SVET PRE INÝCH A SVET PRE SEBA SAMÉHO

Správa o tom, ako bolo na počiatku a ako je dnes

Hudba: Peter Mankovecký • Texty piesní: Stanislav Štepka • Dramaturgia: Mirka Čibenková • Choreografia: Eva Burdová • Scéna: František Lipták • Kostýmy: Peter Čanecký • Asistent réžie: Milan Šago • Produkcia: Ladislav Hubáček • Réžia: Ondrej Spišák • Hrajú: Stanislav Štepka, Soňa Norisová/Lenka Barilíková, Mojmír Caban, Maruška Nedomová, Lujza Schrameková/Veronika Koščová, Kristína Farkašová/Karin Olasová, Csongor Kassai/Richard Felix, Svätopluk Malachovský/Kamil Mikulčík • Hudobníci: Peter Vaňouček, Pavel Čížek, Ladislav Hubáček/Stanislav Kociov, Kamil Mikulčík/Svätopluk Malachovský.
Premiéry: 22. a 23. júna 2007 na scéne Radošinského naivného divadla
Štepkov triptych Desatoro, Sedem hlavných hriechov a Stvorenie sveta sa vracia k samotným základom ľudskej existencie, k počiatkom, v ktorých bolo všetko dané a všetko bolo pre človeka. Až po chvíľu, v ktorej si človek začal základy svojej existencie sám nahlodávať. Rovnako sám sa všetkého zriekol v planej ilúzii, že ním stvorený svet bude lepší ako ten, ktorým ho obdaril Boh. Takéto alúzie ponúka aj radenie jednotlivých častí triptychu za sebou. Na prvý pohľad akoby všetko bolo „hore nohami“ a naopak- najskôr Desatoro, potom Sedem hlavných hriechov, až nakoniec Stvorenie sveta. Ale pri pozornom čítaní či sledovaní triptychu objavíme aj logiku takéhoto radenia. S Božími Desatoro aj siedmymi hlavnými hriechmi sa spája aj ich ľudská interpretácia. Človek si ich prispôsobil sám sebe a ako inak, tak, aby mu to vyhovovalo. Predovšetkým jeho výsledok vlastných interpretácií zrádza. Pod nánosmi vlastnej vôle a chcenia hľadá to, čo kedysi opustil. Vzdáva sa svojho „stvoriteľského“ diela a túži po tom, čo stvoril Boh pre muža, ženu aj ich potomstvo. Skladá si to zo spomienok, z útržkov poznania. Vzniká akási nedokonalá verzia toho, čo bolo. Aj keď túžba zložiť si najväčší príbeh ľudstva je veľká. Neustále doň preniká poznanie, že sme sa priveľmi vzdialili od Boha a Jeho diela. Preto tie ruptúry v príbehu, ktorý sme rozbili a teraz sa ho nedokonalá ľudská ruka, srdce a rozum usilujú znova oživiť.
Tieto súvislosti sa nám vynárajú z triptychu vari najnaliehavejšie v Stvorení sveta. Tvoria priam jeho leitmotív, niečo, čo sa v rôznych situáciách naliehavo vracia. Filozofujúcemu umelcovi Stanislavovi Štepkovi bolo jasné, že ho k nemu privedie vymedzená téma, ktorá sa napokon dostáva aj do názvu hry. Úvahy o stvorení sveta nás môžu priviesť k porovnávaniu biblického a umeleckého. Zdanlivo poznáme ich smer.
Stvorenie sveta Stanislava Štepku má však dve verzie. V tej prvej hľadal dramatik aspoň vzdialený pendant k Bohu v ľudskom. Najbližšie k predstave Boha sa ocitá vedec. Nesporne bola determinovaná vážnosťou, múdrosťou, s ktorými sa predstava vedca spája. Ale moderná a postmoderná doba aj mnohé zrelativizovali a tomuto procesu neunikla ani vážnosť a múdrosť. Nie to však pravdepodobne zohralo rozhodujúcu úlohu. Zreteľnejšie si to uvedomíme pri porovnaní prvej verzie s tou, z ktorej vychádzala a na ktorej vyrastala inscenácia Stvorenia sveta v Radošinskom naivnom divadle. V nej sa stretávame nie s vedcom, ale dedinským dedom, ktorý akoby sa stal pokračovateľom pichandovcov, pretavujúcim príbehy svojou jedinečnou fantáziou, ľudovou múdrosťou. Kým s vedcom je spojená požiadavka striktnosti a akákoľvek odchýlka vzbudzuje nedôveru, ľudová je spojená s výrazne fantazijným – a to je pre tvorbu Stanislava Štepku príznačné. Od rozprávania sa dedo dostáva k prežívaniu príbehu. U vedca sa skôr predpokladá odstup, vzdialenosť od toho, koho predstavuje. Boh sa z plynúceho deja postupne vytráca – identicky k tomu, ako sa od Neho postavy vzďaľujú. Človek Ním nežije, skôr sa pre neho mení na akúsi matnú, vzdialenú spomienku. Spomienku na niečo, čo bolo a bolo to dobré. Možno preto si Boha človek znova vyvoláva z hlbín pamäti a konfrontuje sa s človekom od stvorenia sveta až po potomkov človeka, ktorí sú v spojení s dneškom. Omnoho intenzívnejšie v istých situáciách prežívajú to, čo ich spája so zlom. To sa najskôr ako had, neskôr v iných podobách plazí dejinami ľudstva a dosahuje víťazstvá, ktorých história sa píše od zakázaného jablka, na ktoré siaha napriek zákazu Boha Eva s Adamom. Ono je tou čiernou dierou, ktorá podľa predpovedí vedcov bude pohlcovať postupne vesmír i Zem. Je to metafora ľudského osudu, zániku, ktorý pravdepodobne čaká vesmír ale naisto človeka, ak neobnoví rovnováhu medzi sebou, tými a tým, čo ho obklopuje. Inak povedané, čierna diera – zlo ovládne všetko, ak sa nebude šíriť viac dobra ako zla, ak dobro nezvíťazí nad zlom. Aj preto ten Štepkov návrat k počiatkom, v ktorých to tak bolo.
Prvá časť Stvorenia sveta, až po chvíľu, keď človek začne počúvať nie Boha, ale zlo, sa nesie v znamení harmónie. Determinuje aj kompozíciu, jej uvoľnenosť, aj pokojný rytmus inscenácie. Vstupom zla do deja sa vynárajú protirečenia, konflikty, ktoré sú zdrojmi rozporov, ale aj zjednocujú. Dej je zovretejší, napätie v jednotlivých situáciách vygradovanejšie. V inscenácii je vybudovaný rad dramatických vzruchov nielen prostredníctvom slova, ale aj vzťahov medzi živými i neživými materiálmi javiska, hudobnej i tanečnej zložky inscenácie.
Režisér Ondrej Spišák vybudoval inscenáciu, v súzvuku s textom, ktorý od polôh hravosti postupne prerastá vo vážnu správu o človeku, ocitajúcom sa v ohrození zlom. Jeho dôsledky viedol v rovine, ktorá umožňovala návraty k nádeji, spojenie s ňou. Akoby bola ponornou riekou celej inscenácie. Zabezpečovala to jednak miera hyperbolizácie zla, pohybujúca sa často skôr v priestore smutno-smiešneho ako ironizujúceho či satirizujúceho. Navyše, k zlému budoval dôsledne aj to, čo sa šíri od póla dobra. Stretnutia medzi pólom zla a dobra boli poznamenané neustálym pnutím, čo spätne rytmizovalo celú výpoveď.
Medzi silné miesta inscenácie patrili tie, v ktorých herci na seba brali zvieraciu podobu, menia sa na planéty, veci. Podiel na tom má nesporne dlhoročná prax režiséra v bábkovom divadle, ktorému je vlastný proces personifikácie a animácie. Ale predovšetkým O. Spišák je režisérom s jedinečnou fantáziou, svetom, v ktorom všetko živé aj „oživované“ vedie svoj príťažlivý a neopakovateľný alebo pútavo opakovaný život. V jeho režijnej interpretácii ostáva peľ Štepkovej správy o človeku a svete, o raji, ktorý človek stratil, ale aj o nádeji, že sa k nemu možno vracať, hľadať do raja cestu, ako naznačuje aj podtitul hry, evokujúca slová modlitby.
Stanislav Štepka sa stal ako Pán hybnou silou prvej časti inscenácie. Aj keď nebol priamo na javisku, postavy sa Ním neustále konfrontovali. S Jeho zákazmi, ale aj dobrom, ktoré človeku nadelil. Jeho postava prešla výraznou premenou – z dedka, ktorý akoby vnučkám rozprával o raji a o tom, ako ho človek stratil, k stelesneniu predstavy človeka o tom, aký je Boh. Mení sa teda na živú predstavu svojho rozprávania. Boha predstavuje tak, ako ho vníma on. Je to predstava naozaj košatá, bohatá, z rodu skutočného i fantazijného. Veď dedo, pripomínajúci Pichandu z Jarošovej Tisícročnej včely, ale aj deda z čias dávnejších, z Grajchmanovej hry Ako to bolo? je rovnako ako oni neodolateľný predovšetkým tým, že studnica jeho fantázie je plná živej vody, preto v nej nič nie je zabudnuté a nič nemožné. Stanislav Štepka je svojím herectvom zrelý na takéto postavy. Ale už to nie je len ten veselý živel – rozprávač. Rozrastá sa v ňom a s ním aj to smutné. Vytvoril postavu približujúceho predstavu Boha, smutného z človeka, jeho nestálosti, slabostí, strácania zmyslu pre konanie dobra.
Tam, kde bol priestor určený v bytí človeka pre dobro, sa postupne vklíni zlo, rozrastá sa, mocnie. Soňa Norisová dala postave Diabla podobu rafinovanú, príťažlivú, bezpečne snujúceho siete zla okolo svojej obete. Vlastne aj táto postava je stelesnením bujarých predstáv, ktoré človek ľahkoverne svojím konaním napĺňa, lebo dôsledky zla nie sú viditeľné v spojení s predstavou, vynárajú sa až dodatočne. Jej postava je spojená s premenami. Raz prináša jed ako had na jazyku, inokedy ho vyvoláva v človeku celou svojou podobou. Jej prítomnosť na javisku pripomína divoký rytmus tanca, v ktorom niet času na premýšľanie, pristavenia sa. Od dávneho sa dostávame k súčasnému, dávne sa opakuje v súčasnom, len v iných kostýmoch a inom obsadení. Všetko je neprehľadné, zlé splýva pre človeka s dobrým. Režisér aj takto budoval kontrapunkt k pokojnému a harmonizujúcemu, ktoré je spojené s Pánom, predstavou o Ňom. Jeho vstupy do priestoru, v ktorom sa pohybuje človek po vyhnaní z raja, vysielajú čitateľné signály o tom, čo je dobré a čo zlé. Človek si však hranicu medzi nimi stiera hektickými pohybmi sveta i toho, čo ho obklopuje. V Adamovi Mojmíra Cabana a Eve Marušky Nedomovej spoznávame nielen archetypy muža a ženy, ale aj históriu hriechov, z ktorých ten, čo spáchali v raji, zďaleka nebol posledný. Menia sa ich podoby, osudy, len prehliadanie, či páchanie zla akoby sa stali pre ich životy konštantou. A to aj napriek tomu, že v jednej podobe zažívajú jeho dôsledky. Maruška Nedomová aj Mojmír Caban nielen kostýmami, ale aj pohybmi, gestami, dikciou diferencovali jednotlivé fázy premien svojich postáv. Eva je raz naivná, nevedomá, ale aj zvedavá či dychtivá po objavovaní sily neznámeho, inokedy posadnutá obavami, strachom, či ženskou ľstivosťou. Vie byť dobrou ženou, matkou, ale je aj slabá, zlá stragédka na to, aby mala beh vecí vo svojich rukách. Cabanov Adam je raz sebavedomý, inokedy sa stavia do pózy obete. Cíti sa spravidla silnejší a vo výhode. Aj preto sa až tak veľmi, ako Eva M. Nedomovej, nemení.
Lucia Lujzy Schramekovej a Petra Kristíny Farkašovej sú anjelmi a postupne stelesňuje to, čo sa s anjelskym spája. Učia človeka poznávať seba samého a učia ho aj nové veci. Pravda, až po chvíľu, kým post učiteľa nezaujme zlo. Sú bezprostredné, hravé, ako vnučky zvedavé. Nie sú nositeľkou dramatických premien. Zato ich vnímame ako súčasť kontextu, v ktorom tieto premeny prebiehajú, ako niečo stále a nepremenné. Vo vzťahu Kaina Richarda Felixa k Abelovi Kamila Mikulčíka sme svedkami ľudskej nestálosti, nepochopenia, revnivosti, túžby byť prvým aj za cenu, že to najbližší zaplatí životom. Miernosť, až neistota Felixovho Kaina tvorí protipól jeho myšlienok a konania, z ktorého ťaží pre svoju postavu, vytvára pri nej napätie aj prekvapivé momenty. V konečnom dôsledku robí jeho skutok, vraždu brata Ábela ešte zákernejšou.
Scéna Františka Liptáka vypovedá o mieste zrodu, nie prvého, ale súčasného človeka. Dedinskej izbe dominuje posteľ s veľkou perinou, evokujúcou teplo domova, ale i tajomstvá, ktoré prikrýva. Patrí medzi ne aj zrod prvých ľudí. Takto vytvorený priestor pre hru umožňuje, aby sme intenzívne vnímali to, čo bolo na počiatku, s tým, čím žijeme dnes.
Kostýmy Petra Čaneckého boli najdômyselnejšie pri postavách pohybujúcich sa v Raji. Eva a Adam mali zdôraznené, zväčšené predovšetkým bruchá, ktoré podmieňovali „bezpečný“ odstup medzi nimi – alebo signalizovali ich budúce priority? Kostýmy pri zvieratách z archy Noemovej postihovali a násobili náznaky ich vzhľadu vlastnosťami. V súzvuku s režijnou koncepciu – až na anjelov – kostýmy ostatných postáv boli súčasné.
Hudbu Petra Mankoveckého vnímam ako návrat, presnejšie nadväzovanie na hudobné úsilia Jána Melkoviča. Nielen preto, že v bulletine autor hudby píše list Jánovi Melkovičovi. Cítil, že Stvorenie sveta si vyžaduje hudbu, ktorú tak jedinečne dokázal pre Štepkove hry skomponovať Ján Melkovič. Ale predovšetkým preto, že Štepkove texty piesní pri nej žijú, dýchajú, košatejú sa, smejú sa aj plačú. Skôr ako kontrapunkticky k textu ju Mankovecký, podobne ako Melkovič, komponoval v súzvuku s ním. Harmonizuje aj znepokojuje, nedramatizuje navyše tam, kde je dramatického aj tak dosť. Hudba sa „zlievala“ so slovami, netúžila ocitnúť sa nad nimi a o to bola pre mňa silnejšia.
Radošinské naivné divadlo s triptychom Stanislava Štepku prehovorilo na tému, o ktorej slovenské divadlo skôr mlčí ako svedčí. Je o túžbe sceľovať rozbitého človeka a atomizovaný svet. Podáva správu o človeku modernej i postmodernej doby, ktorý si chcel zameniť stvorený svet za svoj vlastný a jeho chcenie, túžba ho zradili. Ocitol sa vo vlastných bludiskách, z ktorých vedie len jedna cesta. Stanislav Štepka ju pripomína, bez vnucovania rozhodnutí pre tých, ktorí sa ňou pustia.

Božena Čahojová

Božena Čahojová je teatrologička, dramatička, autorka rozhlasových hier, rozprávok a divadelných hier. Autorsky spolupracuje so Slovenským rozhlasom, publikuje v odborných periodikách, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení ako pedagogička pre teóriu drámy a divadla a autorskú tvorbu.