštinu na školách zažili až súčasné štyridsiatničky. Určite však nejde o neprekonateľnú prekážku. Aj bez tejto piesne je inscenácia dostatočne plná symbolov, vďaka ktorým sa nepohybuje iba po povrchu témy „single života“, ale podvedome dokonca vyzýva osamelých jedincov, aby si našli čas aj na „jarné mesiace svojho života“.
Pri dráme Júl ruského dramatika Ivana Vyrypajeva je nevyhnutné definovať si pojmy text a hra. Hra je o žene, ktorá na javisku interpretuje text. Ten je však o psychicky narušenom starom mužovi, ktorý vraždí a požiera každého, koho stretne. Rovnako koná aj keď je hladný a ešte surového zje psa, ktorý mu ľahol na hruď, aj keď chce mučeníckou smrťou dostať svätého kňaza do neba, a dokonca aj v momente, keď chce z lásky splynúť s milovanou Žannou M. Napriek zjavne naturalistickej téme, ktorá je aj náležite živočíšne napísaná, navodzuje text silnú lyrickú atmosféru.
Text Ivana Vyrypajeva má pre hru teda tiež iba zástupnú funkciu. A presne to pochopili inscenátorky. Je úplne jedno, čo osamelá Žena hovorí. Napriek tomu ostáva osamotená a pomaly starne, splýva so starým ružovým vzorom. Prepojením toho, čo sa deje, a toho, čo sa rozpráva, je iba nostalgická nálada. Tú však vytvára až spracovanie, nie text samotný. Projekcia korčuľujúceho sa páru, ktorá občas pokryje celú zadnú stenu bytu, je rovnako spomienkou psychopata, hlavnej postavy textu, na Žannu M, ale takisto je to aj obraz z detstva Ženy, hlavnej postavy hry.
Inscenácia Júl od Aleny Lelkovej určite nie je určená divákovi, ktorý prichádza do divadla unavený po celodennej vyčerpávajúcej práci. Pomalé tempo a minimálna herecká akcia postupne uspávajú každého ospalého diváka napriek tomu, že predstavenie trvá iba niečo vyše hodiny. Kto si chce túto pozoruhodne interpretovanú a vizuálne zaujímavú inscenáciu naozaj vychutnať, musí byť sústredený minimálne tak ako hlavná a jediná protagonistka hry Júl v Štúdiu 12, Petra Fornayová.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.